Pavol Fabian

Stratégovia Progresívneho Slovenska sa rozhodli ísť dôsledne cestou negovania všetkého, čo sa na Slovensku deje a najmä čo sa deje s podpisom Ficovej vlády.

Nebudem tu spomínať bombastickú a nehoráznu myšlienku PS otvárať Benešove dekréty, lebo to je taký nezmysel ako keby ryby začali nosiť slnečné okuliare. Každý rozumný človek takéto myšlienky hraničiace s vlastizradným konaním musí odmietnuť a generálny prokurátor by mal začať proces smerujúci k rozpusteniu PS.

Chcem sa zamerať na to drobné dennodenné okydávanie všetkého a všetkých, ktorí majú niečo spoločné so Smerom SD. V minulých dňoch sa obeťou PS stal najlepší člen Ficovej vlády, minister dopravy Jozef Ráž (a to ani nie je členom Smeru!).

Progresívnemu Slovensku sa nepáči zavedenie leteckej linky z Bratislavy do Košíc.

Nuž zavedením leteckej linky do Košíc sme sa po 36 rokoch od prevratu v roku 1989, mylne nazývaného Nežná revolúcia, vrátili konečne k stavu, aký sme tu mali za tých nenávidených komunistov. Vtedy sa medzi Bratislavou a Košicami (cca 313 km) bežne lietalo a ak sa dobre pamätám, letenka stála okolo 130 korún. Sám som za svojich študentských čias raz do školy v Košiciach letel lietadlom. Rovnako som v roku 1990 (ešte doznieval letový poriadok z čias minulého režimu) letel z Bratislavy do Ostravy (cca 200 km).

Argumentácia, že doprava lietadlom na takú krátku vzdialenosť je neekologická a neekonomická možno platila vtedy, keď lietali nehospodárne IL-18, ale dnešné lietadlá a špeciálne typy nasadené na túto linku Airbus A 320 a Airbus A321 sú konštruované práve na takéto krátke lety a s palivom narábajú omnoho hospodárnejšie ako vtedajšie iľjušiny.

Teda znovu opakujem – po 36 rokoch sa konečne len vraciame k úrovni dopravy, ktorú sme tu mali už za komunistov!

Na krátkych tratiach sa bežne lieta aj inde. Austrian airlines lietajú z Viedne do Košíc (350km) a to nie je oveľa dlhšia trasa ako z Bratislavy. Bežne sa lieta medzi Madridom a Barcelonou (500km) alebo medzi Frankfurtom nad Mohanom a Hamburgom (400km).

Nehovoriac o množstve bežne dostupných ešte kratších letov verejnej dopravy prevádzkovaných po celom svete turbovrtuľovými lietadlami, napríklad v prímorských pevninských štátoch, ktoré disponujú vlastnými ostrovmi v mori, alebo hoci aj na takej preslávenej a populárnej linke, ktorou som kedysi dávno letel aj ja  – z Káthmándú do Lukly (cca 140 km).

Progresívne Slovensko argumentuje tým, že zatiaľ čo štát tlačí peniaze do leteckého spojenia, železnice a diaľnice (resp. ich modernizácia) zostávajú zanedbané — čo podľa PS je dôsledkom dlhoročných vlád SMERu‑SD.

Tak si teda povedzme, čo sú to tie dlhoročné vlády Smeru. Od prevratu v roku 1989 uplynulo 36 rokov. Z toho Smer vládol sám alebo tvoril vládnu koalíciu 12 rokov. Vlády bez Smeru boli pri moci 23 rokov! Teda takmer raz toľko!

A kto zdecimoval slovenské železnice, to je tiež všeobecne známe.

Začal to Mikuláš Dzurinda tým, že rozdelil pôvodnú vyrovnane hospodáriacu štátnu železničnú spoločnosť na dve samostatné firmy pre osobnú a nákladnú dopravu. Od  1. januára 2005 vznikla nová firma pre nákladnú dopravu ZSSK CARGO. Inými slovami umožnil sprivatizovať ziskovú(!) nákladnú železničnú dopravu a štátu zostala nezisková osobná doprava a najmä všetka infraštruktúra (teda koľajnice a pod.) Tým sa zisky z nákladnej dopravy vytratili zo štátneho rozpočtu, infraštruktúra zostala štátna (spravovaná ŽSR) a štát stratil kontrolu nad jedným kritickým odvetvím. Zmena bola spojená s reorganizáciami, prepúšťaním a rušením menších tratí, pričom sa nedodržali niektoré pracovnoprávne normy a kritériá — čo zasiahlo zamestnancov železníc. Za Dzurindovej vlády sa konal najväčší štrajk železničiarov na Slovensku v dejinách, ktorý sa 3. februára 2003 skončil hanebným rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I. Ten vydal predbežné opatrenie nariaďujúce zastavenie štrajku. Vedenie železníc podalo žalobu, že štrajk bol nezákonný. Ale po cca 1,5 roku — v októbri 2004 — žalobu stiahlo. Podľa odborov to znamenalo, že vedenie implicitne uznalo, že „štrajk bol zákonný“. Štrajk bol teda ukončený len vďaka nátlaku (vraj nezávislého) súdu!

Je len pochopiteľné, že po odvedení ziskovej časti železníc do súkromných rúk sa podnik dostal do červených čísiel. Po nástupe Jána Figeľa z KDH za ministra dopravy (pôsobil v tejto funkcii v rokoch 2010 – 2012) došlo k ďalšiemu knokautu železníc. Fígeľ vyhlásil, že dostane železnice z červených do zelených čísel. A vraj sa mu to aj podarilo. Mal na to taký fígeľ, že došlo k ďalšiemu masívnemu prepúšťaniu zamestnancov, k znižovania investícií do infraštruktúry a k takej devastácii železníc, až sme sa dostali takmer do stavu, že jeden výhybkár obsluhoval západné Slovensko, druhý východné Slovensko a na stredné nemal ani jeden z nich čas.

Ficove vlády sa následne buď len snažili udržať ožobračené a doráňané železnice v chode alebo pomaly (možno nie dostatočne razantne) naprávali to, čo pravicové vlády pokazili.

Pokaziť niečo sa dá ľahko a rýchlo, naprávať to trvá omnoho dlhšie…

Takže taká je história dopravy na Slovensku…

Minister Ráž, je po dlhom čase prvý človek na čele rezortu, ktorý sa usiluje prinášať viditeľné pozitívne zmeny. Len totálny ignorant to môže nevidieť. Stratégia Progresívneho Slovenska všetko dehonestovať je o to odpornejšia práve v tej chvíli, keď sa týka rezortu dopravy. Progresívci sa usilujú Slovensko úplne zlikvidovať a nie sú v tomto konaní úplne bez šance. Presne ako v tom vtipe:

Na ulici spadol muž a okolo neho sa zhlúčili ľudia:

„Je mŕtvy?“

„Ešte nie, ale za chvíľu tu bude doktor.“

Slovensko nie je ani zďaleka také zdevastované, rozkradnuté a mŕtve, ale o dva roky môže prísť doktor v podobe Progresívneho Slovenska.