Colníčka zdvihla telefón a niekam telefonovala. Prišiel chlapík – nadriadený, tiež sa pozrel do môjho pasu, čosi povedal colníčke a odišiel. Colníčka mi vzápätí prikázala postúpiť ďalej do budovy a absolvovať prehliadku batožiny pomocou detekčného rámu. Cestovný pas mi však nevrátila. Kontrola batožiny sa udiala bez problémov, tak som sa vrátil k jej okienku. Colníčka opäť niekam volala a opäť prišiel ten istý chlap, ktorý vzal môj pas a prikázal mi vrátiť sa do čakacieho priestoru.
Peter to videl a nechápal.
V tej chvíli som nechápal ani ja a myslel som si, že problém sa rýchlo vyrieši. Ešte som sa odchádzajúceho chlapíka spýtal:
„Vsjo v parjadke?“
„Ničevo v parjadke!“ odpovedal a zmizol.
Moja batožina zostala na druhej strane a ja na opačnej.
Dlho sa nič nedialo.
Občas vchádzali a vychádzali nejakí ľudia do kancelárie s čudným típkom s americkou a izraelskou zástavou a ja som pochopil, že kým nevyriešia jeho, nebudú riešiť ani mňa, ani ďalších troch z nášho autobusu.
Keď colníčka skontrolovala aj posledného cestujúceho z nášho autobusu, zatvorila okienko a zmizla, pretože – povedzme si na rovinu – veľký nával cestujúcich na tomto hraničnom prechode nebol a tých, čo cestovali osobnými autami kontrolovali vonku priamo pri nich. Niektorým kázali vyložiť komplet celý plne naložený kufor vozidla.
Spolu so mnou z ďalšej prepravy vylúčili jedného chlapíka v stredných rokoch a pár, asi manželský, od ktorého som vyzvedal, čo majú oni za problém. Celkom som ich vysvetlenie nepochopil, žili vo Viedni a išlo o nejakú nezrovnalosť s dvojitým občianstvom a chýbajúcim dokumentom k nemu. Peter párkrát nahliadol z opačnej strany budovy, aby zistil, čo sa so mnou deje, ale na tú vzdialenosť sme sa nemohli rozprávať. Po chvíli som začal mať obavy o svoju batožinu, ktorá ostala v ďalšom priestore colnice a nebola pod mojou kontrolou a tak vo chvíli, keď tam nebol nijaký zriadenec, zašiel som si po ňu, napriek tomu, že colníčka pred svojim odchodom do chodbičky spájajúcej obe časti budovy umiestnila zátarasu.
Arogantného típka stále riešili v kancelárii a keď som ho občas zazrel škárou vo dverách, vyzeral stále menej ako geroj. Napokon predsa len začali riešiť aj troch mojich spolucestujúcich. Aspoň sa podchvíľou pri nich niekto zastavil, niečo sa spýtal, skontroloval nejaký papier, niečo spoločne hľadali v mobile… Len mňa nikto neriešil. A tak, keď z kancelárie vyšiel náhlivým krokom človek, ktorého som považoval za šéfa celej budovy, spýtal som sa ho:
„Čo so mnou?“
„Čakajte!“ bola jeho stručná odpoveď.
Občas nakukol do budovy šofér nášho autobusu a vypytoval sa dvojice z Viedne, ako to s nami vyzerá? Bol čoraz nepokojnejší. Mal svoj harmonogram a ak bude dlho čakať, nestihne včas nastúpiť na spiatočnú linku z Kaliningradu do Gdanska. S postupujúcim časom to začalo vyzerať tak, že autobus na nás štyroch nepočká. Ruská Viedenčanka ma upokojovala – vezmeme si spolu maršrutku, podelíme sa o cestovné, ktoré je vraj len 3 000 rubľov a spolu sa odvezieme do Kaliningradu. To sa mi zdalo ako dobré riešenie, lebo zanedlho prišiel náš šofér a oznámil nám, že ďalej už na nás naozaj čakať nemôže. Napochytre som si vymohol od šoféra aj od akéhosi uniformovaného pracovníka colnice, aby som sa mohol ísť dohodnúť s Petrom ako ďalej. Či chce vôbec pokračovať ďalej bezo mňa. Peter je menej skúsený cestovateľ, celý itinerár som vypracoval ja a aj väčšinu vecí som vybavoval ja. Kópie všetkých dokumentov, objednávok, ubytovaní som mu síce preposlal do mobilu, ale Peter nevyzeral nadšene. Situácia ho však donútila pokračovať, koniec-koncov obaja sme verili, že sa v Kaliningrade s istým časovým odstupom predsa len stretneme. Na dohovor sme mali len pár nedostačujúcich minút a ja som mu v tom strese zabudol dať svoje ruble. Vďaka tomu som sklamal zopár ľudí, ktorým som sľúbil doviezť z Ruska lieky, ktoré sa k nám nedovážajú.
Autobus s Petrom odišiel.
Chvíľu po jeho odchode colníci vyriešili manželskú dvojicu z Viedne, ešte sa pokúšali telefónom privolať autobus späť, ale nič z toho nebolo.
Chlapík, ktorého som považoval za šéfa colnice bol neuveriteľne rozlietaný, zjavne riešil desať vecí naraz. Konečne mu vyšiel čas aj na mňa. Pozval ma do kancelárie. Nalistoval v pase ukrajinské pečiatky a spýtal sa:
„Vy neznájete što Rasia provodit na Ukrajine specoperáciu?“
„Viem, ale nemyslel som si, že by pečiatky v pase mohli byť problém.“ odpovedám.
Až teraz som si naplno uvedomil, aký som idiot! Samozrejme, že pre štát, ktorý je vo vojne s iným štátom, je podozrivý každý, kto prišiel s nepriateľskou stranou do styku. Akosi som si ten možný problém neuvedomoval, čo pri mojich pomerne bohatých cestovateľských skúsenostiach, aj do rôznych nepokojných častí sveta, kde panuje len krehké prímerie, je priam zarážajúce. Akosi som sa spoliehal na to, že keď mi teda už raz schválili a dali vízum, už to bude v poriadku. Pravda je taká, že do vízového formulára som neuviedol, že pred mesiacom som navštívil Ukrajinu hoci tam bola kolónka o navštívených krajinách za obdobie (tuším) posledných troch rokov.
Vyšetrovali ma vyše hodiny. Počas toho času sme sa presúvali z kancelárie do kancelárie, potom zas na chodbu, pretože komandujuščij mal toho veľa, musel riešiť aj iné veci a ja som nemohol ostať v kancelárii sám s jeho počítačom. Správali sa ale veľmi úctivo, stoličku mi posúvali, dvere mi otvárali a podržali, ponúkali nech si odložím, pretože tam bolo veľmi teplo a rozhovor znel v takmer priateľskom duchu. Dokonca prišlo zo dva, tri razy aj na úsmevy. Rozprávali sme sa o všetkom možnom. Chcel vedieť o mojej rodine. O tom, na načo som bol na Ukrajine. Vysvetľoval som mu:
„Я был там на велосипеде, это в нескольких километрах от нашей границы, пообедал там и поехал обратно/bol som tam na bicykli, je to pár kilometrov od našej hranice, dal som si obed a išiel naspäť.“
Rozprávali sme sa o Ficovi, o Putinovi, o špeciálnej vojenskej operácii. Spýtal sa, či môže vidieť môj mobil. Nemal som čo skrývať. Povedal som mu, že sa pokojne môže do neho pozrieť, nič protiruské tam nenájde. Zaujímali ho fotky, ktoré som nafotil na Ukrajine. K niektorým chcel vysvetlenie. Najmä pri fotografiách, na ktorých som zachytil nasprejované fašistické nápisy z užhorodských stien. Chcel vedieť čo zdieľam na facebooku v súvislosti s rusko-ukrajinským konfliktom, ale vždy išlo o články usilujúce sa o objektivitu. Došlo aj na môj blog, najprv chcel vidieť nejaké moje články, potom si to rozmyslel…
Zhodnotiť ten pohovor musím len tak, že bol v podstate priateľský. Až na to, že ma nakoniec nepustili do Ruska. Komandujuščij ho zakončil slobvami:
„Я вижу, что вы хороший человек/vidím, že ste dobrý človek. Ale ja mám len dve možnosti, ktoré vám môžem ponúknuť. Buď vám doživotne zakážem vstup do Ruskej federácie, alebo napíšete vyhlásenie, že sa dobrovoľne vraciate do Poľska a do Ruska sa vrátite až po skončení špeciálnej vojenskej operácie – v tom prípade sa budete môcť do Ruska vrátiť.“
V tej chvíli som asi niečo pokazil, pretože som na oboch uprel prosebné oči a povedal:
„Ale ja by som chcel navštíviť Kaliningrad teraz!“
Obaja sa chytili za hlavu. Z mojej odpovede boli očividne zúfalí. Vysvetlil som si to tak, že telesné kamery, ktoré mali obaja pripnuté na oblečení snímali celý pohovor a oni ponukou vrátiť sa po skončení ŠVO išli asi trochu nad rámec toho, čo sa považuje za správne, nad rámec toho, čo boli povinní vykonať.
Nakoniec sme sa ale predsa len dohodli na tom vyhlásení.
Samozrejme, som zvolil túto možnosť i keď sa obávam, že ŠVO tak skoro neskončí. Rukopisné vyhlásenie pre mňa nebolo jednoduché napísať. Azbukou som nepísal od svojich školských čias a to je vyše 50 rokov. Na niektoré písmenká v písanej forme som sa len ťažko rozpamätával a určite som ten text nenapísal správne, ale na druhej strane dosť zrozumiteľne, lebo boli s napísaným spokojní.
Po zaprotokolovaní ma presunuli na opačnú stranu colnice a s autobusárom vracajúcim sa z Kaliningradu dohodli, že ma zoberie do Gdanska. Stálo ma to dvadsať eur šuchnutých do vrecka poľského šoféra.
Na poľskej colnici som mal rovnaký problém. Tentoraz ma nechceli pustiť do EÚ! Nechápali odkiaľ vlastne idem, keď v pase nemám nijakú pečiatku. Vysvetľoval som im situáciu a oni stále chceli nejakú bumážku od Rusov. Ale nakoniec sa umúdrili a ja som nezostal pendlovať v priestore medzi Poľskom a Ruskom ako Gagarin okolo Zeme.
Do Gdanska som došiel večer, už za tmy, takže moja prvoradá úloha bola zaobstarať si nejaký nocľah. Našťastie, podarilo sa mi cez platformu Zenhotels zohnať celkom slušné ubytovanie za lacný peniaz, dokonca celkom blízko centra. (Cez platformu Zenhotels si viete zohnať a zaplatiť ubytovanie v Rusku aj keď kvôli sankciám u nás vydané kreditné karty v Rusku nefungujú!).
Sprvoti som rozmýšľal, že v Gdansku strávim len jeden deň a vrátim sa domov, lebo veď – čo budem robiť štyri dni v tomto poľskom meste? Zistil som však, že vlakové spojenie do Bratislavy jestvuje len s dvomi či tromi prestupmi, kde nadväznosť spojov je niekedy iba desaťminútová. Takže bolo otázne, či by to pri obvyklých meškaniach vlakov vyšlo? Či by jeden meškajúci vlak celý môj cestovný plán nenarušil? Sedieť v autobuse trinásť lebo štrnásť hodín pre chlapa môjho veku tiež nie je nič, po čom by túžil… a to z viacerých dôvodov… Takže som sa nakoniec rozhodol, že zostanem v Gdansku a počkám do odletu nášho lietadla, tak ako sme si to naplánovali pôvodne.
A neurobil som zle, lebo v Gdansku sa štyri dni naozaj dajú plnohodnotne stráviť!
Gdansk
Železničná stanica v Gdansku
Železničná stanica v Gdansku
Železničná stanica v Gdansku
Železničná stanica v Gdansku
Železničná stanica v Gdansku
Zároveň Ťa/Vás, vážený čitateľ môjho blogu, chcem poprosiť o podporu môjho fundraisingového projektu zameraného na vydanie mojej jedenástej knižky. Viac informácií tu:
https://www.hithit.com/cs/project/13710/podpor-vydanie-knihy-aby-moj-zivotopssst-nevisel-na-vlasku
Zdroj fotografií: autor textu
(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Asi bol ten Gdansk lepší nápad. Do Ruska kým... ...
Celá debata | RSS tejto debaty