Pavol Fabian

Včera som bol na Žabotovej ulici pod schodmi čakať na manželkin vlak. Zaparkoval som pri ošarpanej výmenníčke a sedel v aute. Zrazu z Palárikovej ulice prudko vyrazil asi štyridsaťročný chodec a krútil imaginárnym volantom. Pred reštauráciou Moree prudko zaflekoval, pozrel sa do imaginárneho spätného zrkadielka a otočil imaginárne auto do protismeru – bolo tam totiž parkovacie miesto. Potom opatrne zaradil imaginárnou šalterpákou spiatočku a pokúsil sa zacúvať na voľné parkovacie miesto (cúval pri tom naozaj!) Hoci tam bolo miesta dosť pre dve autá a jeho auto len imaginárne, na prvý pokus sa mu parkovací manéver nepodaril k jeho spokojnosti. Opäť musel chytiť imaginárnu šalterpáku, zaradiť jednotku a vyjsť do cesty, aby sa mohol pokúsiť po druhý raz zacúvať. Na druhý pokus už imaginárne auto zaparkoval, vypol motor, vystúpil z auta, zamkol imaginárne vozidlo imaginárnym kľúčom (zjavne išlo ešte o starší typ – nemal diaľkové ovládanie) a peši spokojne odišiel smerom na železničnú stanicu.

P.S. 1: Tento príbeh sa naozaj stal! Nevymyslel som si ho!

P.S. 2: Nie, nebol to Igor Matovič!