Latinskoamerické čriepky – 7. časť - Pavol Fabian - Blog

Latinskoamerické čriepky – 7. časť

31. decembra 2024 09:41, Prečítané 1 190x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Uyuni má síce len necelých 29 000 obyvateľov, ale zato má letisko, kam lieta bolívijský národný letecký prepravca Boliviana de Aviación so svojimi veľkými boeingami. Batožinu z útrob boeingu 707 síce ručne vynášajú traja spotení zriadenci a rozdávajú ju čakajúcim cestujúcim štýlom – ulap si ten najkrajší kufor a je tvoj, ale inak nie je tomuto spôsobu dopravy čo vyčítať.

Letisko Uyuni

Široké a prašné ulice mesta Uyuni pripomínajú typické zaprášené mestečko z westernov Sergia Leoneho. Kvádre soli sa tu, podobne ako u nás tvárnice ytong, využívajú ako stavebný a dekoračný materiál pri stavbe budov, len s tým rozdielom, že životnosť takejto tvárnice zo soli je maximálne pätnásť rokov. Mesto je východiskovým bodom pre výlety do soľnej pláne Salar de Uyuni.

Uyuni

Kúsok od Uyuni sa nachádza stará manufaktúra na spracovanie soli vyťaženej v pláni. Možno tu absolvovať krátku exkurziu, nakúpiť darčekové balenia soli a množstvo tých najrozličnejších suvenírov vyrobených z toho istého materiálu. Salar de Uyuni je asi jediné miesto na svete, kde nie som si istý, či platí ono rozprávkové – soľ nad zlato.

Tehly zo soli

soľná manufaktúra

výrobky zo soli

Pár kilometrov za mestom sa rozprestiera Cementerio de Trenes (Cintorín lokomotív). Nachádzajú sa tu však nielen staré skorodované parné lokomotívy, ale aj hrdzavé vagóny, ba celé vlaky. Nákladné vagóny kedysi vozili z miestnych baní nerasty na pobrežie Tichého oceána, ale keď sa bane vyťažili, s ich zatvorením zakapala aj vlaková doprava. Železničnú trať naprojektovali Briti v druhej polovici 19. storočia. Trať mala spojiť južnú Bolíviu a pobrežie Pacifiku neďaleko prístavu Antofagasta pretínajúc náhornú planinu Altiplano. Budovať sa začala v roku 1888 a práce na nej trvali štyri roky. Napriek tomu, že vlaky tu odpočívajú už takmer sedemdesiat rokov, stále sú relatívne zachované, pretože je tu veľmi suché podnebie takmer bez zrážok, takže korózia až tak rýchlo nepostupuje. Ohrozenie pre tieto vlaky predstavujú skôr zlodeji, ktorí využívali ukradnutý železný šrot do svojich stavieb. Dnes však cintorín získal akúsi ochranu, pretože z neho urobili turistickú atrakciu. Ľudia tu môžu, samozrejme na vlastné nebezpečenstvo, liezť po vagónoch, po lokomotívach a fotiť sa kdekoľvek chcú – hoci aj v kotli parného rušňa.