Pavol Fabian

Vojnová propaganda bojujúcich strán má v každej vojne svoje dôležité miesto.

Pred mesiacom sa po sieťach šírila informácia, že počas návštevy ministra obrany Ukrajiny Jevgenija Chmaru v sídle 3. armádneho zboru ukrajinských pozemných síl (štáb Azovu) bola na stene viditeľná neobvyklá mapa tzv. Veľkej Ukrajiny s rozšírenými hranicami, ktorá zahŕňala aj územia Poľska, Maďarska, Rumunska a Slovenska, teda spojencov Ukrajiny.

Návšteva sa uskutočnila 8. augusta 2026. V tom čase bol Jevgenij Chmara ešte dočasne povereným ministrom obrany; parlament ho za riadneho ministra vymenoval až 19. augusta 2026.

Pátral som po tej fotografii s vedomím, že dopátrať sa ku originálnej a neupravovanej fotke bude problém.

Na tých fotografiách, ktoré som našiel (pokiaľ sa to dá posúdiť) sa nezdá, že západná hranica na mape zasahuje do Poľska, Slovenska, Maďarska ani Rumunska (je však možné, že Ukrajinci už tento faux pas „ošetrili“).

Skôr, ako sa budeme venovať fotografií, treba si povedať, čo je 3. armádny zbor ukrajinských pozemných síl.

Tento zbor má personálne a ideové korene v hnutí Azov a velí mu Andrij Bileckyj, preto sa sídlo zjednodušene označuje ako „štáb Azovu“. Azov vznikol z neonacistického a ultranacionalistického prostredia. Má preukázateľné ultranacionalistické a neonacistické korene. Pôvodná ideológia spočívala na:  tradícii integrálneho nacionalizmu OUN a Stepana Banderu, predstave národa ako najvyššej hodnoty, nadradenej jednotlivcovi, na militarizme, kulte disciplíny, sily, obety a bojového bratstva, na autoritárskych a protidemokratických predstavách, na odpore voči Rusku. U časti zakladateľského okruhu aj na rasizme, predstave „bielej Európy“, antisemitizme a otvorených neonacistických názoroch.

Podľa factcheckerov z poľského Demagogu teda mapa nezahŕňa územia Poľska, Slovenska, Maďarska ani Rumunska. Zahŕňa však územia Bieloruska, Ruska a Moldavska.

Nech už je pravda taká alebo onaká, treba povedať, že mapa je stále problematická – prekresľuje totiž hranice smerom na územie troch susedných štátov Moldavska, Bieloruska a Ruska. A pred touto mapou sa dal nakrúcať oficiálny štátny predstaviteľ, v tomto prípade poverený ukrajinský minister Chmara. A ani prezident Zelenský sa nikdy od takýchto máp Veľkej Ukrajiny nedištancoval.

O tom, že Ukrajinci do tzv. Veľkej Ukrajiny vždy zarátavali aj územie Slovenska sa možno dočítať v skvelej knihe Bohuša Chňoupka, bývalého dlhoročného česko-slovenského ministra zahraničných vecí s názvom Banderovci.

Napríklad Volodymyr Omelianovyč Ščyheľskyj (krycie meno Burlak), ktorý operoval aj na Slovensku a tu ho chytili, na hodinách výchovnej činnosti v jednotkách UPA plamenne rečnil:

„Našim cieľom je oslobodenie Ukrajiny. Je nás 45 miliónov a žijeme na území od Tatier po Azovské more. To, že sme sa stali obeťou odvekého nepriateľstva medzi východom a západom spôsobilo naše oneskorenie za svetom a útlm nášho kultúrneho rozvoja.“ (str.29)

„Burlak ako pätnásťročný vstúpil do literárneho a kultúrneho ukrajinského spolku Prosvita. V spolku sa dozvedel, že jestvuje akési podzemné hnutie, ktoré bojuje za Veľkú Ukrajinu od Popradu po Kaukaz. Dopočul sa tiež, že členov si hnutie vyberá samo a to až po dôkladnej previerke, keď adeptov zväčša dlhší čas sleduje. Nik sa nemohol prihlásiť dobrovoľne.“ (str.35)

Jevgen Konovalec ukrajinský vojenský veliteľ a nacionalistický politik, ktorý založil ilegálnu Ukrajinskú vojenskú organizáciu (UVO) a v roku 1929 sa stal zakladateľom a prvým vodcom Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN) vyvíjal osobitnú aktivitu proti Česko-Slovensku. Vojenské orgány bývalej čs. republiky jeho činnosť stále sledovali a vyhodnocovali:

  „Ukrajinská emigrácia pokladá štáty s územiami obývanými prevažne obyvateľstvom ukrajinskej rusínskej národnosti, teda Sovietsky zväz, Poľsko, Rumunsko a Česko-Slovensko za nepriateľov budúceho samostatného ukrajinského štátu.“

Konovalec to je ten, ktorého ostatky 11. augusta 2026 exhumovali v Rotterdame a o sedem dní neskôr (18.8.) ho s najvyššími vojenskými poctami znovu pochovali na Národnom vojenskom pamätnom cintoríne vo Vita-Poštovej pri Kyjeve. Toto uloženie sa označuje za dočasné — po vybudovaní ukrajinského Národného panteónu sa majú ostatky premiestniť tam.

Takže v nacionalistickom prostredí štátu susediaceho s nami na východnej hranici, ktorý celá Európska únia masívne podporuje napriek brutálnej korupcii, jestvujú viac či menej latentné myšlienky na územné nároky Ukrajiny na slovenské územie až po Piprad (ako oni vravia).

Chňoupkovu knihu Banderovci vrelo odporúčam každému, kto sa chce podrobne zoznámiť s históriou vzniku banderizmu a s ich výčinmi nielen v Poľsku, ale najmä na našom území po skončení 2. svetovej vojny.

„Česko-Slovensko muselo nasadiť do bojov proti banderovcom na celom území republiky 15 340 mužov – z toho 6 087 vojakov a dôstojníkov, 5 623 príslušníkov bezpečnosti, 3 630 bývalých partizánov. Rozdrvenie banderovských bánd si vyžiadalo životy tridsiatich deviatich príslušníkov armády a bezpečnosti, ranených dvadsaťšesť, celkové straty predstavovali sto štyridsaťdeväť mužov vrátane strát pri autohaváriách či pri neopatrnosti pri zaobchádzaní so zbraňou.

Banderovcov padlo päťdesiatdeväť v boji, tridsaťdeväť bolo ranených a dvesto sedemnásť zajatých. Straty na národnom hospodárstve ťažko vyčísliť. Iba na bojové operácie pred voľbami v roku 1946 bolo treba vynaložiť 55 miliónov korún. Do tejto sumy sa nezarátavajú škody, ktoré republike vznikli lúpežami, drancovaním, prepadávaním obcí a usadlosti, ochromovaním verejného poriadku a normálneho života, ani výdavky spojené s nasadením štrnástich pechotných práporov armády, jedného delostreleckého oddielu, letky bojových lietadiel a zvláštnej stíhacej skupiny Oceľ, ktorej desať rôt bolo ponechaných po banderovskom vpáde na česko-slovensko- poľských hraniciach na ochranu nášho územia.“ (str. 565)

Banderovské myšlienky získavajú v ukrajinskej štátnej štruktúre stále významnejšie pozície. Nemožno ich ignorovať.