S dvomi kaktusmi po Malorke – 5. časť - Pavol Fabian - Blog

S dvomi kaktusmi po Malorke – 5. časť

29. januára 2020 10:02, Prečítané 3 105x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Keď sme sa vrátili z pláže k zaparkovanému autu, zistili sme, že cesta k majáku na najsevernejšom cípe ostrova Cap de Formentor je pre verejnú dopravu uzavretá závorou krížom cez cestu a posledný autobus, ktorý tam smeruje odchádza o desať minút. S tým, že nie je isté, či sa odtiaľ dostaneme späť nejakým iným autobusom. To bola rana pod pás. Veď vyfotografovať si západ slnka práve z tohto bodu patrí k tradičným klasikám pobytu na Malorke. V zúfalstve sme sa vydali na cestu k majáku peši. Pridala sa k nám rovnako zúfalá staršia francúzska manželská dvojica. Prešli sme asi kilometer a Francúzi by aj pokračovali ďalej, ale keď sme ani za piatou zákrutou nevideli ani náznak formentorského majáka, s poklesnutou náladou sme sa vrátili späť.

Čakalo nás prekvapenie. Závora zabraňujúca vstupu na asfaltku bola preč. A nikde žiadny nápis, že by sa tam autom nesmelo. Rýchlo sme teda sadli do nášho cactusa a vydali sa na cestu.

Až v kabíne auta som pochopil, že ísť peši z Port de Pollença na Cap de Formentor bol riadne trafený nápad. Maják, aj vďaka úzkej kľukatej ceste točiacej sa v krkolomných serpentínach, bol vzdialený od parkoviska ešte vyše sedemnásť kilometrov. Niežeby sa 17 kilometrov nedalo prešliapať, lenže v takom prípade by sme na fotografiách nechytili západ slnka ale polnočný mesiac.

maják Cap de Formentor

Maják na Cape de Formentor sa nachádza vo výške 384 metrov nad hladinou mora. Vybudovali ho ešte v roku 1863. Vzdialené a členité miesto zabraňovalo, aby sa stavebný materiál prisúval po mori. Jediná možná doprava bola za pomoci mulicových karaván. Krkolomnú úzku asfaltku, na ktorej ak sa stretnete s autobusom prichádzajúcim z protismeru, môžete si hodiť korunou/eurom kto z vás dvoch padne pri výhybnom manévri do rokliny, vybudoval taliansky inžinier Antonio Parietti v roku 1925. Polostrov Formentor vlastnil básnik Miquel i Llobera, ale po jeho smrti došlo k rozparcelovaniu a predaju územia. To umožnilo vznik viacerých hotelov a vyhliadkových bodov na trase k majáku, z ktorých najvychytenejší je Mirador d’es Colomer.

Ak sa plánujete dostať k majáku autom, čo je asi najrozumnejšia verzia (hoci sme stretli aj zopár zúfalcov na bicykloch – visela im smrť na jazyku), je najlepšie vychytiť hneď prvý okamih po odstránení závory v Port de Pollença. Parkovisko pri majáku je skutočne miniatúrne a v členitom skalnatom teréne mnoho ďalších plôch na odstavenie auta nenájdete.

Cap de Formentor

Popisovať pocity pri západe slnka na Cape de Formentor sprevádzanom škrekotom čajok je asi také zbytočné ako popisovať sex s Dolly Buster. Ak ste to nezažili, nemáte predstavu! Niet lepšieho miesta a okamihu na vyznanie lásky, požiadanie o ruku, prípadne na oznámenie manželke, že ste v kasíne premrhali celý rodinný majetok.

Cap de Formentor

Mirador d’es Colomer

Nasledujúci deň mal opäť poskytnúť manželke možnosť kúpať sa v mori. Tentoraz sme sa po konzultácii s manželkinou na Malorke žijúcou kamarátkou Margot rozhodli vydať na známu pláž Can Picafort. Tvrdila, že je jej najobľúbenejšia.

Na trase z Llucu sa asi v polovici cesty nachádza mesto Alcúdia. Je to jedno z najkrajších miesta na Malorke so zachovaným opevnením pochádzajúcim zo stredoveku. Mesto ležiace neďaleko mora slúžilo v minulosti ako ochranná bašta proti pirátom.

Prechádzka stredovekými uličkami okolo honosných renesančných domov by bola celkom romantická za predpokladu, že by z mesta urýchlene evakuovali asi sto tisíc pokrikujúcich a pretláčajúcich sa turistov. Mnohé z alcúdijských ulíc sú premenené na jedno obrovské trhovisko a kúpiť tu možno s výnimkou slovenských štátnych dlhopisov naozaj všetko!

Pozoruhodnými objektmi v meste sú kostoly Santa Ana a Església de Sant Jaume d’Alcúdia, no aj samotné hradby, po korune ktorých sa môžete poprechádzať a pozorovať strechy alcúdijských domov. V predtuche, že dnešný deň nedopadne presne podľa našich kúpacích plánov som manželku vytrvalým povzbudzovaním popchol k tomu, aby si na trhu kúpila dve blúzky. Bol to dobrý ťah, pretože ďalej sa už deň nevyvíjal podľa jej/našich predstáv.

Alcúdia

Prechádzka po korune hradieb v Alcúdii

Pohľad z alcúdijských hradieb

Keď sme sa nasýtili Alcúdiou, sadli sme opäť do auta, do navigácie som zadal odporúčanú pláž Can Picafort a našu ďalšiu jazdu by som charakterizoval príhodne španielskymi slovami:

Coñazo! (do riti!),

es una mierda! (stojí to za hovno!)

su amiga es coño desde su nacimiento! (tvoja kamarátka je piča od narodenia!),

až po esto me lo paso por el culo! (seriem na to!)

Sotva sme opustili Alcúdiu smerom na juh, doprava sa začala zahusťovať. Asfaltka lemovala morské pobrežie a kolóna áut sa po nej vliekla tempom tradičnej piatkovej kolóny východniarov opúšťajúcich Bratislavu. A to sme ešte neodbočili k moru, k pláži Can Picafort! Tu dopravu komplikovalo niekoľko kruhových objazdov, do ktorých sa dalo preniknúť len ak ste disponovali náturou japonských letcov kamikadze vyškolených na samovražedný útok na nepriateľský cieľ.

Navyše išlo o tradičnú lokalitu s jedným veľkým bielym manderlákovitým hotelom vedľa druhého, za ktorými sa rozprestierala pláž s najmenej tridsiatimi radmi lehátok pravidelne usporiadaných za sebou ako sedadlá v bývalom amfiteátri v Horskom parku v Bratislave, ktorý padol za obeť nenásytným developerom. Takýto typ kúpania nemusí dokonca ani moja pani manželka. Keď sme sa v slnkom dožerava rozpálenom aute potili už druhú hodinu ako Kočner v Pezinku, neostávalo iné, než na margo kamarátkinho odporúčania navštíviť pláž v Can Picafort povedať:

Cuéntaselo al moro Muza! (choď sa s tým vypchať!)

Na najbližšom kruháči som to otočil späť smer Alcúdia. Keď sme totiž ráno od Pollença vchádzali do Alcúdie, všimol som si, že pred mestom sa nachádza plážovito vyzerajúce pobrežie takmer bez ľudí. Ako sa o hodinu neskôr ukázalo ľudoprázdnosť mala svoj dôvod. Časť pobrežia je označená tabuľkami zdôrazňujúcimi, že vstupujete na územie prírodnej rezervácie Reserva natural de l’Albufereta, ktorá je súčasťou európskej siete rezervácií Natura 2000. Išlo o čosi ako prímorské mokrade.

Napriek tomu sme si napokon na okraji hraníc rezervácie našli miestečko pomerne súkromné. Okrem nás si tam svoje saky-paky rozložili len morskí paraglajderi.

Pláž tu bola pomerne bahnitá, ale človek nemôže mať zase všetko. Manželka zhodila šaty a ponorila sa do vôd zátoky Badia de Pollença. Tušiac, že opäť by som bol lepkavý ako turecký med, tentoraz som kúpanie oželel. Sedel som v tieni na brehu a kontroloval manželku či je nad hladinou alebo pod (nič mi na tejto dovolenke nevychádzalo). Sledoval som odvážne počínanie opálených svalnatých paraglajdistov a tiež ich do pol pása vyzlečené priateľky strážiace paraglajdistické propriety na brehu. Uvedené tri veci som sledoval v pomere: 5%:15%:70%.

Alcúdia

Naspäť do Llucu sme sa vracali miernou obchádzkou cez mesto Inca. Tridsaťtisícové mesto je obklopené vinohradmi a je známe už od 17. storočia svojimi vínnymi pivnicami.