Pavol Fabian

Voľakedy dávno, ešte v časoch mojich stredoškolských štúdií v Kroměříži, som sa vyskytoval v Brne dvakrát do týždňa – v nedeľu večer a v piatok popoludní, pretože som tu prestupoval z autobusu na vlak a opačne.

Cestou domov som sa často v Brne zdržal aj dlhšie, prechádzal sa po Masaryčke, či po Českej ulici, či dokonca navštívil kino Družba na Divadelnej ulici alebo nejakú výstavu. Brno na mňa vtedy pôsobilo mestskejším dojmom a Bratislava bola taká… provinčná…

Odvtedy sa mnoho vecí zmenilo.

Do Brna chodievam stále, ale, samozrejme, už omnoho menej často. Včerajšia krátka návšteva Brna utvrdila moje už dlhšie prevládajúce presvedčenie, že táto moravská metropola sa stala najväčším slovenským mestom v ČR. Voľakedy to vďaka slovenským baníkom bola Ostrava, ale pomery sa zmenili. Podľa údajov z roku 2021 žije v Brne okolo 10 000 Slovákov, v Ostrave podľa údajov z toho istého roka už len okolo 2 600.

Brnianskej pouličnej vrave dominuje pochopiteľne hantec. Na druhom mieste však jednoznačne bola slovenčina. V drvivej väčšine ňou rozprávali mladí ľudia, podľa všetkého študenti. Na treťom a štvrtom mieste som, v približne rovnomernom počte, počul znieť angličtinu a ruštinu, teda pardon ukrajinčinu, alebo lepšie povedané – ruštinu z úst Ukrajincov.

Množstvo mladých Slovákov svedčí o tom, že chodia do Brna študovať na vysoké školy. Je to to isté, len v menšom, čo západoeurópske štáty od roku 1989 uplatňujú voči bývalým krajinám socialistického tábora (ako sa to vtedy hovorilo). Západu sa podarilo u nás zlikvidovať domáci priemysel, výskum, kvalitné školstvo, poľnohospodárstvo… Česko aj Slovensko sa stali montovňami a odbytiskom pre západné firmy, samozrejme často odbytiskom pre druhotriedne tovary vyrábané s odlišnými normami pre východný trh. Zároveň Západ začal prevádzkovať tzv. Brain Drain – odliv mozgov.

Takúto mini neokoloniálnu politiku v oblasti Brain Drain ponukou bezplatného štúdia pre Slovákov robí aj Česko. Takže, nie je to fenomén „lebo Fico“, hoci podľa mainstreamových médií Fico môže asi už aj za to, že sa u nás stále viac rozširuje invázny čínsky druh lienky na úkor našej lienky sedembodkovej – mimochodom v Česku sa ten chrobák volá slunéčko sedmitečné a patrí do čeľade slniečkovitých. Pražská kaviareň by si ho teda mala inštalovať za posvätného tvora tak, ako indickí hinduisti majú za posvätnú kravu.

Nuž teda predpokladám, že väčšina Slovákov, ktorých som stretol včera v Brne boli študenti brnianskych vysokých škôl. Otázne je, koľkí z nich sa ešte vrátia na Slovensko?

Na to, aby som zistil, aké prevládajú v Brne nálady, som tam bol príliš krátko a mal som príliš málo kontaktov s Brňanmi. Faktom je, že ide o mesto odkiaľ pochádzajú dvaja najkomickejší z českých politikov – Petr Fiala a Danuše Nerudová. Obávam sa, že to má vplyv aj na určitú časť obyvateľov Brna.

V deň, keď Tomio Okamura, predseda Poslaneckej snemovne dal z budovy českého parlamentu stiahnuť ukrajinskú zástavu, som v Brne našiel visieť na štátnych budovách hneď tri modrožlté vlajky. Nechcem sa tu venovať problematike symboliky a pravidiel užívania štátnej zástavy, ale iste máte všetci v pamäti tú slávnu fotografiu  Jevgenika Chaldeja zobrazujúcu vztýčenie sovietskej vlajky nad berlínskym Reichstagom 2. mája 1945. A predpokladám, že aj viete, čo to znamenalo! Čo znamená ukrajinská vlajka na českých štátnych budovách, to fakt netuším, alebo radšej ani nechcem vedieť.

Pomerne často chodím na Moravu, najmä do Opavy, Ostravy, Vsetína či Brna. Vždy, keď mi vystane trochu voľného času, snažím sa navštíviť niektoré z kníhkupectiev (alebo aj viacero), lebo zďaleka nie všetky české knihy sa vozia na Slovensko. Viem v tamojších kníhkupectvách stráviť dlhé hodiny.

V minulých rokoch môj problém spočíval v rozhodovaní sa, ktoré knižky si kúpiť. Toľko ma ich zaujalo, že moje finančné možnosti ma nútili urobiť ďalšiu selekciu z už raz vykonaného výberu. V poslednom čase však zisťujem, že ma v českých kníhkupectvách už máločo oslovuje. Ponuka sa výrazne zmenila. Tak, ako sa zmenil celý prístup kultúrneho frontu nielen v oblasti literatúry, ale aj divadla, filmu, výtvarného umenia… Všade sa výrazne presadzujú progresivistické trendy a toto ja naozaj nemusím. Typickým príkladom je Netflix, ktorý som dnešným dňom prestal platiť. V každom jednom novom netflixovom filme je do deja zapletená homo dvojica, najlepšie v zložení černoch/beloch,  imigrant/chápavý slniečkar a obaja bojujú proti otepľovaniu (planéty). Vrcholom nepravdepodobného, ale zato výrazne propagandistického, konštruktu je nový slovenský dlhometrážny bábkový film Dukla režiséra Gejzu Dezorza „o nerovnom mileneckom vzťahu medzi rómskym mladíkom a nemeckým dôstojníkom počas karpatsko-dukelskej operácie“. Nechcem a nebudem toto násilné pretláčanie pomýlenej ideológie podporovať nielen finančne, ale ani svojou účasťou.

Z včerajšej ponuky v brnianskych kníhkupectvách vyberám také skvosty, ako do češtiny preloženú Šimečkovu knihu Výjimečný stav (Jak dobre žít ve zlých časech), ktorá vraj skúma povahu zla a hlúposti, lebo kto iný – len Šimečka má patent na rozum.

Ďalšou perlou preloženou do češtiny je kniha Arpáda Soltésza Zloděj s podtitulom: Román o transformaci Slovenska z totality v moderní mafiánsky stát.

A úplnou perlou, umiestnenou na poprednom mieste na pultoch kníhkupectiev, je knižka rozhovorov s Magdou Vášáryovou s názvom Než zmizím. Mal som silné nutkanie na vystavenú knihu umiestniť lístoček s nápisom: Už včera bolo neskoro! Žiaľ, nemal som pri sebe ani pero ani papier, aby som to mohol urobiť.

Už samotný názov knižky mi pripadá v prípade našej Magdy komický. A velikášsky. Vedel by som si taký názov predstaviť pri bilančnej knihe napr. Václava Klausa, Miloša Zemana, Roberta Fica, či dokonca aj Gustáva Husáka. Nehovoriac o De Gaulleovi, Kohlovi, Kennedym, či Gromykovi.

A mnohých iných…

Po nich niečo zostalo.

Čo zostane po Magde Vášáryovej? Ak opomenie hereckú časť jej kariéry, tak nič. Hoci ona herečkou nikdy neprestala byť, len začala hrať (a veľmi nekvalitne) političku. Intelektuálnou kapacitou a znalosťami na to rozhodne nemala!

Podľa knižiek vydávaných v Čechách, našich západných bratov zjavne neopúšťa proukrajinské vojnové nadšenie. Pritom zbierka na raketu s menom Dany Drábovej je niečo tak absurdné a nehumánne zároveň, že človeku musí až rozum zastať. Na pultoch českých kníhkupectiev nájdete s proukajinskou tematikou viacero knižiek.

Ale ani Slováci nezaostávajú, veď vydať knihu pražskému fotografovi Viktorovi Máchovi, ktorý v nej zdokumentoval ukrajinské závody ťažkého priemyslu pred ruskou inváziou – také dielo musí byť skvelý biznis model a „zákonite“ sa musí stať knižným bestsellerom trhajúcim čísla predajnosti. Ostáva už len položiť si otázku, kto vydanie očividného pultového ležáku sponzoruje a prečo?

V Brne frčí aj pochopenie pre LGBT problematiku. V nákupnom stredisku Vaňkovka, nachádzajúcom sa neďaleko brnianskej železničnej stanice sa na veľkom svetelnom reklamnom pútači pravidelne zjavovala aj propagácia konania zoznamovacej akcie pre ľudí z Queer komunity pomocou akéhosi vedomostného kvízu. Nuž, chápem, že aj takýto ľudia sa potrebujú zoznamovať (asi to nemajú ľahké), potrebujú svoje zoznamky a potrebujú ich nejako propagovať. V tom to by som problém nevidel.

Problém som však videl v tej istej Vaňkovke na vlastné oči! Dvaja chlapi očividne homosexuálneho založenia spôsobovali v preľudnenom obchodnom centre pohoršenie svojím sexuálnym správaním, aké by som netoleroval na verejnosti ani u heterosexuálnych párov. A zhodou okolností v momente, keď som potreboval navštíviť WC, táto dvojica zamierila na verejný záchod. Obaja chlapi sa spolu zavreli do jednej kabínky a podľa zvukov odtiaľ vychádzajúcich nešli tam opravovať zapchatý odtok. Netrvalo dlho a do priestorov WC prišli štyria esbéeskári, ktorí boli upozornení na neprístojné správanie dvoch členov „oprašovanej“ Queer komunity. Esbéeskári si ale nevedeli vôbec pomôcť, lebo jednoducho sa do kabínky nedostali. Rozhovor medzi nimi a laškujúcim párom pokračoval ponad stenu kabínky. Esbéeskárom sa nepodarilo dosiahnuť, aby dvojica kabínku opustila a udatným zástupcom queer komunity sa asi podarilo dosiahnuť, čo potrebovali. Samozrejme, situáciu som nesledoval až do konca. Urobil som, čo bolo treba a vzdialil som sa.

Brno má asi homosexuálne silnú tradíciu, lebo si pamätám z čias, keď som ešte dochádzal cez Brno do Kroměříža, že aj mne sa raz na chodbe brnianskej železničnej stanice prihovoril chlap stredného veku. Spočiatku som si o ňom myslel, že je to cestujúci, ktorý si čakanie na vlak chce skrátiť rozhovorom. Lenže, čím ďalej bolo jasnejšie, že tomu človeku nejde o rozhovor. Keď som už jednoznačne pochopil, že mu ide o niečo úplne iné a pre mňa dosť nechutné, okamžite som sa vzdialil. Psychickú traumu z toho zážitku som však mal ešte niekoľko týždňov…

Toľko situačná správa o krátkej návšteve Brna. Domov som sa vrátil tentoraz bez knižky…

Na námestí Svobody v Brne je kaviareň Pellegrini. Hneď oproti sa nachádza reštaurácia U Mamlasů. Súvis si k tomu dajte, aký chcete…

Zdroj fotografií: autor článku

(Všetky fotky sa po kliknutí na ne zväčšia)