Pavol Fabian

Predvčerom som cestoval osobákom z Bratislavy do Kútov. Vďaka tomu som získal dva nové poznatky.

V prvom rade som bol zvedavý, či vlak zastane v Plaveckom Štvrtku, v obci s najnovším ohniskom nákazy slintačky a krívačky. Farma je od železničnej stanice vzdialená vzdušnou čiarou presne kilometer.

Vlak zastal.

Ľudia v pohode nastúpili aj vystúpili. Na staničnej budove ani nikde v blízkosti som nevidel nijaký výrazný oznam o existencii ohniska nákazy v obci (ale pravda je, že som to pozoroval len z okna vlaku…)

Tak neviem.

Pamätám sa na slintačku v roku 1972. U mojej starej matky v Čataji po zistení ohniska uzavreli komplet celú obec. Všetky cesty strážili vojaci. Nikto nesmel obec opustiť dva alebo dokonca tri týždne, teda ľudia ani nechodili do mesta do práce! A ak niekto musel odísť (napr. do nemocnice) od hlavy po päty ho postriekali chloramínom.  Postihnuté zvieratá postrieľali vojaci v priebehu jedného dňa a spálili ich priamo v mieste ohniska kam  cisterna zo Slovnaftu doviezla mazut.

Dnes sa hovorí o humánnom utrácaní, o akejsi humánnej utracovacej jednotke (hoci som veterinár netuším, čo to je), ktorá sa presúva z ohniska do ohniska a nestíha včas utrácať. Hovorí sa o psychológoch potrebných pre konzultácie s utrácačmi a majiteľmi zvierat. Proste nezmyselný slniečkarsky balast a prekážka rýchlych a potrebných opatrení!

(Viac o slintačke z môjho pera TU )

11,30 hod., dopĺňam text: práve som sa z dôveryhodného zdroja dozvedel, že Rakúšania pri Moste slobody (most Chucka Norrisa) kontrolujú všetkým ľuďom prichádzajúcim zo Slovenska batožinu a najmä či vezú výrobky živočíšneho pôvodu. Most je vzdialený 20 km od záhoráckeho ohniska. V samotnom Plaveckom Štvrtku sa veselo cestuje bez kontroly…

Druhá pozoruhodná vec počas cesty vlakom bol rozhovor s pracovníkom SBS, ktorého železničná spoločnosť najala na ochranu vlaku. Bolo pol jedenástej doobeda a on išiel v nepriestrelnej veste, s putami na opasku, obuškom a pištoľou na gumové projektily v ten deň už piaty raz do Sekúl.

Dali sme sa do rozhovoru. Pýtal som sa, či je takáto ostraha nutná. Vraj cez deň ani nie, ale večer a v noci určite. Nejazdí len vo vlakoch smerom na Záhorie, ale aj smerom na Žilinu a vraj je to katastrofa.

A s kým má najväčšie problémy?

„S Ukrajincami! Jazdia zásadne bez cestovných lístkov a ešte sú arogantní. Hneď sa chcú biť!

Myslel som, že problém je najmä s cigánmi – poznamenal som vzhľadom na hustotu rómskeho osídlenia na Záhorí.

„Iste aj s Cigánmi, ale omnoho viac s Ukrajincami.“

„A vy do nich aj strieľate?“ pýtam sa neveriaco vidiac pištoľ na opasku.

„Áno, sem-tam sa to stane…“ odpovedá akoby bola reč o tom, či zvykne piť rannú kávu.

„Nie je to problém? Použitie zbrane sa asi prísne vyhodnocuje, nie? Či bolo adekvátne?“

„Keď sme vo vlaku dvaja ochrankári a cigánov či Ukrajincov je štyridsať, tak je každé použitie zbrane oprávnené – je to nevyhnutná sebaobrana!“ odpovedal.

K rozhovoru sa pridal aj mladý sprievodca s červenou páskou na rukáve (To už v ŽSR nemajú ani na uniformy? Alebo uniformy dnes už nie sú in?) Potvrdil, že večerné vlaky na tejto trati sú hororové. Sprievodcu už ohrozovali s pištoľou aj s nožom v ruke. Večer jazdia napití a najmä nafetovaní. Dokonca záchod vo vlaku, podľa neho, používajú díleri ako tajnú schránku na odovzdávanie si drogového kontrabandu z jedného miesta do druhého.

Nuž neviem, odovzdávam, ako som prijal.