Lokalita Tiahuanaco sa považuje za najvýznamnejšie archeologické nálezisko v Bolívii, preslávené predovšetkým krásnou kamennou architektúrou a sochami. Nachádza sa 72 kilometrov západne od La Pazu na ceste smerom na Desaguadero na hranici s Peru. Sú tu obrovské kamenné dosky vážiace až 175 ton, rozmiestnené po celom okolí, polozbúraná pyramída, zvyšky rituálneho obetiska a ďalšie zaujímavosti.
Kedysi ležalo mesto Tiahuanaco priamo na brehu jazera Titicaca na ploche asi 15 km2. Dnes je jazero vzdialené zhruba 20 kilometrov. To sa považuje za jeden z dôvodov, prečo táto kultúra zanikla. Tiahuanacké zlato odviezli Španieli, cenná keramika bola rozbitá a obrovské kamenné bloky, ktoré boli súčasťou posvätných chrámov, boli použité na výstavbu dedinky Tiahuanaco. Tunajšie múzeum predstavuje históriu národa Tiahuanaco. Jeho existencia sa delí do piatich období medzi 600 pred n. l. – 1 300 n. l. Táto kultúra sa dostala na vysokú úroveň v keramike, stavala obrovské kamenné monolity a významne ovplyvnila i kultúru Inkov. Najzaujímavejším exponátom je obrovský monolit El Benett, ktorý sa člení na osem segmentov vyzdobených zaujímavými motívmi. I jeho história stojí za to – objavili ho v Tiahuanacu a neskôr previezli do La Pazu, kde stál vo štvrti Miraflores. La Pazom vtedy zmietali nepokoje a hovorilo sa, že sa tak deje práve kvôli premiestnenému monolitu – vraj sa chce vrátiť. Od tých čias, čo ho vrátili do Tiahuanacu je vraj pokoj.
Pri vstupe do archeologického komplexu najprv vystúpime na pyramídu Akapana. V dnešnej podobe je to len rozkopaný pahorok hoci kedysi bývala celá pyramída obostavaná kamennými blokmi. Akapana slúžila pravdepodobne ako astronomické centrum. Na vrchu je obrovská jama, ktorá kedysi bola v tvare andského kríža – čakany. Jama bola vyplnená vodou, v ktorej sa odrážala obloha, čo slúžilo civilizácii Tiahuanacu na pozorovanie pohybu hviezd a ich následnú analýzu.
Odtiaľto je výhľad na celý komplex Tiahuanaca. Dominantu areálu tvorí kamenná plošina Kalasassaya, ktorá kedysi slúžila na obradné účely a kde je sústredené to najzaujímavejšie z dochovaných ruín – obrovské monolity Ponce a El Fraile (Kňaz) a Puerta del Sol (Brána Slnka), ktorá je tiež vytesaná z jedného kusa kameňa – váži 44 tom a je symbolom Bolívie. (Evo Morales bol pri nej inaugurovaný za bolívijského prezidenta).
Neďaleko, avšak už mimo plošinu, sa nachádza ďalšia brána Puerta de la Luna (Brána Mesiaca).
Ďalším zaujímavým objektom je Templo semisubteraneo (Polopodzemný chrám) vyzdobený kamennými ľudskými hlavami v múroch, ktorých význam dodnes nie je známy. V meste sa našli tiež kanály, ktoré privádzali pitnú vodu z jazera.
O ľuďoch, ktorí vystavali toto obradné stredisko, sa vie veľmi málo. Archeológovia sa v názoroch rozchádzajú. Kultúra Tiahuanaco sa podľa niektorých názorov rozvíjala už od roku 1 500 pred n. l., podľa iných teórií sa civilizácia, ktorá vytvorila Tiahuanaco zrodila až niekedy okolo roku 600 pred n. l. Najväčší rozkvet dosiahla v rokoch 500 – 1300 n. l. Od začiatku 2. tisícročia ovplyvňovala celé tichomorské pobrežie. Uplatňujú sa v nej podobné motívy ako v kultúre Huari, čo nasvedčuje teórii, že tieto dve civilizácie udržovali úzke styky alebo dokonca tvorili jednu veľkú ríšu. Po roku 1300 upadá civilizácia do zabudnutia, ale svedectvá o jej vplyve boli nájdené na území celého neskoršieho inkského impéria.
Tiahuanaco
Tiahuanaco
odkrývaná pyramída v Tiahuanaco
Kvôli Tiahuanacu, ale aj kvôli Nazca som si po návrate opäť prečítal po takmer 50 rokoch knihu Ericha von Dänikena: Spomienky na budúcnosť. Dnes ma tá kniha už tak neuchvátila, ale nemôžem poprieť, že niektoré Dänikenove odvážne vízie sa s odstupom času naplnili, či napĺňajú. O Tiahuanacu napísal:
Mesto Tiahuanaco je nabité tajomstvami. Leží v nadmorskej výške 4 000 metrov a ešte k tomu na samom konci sveta. Máme vôbec právo práve na takomto mieste očakávať prastarú, vysoko rozvinutú kultúru? Z peruánskeho Cuzco sa dá doraziť do Tiahuanaka a k jeho archeologickým náleziskám po celodennej ceste vlakom a loďou. Náhorná planina najskôr pripomína povrch cudzej planéty. Pre neaklimatizovaných je každá fyzická práca utrpením – tlak vzduchu je tu polovičný než pri morskej hladine a obsah kyslíku vo vzduchu primerane nižší. A predsa to kedysi stálo veľkomesto.
O Tiahuanaku sa nezachovali žiadne dôveryhodné správy. Azda je to tak lepšie. Aspoň nehrozí nebezpečenstvo, že by sme na barlách spoľahlivých školských múdrostí dospeli opäť k vyskúšaným osvedčeným riešeniam. Nad troskami, ktorých netušený a dosiaľ nerozlúštený vek je nám hádankou, leží závoj v minulosti, tajomstva, neznáma.
Stotonové pieskovcové bloky sú preklenuté šesťdesiattonovými balvanmi muriva. Obrovské kamenné kvádre sú k sebe pripojené hladkými plochami so špárami tenkými ako vlas. Sú spojené medenými svorníkmi, kuriozita, s ktorou sme sa nikde inde v staroveku nestretli. Všetky kamenárske práce sú vykonané s mimoriadnou starostlivosťou a presnosťou. V desaťtonových kamenných blokoch nachádzame 2,5 metra hlboké vrty, ktorých zmysel nebol doteraz vysvetlený.
Tiahuanaco
Ani päť metrov dlhé z jedného kusa kameňa tesané dlaždice neprispievajú k vyriešeniu hádanky Tiahuanaca. V zemi nachádzame časti kamenných vodovodov, dva metre dlhé, pol metra vysoké a asi rovnako široké, poprehadzované akoby katastrofou nepredstaviteľného rozsahu. Všetky nálezy ohromujú presnosťou remeselného spracovania. Čo nemali azda naši predkovia obývajúci Tiahuanaco nič dôležitejšie na prácu než – bez nástrojov – po celé dlhé roky opracovávať vodovody až dosiahli takú presnosť, že naše betónové potrubia sú proti nim biednou fušerinou?
Na jednom z dnes obnovených nádvorí môžeme vidieť prehliadku kamenných hláv, ktoré pri bližšom pozorovaní ukážu sa byť akýmsi randevú rozličných rás: tváre s úzkymi alebo naopak odutými perami, s dlhými i zahnutými nosmi, drobnými odstávajúcimi ušnicami, jemnými alebo ostro rezanými črtami. Niekoľko hláv má zvláštne prilby. Neoznamujú nám azda tieto čudné tváre posolstvo, ktorému, spútaní vlastnými predsudkami, nerozumieme alebo azda lepšie povedané rozumieť nechceme?
Jedným z najväčších archeologických zázrakov Južnej Ameriky je monolitická Brána slnka v Tiahuanacu – obrovitánska skulptúra tri metre vysoká a štyri metre široká, vytesaná z jediného balvanu. Jej váha sa odhaduje na desať ton. V troch radoch tu stojí štyridsaťosem štvorcových figúr okolo bytosti predstavujúcej lietajúceho boha.
Brána Slnka pri ktorej bol inaugurovaný prvý indiánsky bolívijský prezident Evo Morales
Čo hovoria o tajuplnom meste Tiahuanaco povesti?
Zachovali sa správy o zlatej vesmírnej lodi, ktorá sa zniesla z hviezd. Z lode vystúpila žena volajúca sa Orjana, aby splnila svoju povinnosť stať sa pramatkou Zeme. Orjana mala na rukách len po štyroch prstoch spojených plávacou blanou. Pramatka Orjana porodila sedemdesiat pozemských detí – potom sa vrátila späť k hviezdam.
V Tiahuanacu skutočne nachádzame skalné kresby a sošky bytostí so štyrmi prstami. Ich vek je neznámy. Žiaden človek žijúci v historických a nám známych časoch nevidel Tiahuanaco inak než v rozvalinách…
Aké tajomstvá ukrývajú ruiny mesta? Aké posolstvo cudzích svetov čaká na bolívijskej náhornej planine na dešifrovanie? Nepoznáme uspokojivé vysvetlenie ani začiatku, ani konca tejto kultúry – čo však nijako nebráni niekoľkým sebavedomým archeológom, aby nevyhlásili ruiny za tri tisíc rokov staré, a to vďaka niekoľkým smiešnym keramickým figúrkam, ktoré však nemusia mať s epochou megalitov vôbec nič spoločné. Je až príliš jednoduché zlepiť pár starých črepov, poohliadnuť sa po susedných kultúrach, nalepiť na reštaurované nálezy štítky a tak – ako mávnutím čarodejného prútika – všetko nádherne zaradiť do osvedčenej myšlienkovej schémy. Tento spôsob je prirodzene ďaleko jednoduchší než svedomitý rozbor obdivuhodnej techniky alebo dokonca riskovanie domnienok o pradávnej návšteve mimozemšťanov. To všetko by totiž celú záležitosť celkom zbytočne komplikovalo…
Nezabudnime však na Sacsayhuaman! Nejde o fantastické inkské opevnenie rozprestierajúce sa niekoľko metrov nad dnešným Cuscom, o monolitické stotonové kamenné bloky, ani o päťsto metrov dlhé a osemnásť metrov vysoké terasy, kde sa dnes s obľubou fotografujú turisti. Ide nám teraz o takmer neznámy Sacsayhuaman, ležiaci sotva kilometer od zmienenej inkskej pevnosti.
Naša fantázia zlyháva, ak si chceme predstaviť, akými prostriedkami naši predkovia vyzdvihli z lomu a prepravili a na vzdialenom mieste spracovali stotonový kamenný blok. Dostáva však, hoci je vďaka technickým vymoženostiam súčasnosti značne otupená, úplný šok, ak sme postavení pred asi 20 000 ton ťažký kus opracovaného kameňa.
S touto obludou, megalitom veľkosti štvorposchodového domu sa stretávame pri návrate od opevnenia Sacsayhuaman už po niekoľkých sto metroch. Leží na svahu akéhosi kráteru. Remeselne je vzorovo opracovaný, zaopatrený schodiskom a rímsami, ozdobený otvormi a špirálami. Pochybuje azda niekto, že opracovanie tohto nevídaného kusu kameňa nebolo pre Inkov obyčajnou kratochvíľou a že najskôr slúžilo akémusi nám dosiaľ neznámemu účelu? Aby riešenie hádanky nebolo také ľahké, stojí obludný skalný blok hore nohami. Schody teda zostupujú od strechy dolu, otvory, podobné následkom výbuchov granátov, smerujú na všetky strany, zvláštne vyhĺbeniny, nie je nepodobné sedadlám, trčia opačne do priestoru.
Kto je ochotný tvrdiť, že to boli ľudské ruky a ľudské sily, ktoré tento nesmierny balvan dostali zo skaly, preniesli a opracovali? Aká sila ho obrátila hore nohami?
Aké titánske sily tu vstúpili do hry?
A prečo?
Návštevník, ešte ohromený touto kamennou obludou, nájde sotva tristo metrov zosklovatenej skaly so stopami roztavenia, ktoré mohlo vzniknúť len vystavením horniny najvyšším teplotám. Žasnúcim turistom je priamo na mieste poskytnuté láskavé vysvetlenie: skalu vraj obrúsili putujúce ľadovce. Absurdné tvrdenie! Ľadovec by sa, ako každá tečúca hmota pohyboval pochopiteľne len jedným smerom, čo sa zaiste len ťažko zmení bez ohľadu na dobu, kedy k tomuto procesu došlo. Preto je veľmi ťažké pripustiť, že by ľadovec na ploche 15 000 metrov štvorcových putoval dohromady šiestimi úplne rozličnými smermi…
Sacsayhuaman a Tiahuanaco ukrývajú celý rad prehistorických otáznikov, na ktoré boli až doteraz poskytnuté povrchné a nepresvedčivé odpovede. V Tiahuanacu nachádzame podľa všetkého umelé pahorky s celkom plochými temenami s rozmermi okolo 4 000 metrov štvorcových. Najpravdepodobnejšie sú v nich ukryté budovy. Dodnes nebola spustená do reťazca pahorkov ani jediná sonda, ani jediná lopata sa nepokúsila prekopať k riešeniu hádanky[1]. Pochopiteľne – peňazí niet nazvyš.
Na čo všetko býva svet ochotný vyhadzovať peniaze! A predsa bádanie pre budúcnosť sa stáva naliehavou nevyhnutnosťou. Dokiaľ nepoznáme vlastnú minulosť, zostáva otvorená aj položka v účtovej knihe budúcnosti. Akoby nám minulosť nemohla azda pomôcť napríklad pri riešení technických otázok, ktoré už v dávnoveku uspokojivo uviedli do praxe?
[1] Dnes sa už opatrne a pomaly začal odkrývať jeden z pahorkov a ukazuje sa, že by mohol ukrývať pyramídu – pozn. P.F.
sprievodca po Tiahuanacu
múzeum v Tiahuanaco
Zdroj fotografí: autor textu
(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Celá debata | RSS tejto debaty