Pavol Fabian

Pred Vianocami sa kníhkupectvách zjavila nová kniha od Magdy Pospíšilovej Dva roky s premiérom.

No… zjavila.

Neviem, ako kde, ale v bratislavských kníhkupectvách som ju dosť musel hľadať. Najpoprednejšie pulty sú tu zasypané produkciou vydavateľstva denníka N, všelijakými tými vagovičmi, šimečkovcami a bárdyovcami, pričom slovo bárdyovcami nechtiac naznačuje aj to pre akú čitateľskú obec sú určené.

Skrátka, málokde Pospíšilovej knihu uzriete na pulte. Pritom, podľa mňa ide o literárnu bombu!

Magda Pospíšilová bola v časoch, na ktoré v knihe spomína hviezdou Rádiožurnálu Slovenského rozhlasu a Slovenský rozhlas bol dlhodobo nielen najdôveryhodnejším médiom, ale aj najdôveryhodnejšou inštitúciou vôbec, pretože sa vtedy usiloval o nezávislé spravodajstvo presne v duchu verejnoprávnosti. Preto mnohých prekvapilo, že premiér Mečiar Pospíšilovej ponúkol miesto svojej hovorkyne a ešte viac všetkých prekvapilo, že Pospíšilová to miesto zobrala.

Autorka knihy bola známa tým, že si vedela zachovávať odstup a neutralitu v názoroch, čo nie sú vždy tie najlepšie vlastnosti pre funkciu hovorcu. Podozrievať Magdu Pospíšilovú z nejakých veľkých sympatií k premiérovi Mečiarovi teda nemožno. O to viac prekvapuje, ako po rokoch hodnotí svoje dva roky v tejto funkcii a aj samotného premiéra. Dozvedáme sa, že ten nenávidený Mečiar bol schopný vyjednávač, ktorý dôsledne obhajoval slovenské záujmy. Dozvedáme sa, že Mečiar, v časoch, keď celý bývalý socialistický blok prehral „tretiu svetovú vojnu“ a bol určený na rozkradnutie a ekonomické ovládnutie Západom, sa usiloval možno trochu ako don Quijote proti veterným mlynom bojovať a obhajovať záujmy Slovenska, i keď občas niektoré jeho spôsoby neboli bežným ľuďom úplne sympatické, zvlášť ak ich premotivovaní novinári patrične zveličili a nafúkli.

Kniha podáva mnoho svedectiev o tom, s čím musel Vladimír Mečiar bojovať. Nielen s určitými skupinami vo vlastnom hnutí, kde jestvoval tábor ľudí (Slobodník, Hudec, Hofbauer…), s ktorých názormi nebol vždy súladný a musel ich vyjadrenia naprávať (str.77), ale aj so zjavnou zaujatosťou kruhov okolo George Sorosa, Spojených štátov a Západu ako takého.

Pospíšilová v knihe spomína expozé George Sorosa v 1995 na podujatí Crans Montana Forum, kde vystúpil „s takou ostrou kritikou Slovenska, že div z neho neurobil – keby sa to aplikovalo aj na štát a nielen na osobu – persona non grata (osobu neprijateľnú pre štát, v tomto prípade štát neprijateľný pre svet G. Sorosa.)“

V knihe Dva roky s premiérom sa nachádza aj pomerne dlhý prepis časti rozhovoru Vladimíra Mečiara s námestníkom ministra zahraničných vecí USA Richardom Holbrookom (vyjednal Daytonskú mierovú dohodu medzi bojujúcimi frakciami vojny v Bosne v r. 1995). Rozhovor sa konal v januári 1996 v Bonne.

Chcel som tu uviesť úryvok, ale žiadna časť knihy nesmie byť reprodukovaná ani šírená v žiadnej forme ani žiadnymi prostriedkami, takže mi neostáva, len konštatovať, že USA s Mečiarom/Slovenskom jednali ako s onucou a Holbrook to v rozhovore v podstate aj priznal. Počas rokovania s Mečiarom bez škrupulí povedal, že „prezident Kováč nie je zaujímavý ako osoba,“.

Išlo práve o obdobie, keď Slovensko obdržalo povestný demarš. Každému odporúčam, aby si prepis rozhovoru prečítal, je to skvelý dôkaz ako jedná rovný s „rovným“.

Richard Holbrook mal prsty aj v tom, že v máji 1995 Výbor na ochranu novinárov (VON, Committee to protect Journalists) bez relevantných dôkazov zaradil Mečiara medzi desiatich najúhlavnejších nepriateľov tlače na svete. Pospíšilová v knihe špekuluje o tom, že prsty v tomto mohla mať Holbrookova tretia manželka maďarského pôvodu, novinárka Kati Marton.

Manipulácie sa voči premiérovi Mečiarovi dopúšťali aj slovenskí novinári. Pospíšilová o tom hovorí aj v súvislosti so stretnutím slovenského premiéra vo februári 1996 s rakúskym kancelárom Franzom Vranitzkym –  obaja štátnici venovali počas rozhovoru kauze únosu M. Kováča ml. asi pol percenta času z celého stretnutia, ale slovenskí novinári to podali, akoby sa ich rozhovor týkal len stopercentne toho…

Magda Pospíšilová píše o tom, že novinári premiérovi Mečiarovi často „kládli otázky takou formou, ktorá mnohokrát naozaj nezodpovedala zásadám objektívnej profesionálnej žurnalistiky“, pričom obzvlášť arogantne sa podľa nej správal vtedajší (dnes už polepšený) Peter Tóth.(str. 99)

Na viacerých miestach spôsob Mečiarovej komunikácie musela Pospíšilová pochváliť:

„Premiér odpovedal na všetky otázky pohotovo. Aj keď som nie so všetkým čo povedal, súhlasila, musela som však duchu priznať, že bol výborný. To bola práve tá jeho schopnosť, ktorá ho stavala vysoko nad iných politikov a v  tomto smere nemal na slovenskej politickej scéne konkurenta. (str. 101)

Autorka v knihe spomína fakty svedčiace o tom, že istí ľudia sa prostredníctvom v tom čase najčítanejšieho mienkotvorného printového média, teda denníka Pravda, snažia pracovať premyslene a pomaly na diskreditácii Vladimíra Mečiara a jeho spojení s únosom prezidentovho syna. (str.109)

V knihe Dva roky s premiérom sa vďaka M. Pospíšilovej dozvedáme aj o menej známych aktivitách premiéra Mečiara majúcich za cieľ sprostredkovať zmier, urovnať konflikt medzi Chorvátmi a Srbmi. Mečiar sa stretol viackrát s Tudjmanom a Miloševičom a viackrát bol aj počas bojov – a nie celkom legálne – v Juhoslávii. Ako však Pospíšilová píše – „isté medzinárodne kruhy (zlé jazyky neskôr hovorili, že vraj isté kruhy v USA i v Európe) sa nemohli vyrovnať s tým, že by nejaký Slovák, politik malej krajiny, ktorá bola vzorom pokojného rozdelenia štátu, sa do toho vložil a dokázal zmieriť bojujúce strany.“

Pospíšilovej kniha je veľmi poučná aj vzhľadom na súčasnú situáciu na Slovensku. Jestvuje istá paralela medzi Mečiarom a Ficom. Aj Ficovi sa vyčíta jeho pokus o nezávislú politiku na všetky štyri strany, pričom jeho najväčší kritik – Progresívne Slovensko nás dennodenne presviedča o tom, že samo nemá nijakú dlhodobejšiu štátotvornú víziu a svoje názory v týchto turbulentných časoch mení z týždňa na týždeň podľa momentálne prevládajúceho vetríka. Aj Ficovi sa vyčíta nenávisť a boj s novinármi, pričom je očividné, že presne to, čo robili novinári Mečiarovi a čo novinárka Pospíšilová v knihe priznáva, to presne dnes premotivovaní a o objektivitu sa absolútne nesnažiaci novinári robia Ficovi.

Aj Mečiar mal svoje mierové iniciatívy na Balkáne, lenže Ficovi sa jeho volanie po mieri vyčíta a bagatelizuje. Presne ako u Mečiara – veď ako by vraj nejaký Slovák, politik malej krajiny mohol urobiť čosi pre mier…? To je tá zhrbená, vazalská, nesebavedomá pozícia trápnej slovenskej opozície.

Vrelo knihu odporúčam – je veľmi poučná aj pre dnešné dni. Najmä, aby sme si objasnili – ako spievajú elánisti – kto za koho kope…