Pavol Fabian

Médiá v uplynulých dňoch priniesli informáciu, že na Trafalgar square v Londýne odhalili sochu Lady in Blue (Dáma v modrom) na jednom zo štyroch podstavcov na námestí. Je to bronzová socha černošskej ženy v modrých šatách, ktorá kráča. Autorkou je americká umelkyňa Tschabalala Self. Socha nemá zobrazovať konkrétnu historickú osobnosť. Autorka ju podľa vlastných slov koncipovala ako obyčajnú súčasnú Londýnčanku (every woman).

https://www.facebook.com/watch/?v=27959650763734637

Na Trafalgarskom námestí má byť dva roky, potom sa má presunúť do Fornebu v Nórsku.  Či tam bude predstavovať obyčajnú súčasnú Nórku sa môžeme len dohadovať.

Nuž, ak odhliadnem od toho, či sa daná socha hodí do prostredia Trafalgarskeho námestia, zdá sa mi až komicky signifikantné, ak si v Londýne ako obyčajnú súčasnú Londýnčanku zobrazia černošku.

Černosi tvoria (zatiaľ) len cca 13 percent obyvateľov tzv. veľkého Londýna. Nuž ale okolo 30% všetkých černochov na svete sú moslimovia a súčasným primátorom Veľkého Londýna je moslim Sadiq Khan.

Inštalovanie tejto sochy možno azda chápať ako pokračovanie kampane Black Lives Matter (Na životoch černochov záleží), keď v Londýne pod jej vplyvom odstránili sochu Roberta Milligana, obchodníka a majiteľa plantáží na Jamajke, na ktorých pracovali zotročení černosi. A odstránili aj niekoľko sôch sira Johna Cassa, obchodníka spojeného s Royal African Company, ktorá sa podieľala na transatlantickom obchode s otrokmi. Alebo sochu Edwarda Colstona, ktorý bol anglickým obchodníkom a politikom zúčastneným na obchode so zotročenými Afričanmi.

Pre mňa je to však postupné a vytrvalé pretláčanie progresivistického multikulturalizmu a politiky imigračnej podpory, ktorá je pre Európu nesmierne nebezpečná najmä vzhľadom na pôrodnosť domáceho obyvateľstva v porovnaní s pôrodnosťou pritečencov z Blízkeho Východu, subsaharskej Afriky a z iných prevažne moslimských krajín. Reálna je hrozba, že v priebehu jednej či dvoch generácií dôjde k obmene obyvateľstva a k zániku všetkého európskeho a kresťanského. Túto hroziacu budúcnosť v románe Podvolenie skvelo opísal francúzsky spisovateľ, držiteľ Goncourtovej ceny Michel Houellebecq, či český spisovateľ Vlastimil Vondruška v diele Kronika zániku Evropy 1984 – 2054.

Bratislava zatiaľ za Londýnom zaostáva. Mali sme tu síce nedávno City Horses – švédske „umelkyne“ hrajúce sa na kone, ale zatiaľ ešte Vallo nedal inštalovať sochu obyčajného súčasného Bratislavčana zobrazeného ako tmavého chlapa s turbanom na hlave, hranatou škatuľou na chrbte, sediaceho na bicykli.

Nábeh k tomu však už máme. Po novembri 1989 sa v Bratislave zjavilo viacero sôch – nazvime ich zábavného charakteru – prezentujúce bezmyšlienkovité voľnomyšlienkárstvo (Čumil, Paparazzi, Napoleonský vojak, Schöne Náci, Prvá poštová schránka, Šesť bielych myší…)

Pritom nielen v Bratislave, ale na celom Slovensku niet jedinej sochy v životnej veľkosti množstva slovenských kľúčových osobností (Alexander Dubček, Aurel Stodola, Jozef Murgaš, Pavol Jozef Šafárik, Ján Golian, Rudolf Viest, Eugen Suchoň…)

Briti si do nástupu multikulturalizmu aspoň stihli svojich dejateľov v podobe sôch v životnej veľkosti na ulice svojich miest inštalovať na povzbudenie národného povedomia a národnej hrdosti.

Slováci nie.

Obávam sa, že my prejdeme rovno k štádiu obyčajného súčasného Bratislavčana indického výzoru.