Pavol Fabian

Kamarát, spolužiak z výšky a navrátilec z Ameriky, ktorý to tam podľa vlastných slov už nemohol vydržať, si kúpil na brehu Šíravy domček a pozval zopár spolužiakov na víkend. Po pravde, amerikánsky kamarát si toho na Slovensku kúpil viac – zjavne sa mu v tej cudzine darilo, hoci možno to nebolo len tými „neobmedzenými možnosťami“ – on je skrátka taký podnikavý typ.

Na Východ sme sa vydali vlakom. Z Bratislavy odchádzal presne, ale železnice upozorňovali, že pre vysoké horúčavy obmedzujú prepravnú rýchlosť na 80km/hod., takže nám bolo jasné, že prípoj v Košiciach nestihneme.

Vlak bol plný Ukrajincov, ktorí sa spokojne presúvali z bodu S do bodu U akoby tam ani nebola vojna.

Druhú najpočetnejšiu etnicitu vo vlaku tvorili Cigáni. Neboli s nimi žiadne problémy.

Okrem jedného.

Cestoval bez lístka.

So sprievodcom sa pohádal tak, že jeho rev bolo počuť okrem vagóna č. 4, kde sa hádka udiala, určite aj vo vagónoch č. 3  a č. 5 a možno aj v priľahlej obci, okolo ktorej vlak práve prechádzal. Vrieskal na neboráka sprievodcu, že on ani len netuší, čo si musel biedny cigán vytrpieť počas cesty z Česka a nebolo jasné čo tým myslí – či tú horúčavu, ktorú sme znášali všetci zle alebo sa mu dialo aj iné príkorie – napríklad, že niekto chcel od neho cestovný lístok! Naveľa pristal, že si lístok kúpi, ale mal len české peníze a tie sprievodca logicky prijať nemohol. Železničiar mu povedal, že na najbližšej zastávke musí vystúpiť, čo Cigán odmietol.

„Tak privolám políciu!“ oznámil mu ajzenboňák.

Hádali sa ešte hodnú chvíľu, ale sprievodca políciu napokon neprivolal a Cigán bez lístka pokojne cestoval ďalej.

Väčšinu času strávil v reštauračnom vagóne. Tam s prijatím „českých penízov“ problémy nemali. Čašníčka v reštauračnom vozni bola tetovaná Ukrajinka. Nie, nápisy Azov, Bandera a hákenkrojce na snedej pokožke esteticky umiestnené nemala, ale aj tak človek žasol, ako sa celkom pekné dievča môže tak dokatovať.

Svoju prácu vykonávala na dvadsať percent. Zvyšných osemdesiat hľadela do mobilu a na zákazníkov z vysoka…

To sa nepáčilo ani Cigánovi bez cestovného lístka a cez celý reštauračný vagón jej nechutne nadával. Ale bezbranná dievčina nebola jediným objektom cigánovho záujmu. Vyvolať hádku sa pokúšal v podstate s každým, kto tam sedel. Okrem nášho stolu – spolužiak meria takmer dva metre.

Do Košíc sme dorazili s meškaním, prípojný vlak nás nečakal. Do odchodu ďalšieho v smere Humenné nám zostávali takmer dve hodiny. Ísť do mesta v tej horúčave sa nám nechcelo, tak sme zvolili staničnú reštauráciu na druhom poschodí. V celkom peknom podniku obsluhovali cca piati čašníci/čky. Štyria mlaďoši (generácia Z) a jedna pani predpenzijného veku. Mládež bola lenivá ako muchy v zime, po pľace kmitala len tá pani, vychovaná ešte v duchu toho, že práca je normálna súčasť života. A keď píšem, že kmitala, tak kmitala ako piest motora pri vysokých obrátkach. Vzťah k práci u mladých, vole!

Som zvedavý dokedy to tam tá pracovitá pani vydrží…

Keď nám napokon tá mladá predsa len doniesla pivo, bolo načapované tak, že vzbudzovalo otázniky. Rysku na krígľoch sme nenašli a tak sme sa logicky mladej čašníčky spýtali, či ten krígeľ je 0,4 alebo 0,5? Otázka ju zjavne zaskočila. Nevedela odpovedať. To je, akoby nejaký farár nepoznal odpoveď na otázku, či jeho ovečky dávajú vlnu alebo milodary…

V reštaurácii boli rozvešané tri televízne obrazovky (viď Orwellov 1984 a ovplyvňovanie más). Každá z obrazoviek s hlasne vypeckovaným zvukom a každá s iným programom. Človek tak mal intenzívny pocit, že sedí počas dopravnej špičky na rušnej križovatke v centre bangladéšskej Dháky alebo, že počúva kakofonické skladby Edgara Varèsa.

Reštaurácia nemá vlastné WC. To sa nachádza na chodbe oproti. Vstupné vyberá automat brániaci vchodu kovovou zábranou. Vstupenka do toaletného raja (pre človeka s náložou na krajíčku) stojí jedno(!) euro.  Majitelia reštaurácie si tým zaručene odplašia zákazníkov – pivárov, ktorí sú schopní dať si desať „kúskov“ za večer.

Vlak do Michaloviec meškal už pri odchode. Tentoraz preto, lebo čakal na vlak z Bratislavy.

Ten náš nepočkal, tento počkal.

Mám kamaráta, čo pracuje na riaditeľstve železníc. Spýtal som sa ho, prečo jeden vlak počká a druhý nepočká? V polhodinovom telefonáte mi situáciu podrobne vysvetlil, zdôvodnil, objasnil, zargumentoval. Teraz už viem od fundovaného človeka, že táto otázka bude vždy len lotéria – raz to vyjde, raz nie.

Ďalšie meškanie vlak nabral kdesi na trati, pretože:

„Vážení cestujúci, náš vlak tu bude stáť dvadsať minút pre križovanie vlakov.“

Asi nejaká miestna religiózna špecialita…

Do Michaloviec sme prišli za tmy. Na parkovisku pred stanicou nás čakal Amerikánec. Momentálne prestavuje viaceré svoje nehnuteľnosti, takže jazdí z aute k stavebnej činnosti súcom – veľkou dodávkou Peugeot. Baby si sadli k nemu do kabíny, chlapi dozadu do skrine na zem, kde mal pohodenú akúsi rohož a prázdne vrecia od cementu. Keď za nami zavrel dvere, v skrini zavládla tma tmúca. Je zaujímavé, že v takejto situácii neviete s istotu odhadnúť, či auto ide dopredu alebo cúva…  Isté je len to, že v každej zákrute sa nechtiac prevaľujete ako nedostatočne upevnené pivové sudy.

V tú noc som spal u kamaráta na terase v hojdacom lôžku. Neprikrytý!

Také teplo bolo!

Necelých desať metrov odo mňa sa čerila hladina (východo)slovenského mora. Celú noc sa v diaľke zjavovali buď jasne identifikovateľné búrkové blesky (len bez zvukového doprovodu, čiže búrka bola ďaleko) alebo sa obloha v diaľke len tak rozsvecovala a blesky vidieť nebolo. Vtedy človeku nevdojak napadli myšlienky, či nejde o nejaký dronový incident na ukrajinskom území (hranica je vzdušnou čiarou vzdialená cca 20 kilometrov).

Napriek tomu som sa po dlhom čase, keď sa v bratislavských horúčavách nedalo, vyspal do sýtosti. Hoci na brehu obrovskej vodnej plochy – komár ani jeden!

Kamaráti – zverolekári sa postarali o kvalitný víkendový proviant. Mäso z mladého barančeka, holúbätá do skvelej polievky, bryndzové halušky, z tej najlepšej bryndze priamo zo salaša… Kúpanie, jazdy na vodnom skútri (amerikánec si kúpil aj ten), paddleboardoch… skvelá náplň dňa.

Až do momentu, keď som vystúpil zo skútra na pontón a chcel z neho vybehnúť po môstiku na breh. Vodná hladina vplyvom horúčav aj na Šírave citeľne klesla a s ním aj pontón, takže môstik zostrmel približne v štyridsaťpäť stupňovom uhle. Pri druhom kroku po môstiku som zreteľne počul prasknutie a lýtko mi zaliala krutá bolesť. Horko-ťažko som sa vyštveral na breh a potom do domu. Uvedomil som si, že v lepšom prípade mi praskol lýtkový sval, v horšom achilovka. Kolega veterinár mi promptne poskytol masť určenú pre dostihové kone, napriek tomu, že som sa zatiaľ do žiadneho dostihu nekvalifikoval.

Po konzultácii s umelou inteligenciou, ktorá mi povedala, že ak sa nedokážem postaviť na špičku postihnutej nohy môže ísť o ruptúru achilovky som sa na druhý deň ráno vydal do Michaloviec na traumatologickú pohotovosť – ruptúru achilovky je dobré podchytiť včas!

Nechcel som nikoho otravovať (viacerí ešte spali), tak som si objednal taxík. Nedokázal som však taxikárovi presne povedať, kde ma má vyzdvihnúť. Nevedel som, ako sa tá lokalita volá. Chvíľu mu trvalo, kým ma ten Hercule Poirot našiel. Hľadal ma v susednej dedine pri inom jazere. Bol však ochotný, chápavý, zhovorčivý a hlavne – mal zapnutý taxameter. Z auta ma vyhodil presne pred vchodom na urgent michalovskej nemocnice a na taxametre bola suma 9,55 eur. Dal som mu dvanásť, aby som ho aspoň trochu odškodnil za hľadanie, ktoré vzniklo mojou vinou.

Cestou z nemocnice som si objednal taxík z tej istej taxikárskej spoločnosti, len prišiel iný vodič. Taxameter zapnutý nemal (neskoro som si to  všimol) a v cieli si za tú istú jazdu bez ostychu vypýtal pätnásť eur.

Nemocnica v Michalovciach patrí pod Pentu. Pohyboval som sa v nej len v priestoroch urgentného príjmu a ten vyzerá slušne. Sympatická recepčná ma vypočula s čím som prišiel, vytlačila mi lístok s poradovým číslom 109 ako na pošte a poslala do čakacej miestnosti. Stodeviatka ma zdesila, ale na lístočku bolo aj upozornenie, že nejde o poradové číslo, ale len o ČÍSLO.

Z veľkej informačnej tabule visiacej na stene v čakárni som sa dozvedel, že klienti sú pri príjme rozdeľovaní do tuším šiestich skupín podľa urgentnosti prípadu. Skupiny boli farebne odlíšené. Najakútnejší idú dnu okamžite. To som videl v praxi – mladý muž priviedol do nemocnice dievčinu, ktorá bola biela ako jogurt bez príchute a vychudnutá ako špageta po diéte. Ruky a nohy mala tenké ako špajdle a celkovo vyzerala akoby práve pricestovala zo Somálska – až na tú farbu kože. Išla dnu okamžite!

Najmenej urgentní si podľa informačnej tabule na ošetrenie počkajú 120 – 240 minút. Z lístočka s číslom som nezistil do akej kategórie ma recepčná zaradila, ale podľa na tabuli zverejnených kritérií som sa sám zaradil do skupiny, ktorá môže čakať až 60 minút. Dnu ma zobrali po necelej polhodine.

Doktor si síce zjavne predstavoval, že sobotňajšie ráno strávi niekde inde ako v nemocnici, ale napriek tomu sa zdvihol z kresla a vykonal Thomsonov a Matlesov test. Poslať ma na USG nepovažoval za nutné. Ruptúru achilovky vylúčil. Zdravotný brat mi bez slova omotal nohu fáčom, doktor mi bez slova podal vytlačenú správu a obaja bez slova očakávali môj odchod z miestnosti. A ja som si dovolil takú drzosť, že som sa doktora spýtal, čo si mám na lýtko dávať. No hrúza!

Vrcholným zážitkom pobytu na Šírave však bola piatková aj sobotňajšia návšteva Kaluže. V Kaluži je pláž, kemp, kúpalisko, hotely a ubytovne a najmä čosi ako kalužský Reeperbahn. Miesto, kde frčí nočný život. Bary, kluby, hudobné podniky, stánky…

Život tu začína až po ôsmej. Dovtedy miesto pôsobí ospalým dojmom. V piatok sme do baru Itaka neskúsene prišli medzi prvými. Sedeli tam ľudia ešte len pri dvoch stoloch. My – sedem ľudí v penzijnom veku sme výrazne posilnili návštevnosť podniku. Spočiatku smutne vyzerajúci podnik sa postupne začal plniť a to až do takého stavu, ako keď na Slovane hrá Spartak Trnava.

Hoci naše dámy majú už za sebou bohatú kilometrovú životnú skúsenosť, miestni mladíci po nich vyštartovali ako psy po údenom. A naše dámy sa dali vyzvať k tancu. Spočiatku si mysleli, že východniarski mladíci pri stole medzi sebou uzatvorili stávku, či sa niekto z nich odváži vyzvať do tanca penzistku prešpikovanú umelými kĺbmi (žiadna z nich ich zatiaľ nemá!) a majú z toho srandu. Lenže situácia sa opakovala aj na druhý deň (s inými mladými aktérmi), ba do tanca by neváhali naše dámy schytiť aj chlapi na celej ten zábavnej kalužskej ulici. Počínanie miestnych mladíkov mi pripomenulo obrázky z akéhosi cestopisného filmu popisujúceho masovo zaužívané zvyky majetných zazobaných nemeckých paničiek cestujúcich do Gambie alebo Senegalu s jasným cieľom – oddať sa zábave s atleticky stavanými tmavými mužmi odhodlanými poskytnúť im za úplatu svoje služby gigola. Dva večery sledujúc tunajšie reálie by som sa vôbec nečudoval, keby to aj tu tak fungovalo.

Vychodňare sa vedia baviť. Je to však iný typ zábavy, než na akú je zvyknutý našinec od Bratislavy. Ťažko to slovne špecifikovať- to treba zažiť. Zábava je omnoho spontánnejšia, bezprostrednejšia, nerobia sa cavyky s ničím, alebo naopak – robia – ale potom až do finálnej bitky.

Zábavnou ulicou sa promenuje množstvo cigánov. Vyobliekaných podľa najnovšej módy alebo naopak podľa cigánskeho vkusu. Navoňaných tak, že komisár Rex by ich vyňuchal priamo z Viedne. Je to tá kasta cigánov, ktorí po prevrate v osemdesiatom deviatom odišli do Anglicka a uchytili sa tam. Na parkovisku stoja drahé, honosné a fungl nové limuzíny či športiaky svetových značiek s britskými poznávacími značkami. Sú to autá, aké by ste nenašli na parkovisku ani pred hotelom, v ktorom sa stretli špičky vedenia Penty a J&T. Je zjavné, že cigáni sa v Británii uchytili a len naivný človek sa môže domnievať, že si tam zarábajú kopaním kanálov. Skôr bude v hre obchod s bielym mäsom, či drogami…

V bare Itaka hrá do tanca dobrá kapela, personál je početný, všímavý, nemusíte dlho čakať na obsluhu. Čašníci sa chodia k stolu pripomínať a zaujímať každú chvíľu sami od seba.

V bare o pár metrov ďalej je to už horšie. Diskdžokej sa snaží, personál je tiež početný, ale všetci čašníci sa zdržiavajú pri bare. Tancujú, popíjajú, hľadia do mobilov. O zákazníka majú záujem ako mucha o biolitový sprej. Po dvadsaťminútovom čakaní sa odhodlávame ráznejšie pripomenúť priamo pri bare. Neochotná čašníčka, nám neochotne prinesie objednané a položí poháre na stôl takým spôsobom, že sa čudujeme, že stôl nepraskol ako sedem navŕšených tehál po jednom zásahu japonského karatistu.

Pri odchode sa manželka nezdrží a povie svoje vedúcej podniku. Tá za nami po chvíli vybehne so slovami:

„Čo vlastne chcete, veď nápoj ste dostali!?“

Nuž v Itake im zjavne ide o kšeft, ten druhý podnik vzbudzuje skôr dojem, že je určený na pranie špinavých peňazí.

Do Kaluže nás odviezol (a zas priviezol) Amerikánec so svojim dodávkovým Peugeotom zababraným od stavebného materiálu. Dámy opäť sedeli vpredu v kabíne. My traja doktori v dodávkovej skrini pokrytej jemným cementovým pudrom. Keďže aj trojčlenná posádka v kabíne disponuje vysokoškolskými titulmi, robíme si zo seba srandu. Vysokoškoláci váľajúci sa na zaprášenej korbe dodávkového auta, cigáni, z ktorých pochybujem že niekto má čo len maturitu jazdiaci na tých najluxusnejších autách. Paradoxy sveta…

A to sme sa ešte strachovali, aby nás nezastavili policajti, pretože prepravovať osoby v skrini nie je povolené. Cigánska šľachta obavy z policajtov určite nemala (a nielen z tých dopravných…)

…

Pri spiatočnej ceste vlak z Michaloviec odchádzal načas.

V novinovom stánku vo vestibule železničnej stanice (zatvorenom) ponúkali aj dve(nie viac!) knihy:

Bylinková terapie pro zdraví a krásu a Neville Chamberlain: Mírotvůrce.

Prečo len dve a prečo práve tieto dve? Odpoveď som hľadal na AI: aká je spojitosť medzi Chamberlainom a bylinkovou terapiou?

AI tú spojitosť predsa len našla: Chamberlain bol v rokoch 1923–1924 a 1924–1929 britským ministrom zdravotníctva. V tom období sa zaoberal aj otázkou tzv. alternatívnej či „neortodoxnej“ medicíny.

Mimochodom, označiť Nevilla Chamberlaina za mierotvorcu môže len totálny diletant, pretože tento britský politik zostane v pamäti obyvateľov Česko-Slovenska jedným z najhorších zločincov, ktorý by býval patril na lavicu obžalovaných v Norimbergu, keby ho včas neskolila rakovina.

V Košiciach sme mali na prestup osem minút. Boli sme trochu nervózni, či to stihneme. Postupne sme nabrali meškanie a tesne pred Košicami nám vo vlakovom rozhlase oznámili, že vlak do Bratislavy na nás čakať nebude! Rýchlo sme v aplikácii začali rušiť už kúpené miestenky,  lebo finančne podporovať železnice má zmysel len vtedy, ak dostanete to, čo si objednáte.

Vlak dorazil do košickej stanice a my sme sa neponáhľali s vystupovaním. Jednak nám oznámili, že rýchlik na nás nebude čakať, druhak sme rušili posledné miestenky na zmeškaný vlak (nejde to hromadne, musíte ich rušiť po jednej). Keď sme vystúpili a ja krivkajúc kráčal na perón, náš sprievodca môj výkon vyhodnotil ako náhlenie sa a zvolal:

„Nemusíte sa ponáhľať, váš vlak odišiel pred dvomi minútami!“

Keď sme dorazili na perón, zistili sme, že náš vlak tam ešte stojí! Počkal nás! Lenže mi sme sa ovplyvnení informáciami od železničiarov zaoberali rušením miesteniek. Kedy sme vystúpili medzi prvými a ponáhľali sa, určite by sme ho stihli. Lenže takto, keď sme prišli na perón, výpravca práve dal vlaku zelenú a keď sme naňho zavolali, tak len mykol plecami:

„Čo už teraz…?“

Keď sme dorazili do Bratislavy (načas!), zistili sme, že sa už prudko blížia komunálne voľby. Primátor (doje)Vallo usilovne investuje do finančne nenáročných, ale viditeľných a najmä zbytočných vecí, aby sa „ukázal“. Doteraz skvele funkčná autobusová zastávka pod stanicou bola totálne rozdrbaná. A to len preto, aby namiesto doterajších obrubníkov tam dali obrubníky iné. Zastávka bola zrušená a kde je náhradná zastávka autobusov sme sa nedozvedeli zo žiadnej informačnej tabule. Keď človek bolestivo kríva a má dať poranenej nohe kľud, človeka to celkom naštve.