Pavol Fabian

Zhodou okolností som v minulých dňoch prečítal po sebe dve knihy. Ich kombináciu som si nevybral účelovo. Stalo sa to náhodne.

Tá prvá sa nazývala Odpočúvaj v pokoji od Jána Kalinu.

Ján Ladislav Kalina bol slovenský spisovateľ, scenárista, prekladateľ a humorista. Väčšina ľudí ho pozná kvôli jeho zbierke vtipov Tisíc a jeden vtip, ktorá vyšla v roku 1969 a obsahovala aj vtipy proti komunistickému režimu. Bol umeleckým šéfom Slovenského filmu, či dramaturgom legendárnej Tatra revue.

Kniha vtipov s charakteristickou žltou obálkou (ale nielen ona) sa mu stala v čase začínajúcej normalizácie osudnou. Kalinu začala prenasledovať Štátna bezpečnosť, do bytu mu tajne inštalovali odpočúvacie zariadenie, prišiel o zamestnanie a nakoniec bol v roku 1972 odsúdený na dva roky väzenia. Po prepustení z väzenia odišiel Kalina do Nemecka, kde napísal štvoricu spomienkových kníh Obzri sa s úsmevom, Zavinili to židia a bicyklisti, Usmievavé Slovensko a spomínanú knihu Odpočúvaj v pokoji.

Táto kniha popisuje celú jeho  vymyslenú „kauzu“, kvôli ktorej sa dostal do väzenia. Kalina hovorí nielen o absurditách pri vyšetrovaní jeho nejestvujúceho prípadu, ale aj o drastických podmienkach v slovenských väzniciach. Detailne popisuje systém nátlaku komunistických vyšetrovateľov a prokurátorov, ktorí proti nemu používali vymyslené argumenty, ktorí využívali k obvineniu kajúcnikov (povedané dnešným slovníkom), popisuje hrubé metódy fyzického, ale najmä psychického nátlaku smerujúce k zlomeniu nevinného človeka s cieľom, aby sa priznal k veciam, ktoré nikdy nevykonal.

Ján Kalina v roku 1981 v mníchovskom exile zomrel, a v roku 1990 bol našimi súdmi rehabilitovaný.

Tá ďalšia kniha v poradí, ktorú som v minulých dňoch prečítal má názov 565 (Príbeh nevinného muža, ktorý sa nevzdal) od Petra Adameckého. Ide o román inšpirovaný príbehom advokáta Martina Ribára, ktorý nezákonne strávil vo väzbe 565 dní (teda takmer rovnaký čas ako Kalina), až kým ho z nej definitívne neprikázal prepustiť Ústavný súd SR.

Ide o prípad, keď čurillovskí vyšetrovatelia a prokurátori počas matovičohegerovskoódorovskej vlády zneužívali svoje právomoci a obvinili nielen Martina Ribára, ale aj iných len na základe vymyslených skutočností, konali v rozpore so zákonom, bezdôvodne uvaľovali dlhotrvajúce kolúzne väzby na nevinných s cieľom zlomiť ich a donútiť vypovedať aj o tom, čo obvinený nikdy nevykonal a o čom nič nevedel. Samozrejme s cieľom získať argumenty na obvinenie nepohodlných ľudí z najvyšších priečok politiky.

Obe knihy na mňa pôsobili veľmi autenticky. Nemohli byť vymyslené, zobrazujú pravdu a zlovoľnosť režimu tak, ako ju obaja väzni prežili. Kalinovom prípade sa tomu nemožno čudovať – písal o hrôzach, ktoré prežil sám na vlastnej koži. Ku cti mu slúži, že svoj príbeh dokázal napísať nielen pútavo, ale aj so značnou dávkou humoru, i keď to bol úsmev cez slzy.

Autenticky na mňa pôsobila však aj kniha Petra Adameckého. Je veľmi podobná tej prvej. Je to príbeh nevinného muža a o zneužívaní moci na Slovensku.

Neviem ako táto kniha vznikala, či pôvodnú verziu položil na papier sám advokát Ribár a Adamecký ju len redigoval, alebo Ribár nahovoril Adameckému svoj príbeh na diktafón a ten ho prepísal na papier, alebo ide o výsledok čiastočnej Adameckého fikcie s výraznou konzultáciou s obeťou – advokátom Ribárom.

Nech je ako chce, kniha 565 má výraznú vypovedaciu hodnotu o tom, aké protiprávne metódy používali čurillovskí vyšetrovatelia a aké formy nátlaku sa na obvinených vyvíjali v slovenských väzniciach sa spomenutej trojpremiérovej vlády. Je z nej priam fyzicky cítiť, že podklady k nej dodal, človek, čo to všetko prežil skutočne na vlastnej koži. Mená literárnych postáv sú síce zmenené, ale napriek tomu sú v nich pomerne ľahko dešifrovateľní konkrétni ľudia, z ktorých mnohí, napriek zmene vlády, stále pôsobia v prokuratúre, v polícii, či politike.

Kalinova kniha má vyššiu literárnu hodnotu, okorenenú inteligentným vtipom. Nič to však nemení na výpovednej hodnote oboch.

Človek sa nevdojak musí spýtať – aký je rozdiel medzi komunistickými vyšetrovateľmi, prokurátormi, bacharmi a čurillovsko-kolíkovsko-lipšicovskými vyšetrovateľmi, prokurátormi a bacharmi?

Rozdiel je len v letopočte.

Zdroj fotografií: autor textu