Pavol Fabian

Týmto textom chcem len dokumentovať, kam nás náhlivé a zúfalé hecovanie šimečkovcov (rýchlo, dokiaľ neprídu nové pokyny od nového, teraz už Trumpovho veľvyslanca USA), väčšiny médií bývalého hlavného prúdu a časti hercov a psychológov spreneveriacich sa prísahe, dostalo.

Obzvlášť tristná je v tomto šialenstve pozícia KDH, ktorú najlepšie vystihuje po internete kolujúci vtip:

Šimečka: „72 pohlaví!“

Majerský: „Dve!“

Šimečka: „36!“

Majerský: „Platí!“

Nuž, ale poďme k tomu poučnému zážitku…

Cestoval som v autobuse MHD. Spoj bol pomerne plný, stál som aj s manželkou neďaleko dverí. Inde sa nedalo. Sem-tam sme potichu prehodili slovo, väčšinou o rodinných záležitostiach. O tých sa zvykne vravieť potichu…

Skrátka nikoho som ničím a nijako neprovokoval. Autobus zastavil na zastávke a okolo nás vystupoval akýsi chlap. Ani by som si ho nebol býval všimol, len som si zrazu uvedomil, že je pri vystupovaní čudne natočený tvárou ku mne.

Keď už bol bezpečne von z autobusu, začal obrátený smerom ku mne na celé kolo ziapať:

„Kokot jeden teroristický. Komunista zasratý. Odtrhnem ti toho teroristu Che Guevaru…“

A ešte niečo v tomto duchu.

Uvedomili sme si s manželkou, že ten nenávistný pokrik patrí mne. Moju pani to dosť zdeptalo, ale ja som na rozlúčku tomu úbožiakovi len zhovievavo zamával.

Roky rokúce (dávno pred vojnou na Ukrajine) nosím v chladnejších mesiacoch bundu zvanú aj parka (imitácia americkej vojenskej bundy čias Vietnamu, vzor M64). Presne takú, akú vo filme Forrest Gump mali na sebe všetci tí vojnoví veteráni z Vietnamu – účastníci mierových zhromaždení za ukončenie vojny. Na vrecku bundy rovnako celé roky nosím dva maličké odznaky, na ktorých je vyobrazený Ernesto Che Guevara. Myslím, že aj niektorí z tých amerických vojnových veteránov ich mali… No a od istej doby (to už súvisí s vojnou na Ukrajine) mám na vrecku pripnutý aj oveľa väčší a teda aj čitateľnejší odznak s nápisom:

Slovensko hovorí NIE vojne.

Dostal som ho na nejakej protivojnovej akcii, už sa ani nepamätám na ktorej.

Tak toto popudilo toho bratislavského slušnočloveka, ktorý nemal odvahu niečo mi povedať v autobuse, ale začal zbabelo vykrikovať, keď už bol vonku.

Svojim spôsobom – taký malý cintulík. Táto príhodka je ďalším drobným dôkazom, kam až progresivistickí politici presadzujúci dodávať zbrane na Ukrajinu a pokračovať až do konečného víťazstva Ukrajiny nad Ruskom (a teda do posledného Ukrajinca) a spolu s nimi im drukujúce médiá bývalého hlavného prúdu dokázali dohnať vzťahy v spoločnosti. Do maximálne vyšpičkovanej a bezdôvodnej nenávisti!

P.S.: Očakávam, že v diskusii pod článkom sa ozvú nejaké hlasy o tom, že Che Guevara bol predsa masový vrah! Pravda je taká, že nebol. Netvrdím, že zopár rozsudkov smrti nebolo, ale to sa proste v ozbrojených revolúciách stáva. Nie na vznik každej stačí fingovaný Martin Šmíd!

Takže žiadna masovosť! Naopak, je obdivuhodné, ako ten človek veril vo svoju ideu a čo všetko vrátane zdravia a vlastnej rodiny bol pre revolúciu ochotný obetovať.

Tým, ktorí sa v prípadnej diskusii pod článkom budú chcieť hádať, už len odkazujem, že mám o tomto revolucionárovi určite naštudované viac než oni. Len v domácej knižnici mám dve knihy  priamo od Guevaru a dve monografie o ňom. Nehovoriac o ďalších, ktoré som mal požičané – pritom išlo zväčša o západných autorov.

P.S.2: V živote som nebol členom komunistickej strany, ba svojim drobným dielom som pomáhal ten režim zvaliť…