Pavol Fabian

O týždeň tu máme voľby, o ktorých mnohí tvrdia, že budú prelomové.

Čo je však prelomové na tom, že jedny figúrky (možno) vymenia iné figúrky?

Nič!

Prelomové budú tieto voľby len pre figúrky samotné a pre ich miesto pri válove (alebo odchod od neho).

SKUTOČNE PRELOMOVÉ voľby by boli také, v ktorých by na základe vôle ľudu došlo k zmene systému, v ktorom nikým nevolení oligarchovia, nadnárodné spoločnosti a zvonka i zdnuka platené nikým nevolené mimovládky zohrávajú volebné divadielko v prospech svojich záujmov. A zmena systému, podľa signálov, ktoré možno pozorovať v našej spoločnosti, naozaj nehrozí.

V poslednom čase sa medzi ľuďmi šíri pomerne populárna povedačka:

„Keby voľby niečo mohli zmeniť, zakázali by ich!“

Je to však pravda len do určitej miery. Volič aj dnes má možnosť ovplyvniť smerovanie politiky a krajiny. Nie je to jednoduché, ale je to možné!

Lenže to by ten volič musel chcieť!

Nesmel by len recyklovať strany, ktoré na scéne fungujú už 10 či 20 rokov.

Musel by byť ochotný obetovať voľbám trochu viacej času ako len: príchod do volebnej miestnosti, vhodenie lístka, odchod z volebnej miestnosti.

A ak by naozaj chcel niečo zmeniť, nemohol by sa rozhodovať len na základe viac či menej nápaditého bilbordu, vysmiatejšej a sympatickejšej tváre na ňom, či na základe televíznych politických debát, do ktorých redaktori/vedenia televízií pozývajú len prosystémové strany, ktoré si svoju účasť vedia kúpiť. Nemohol by sa rozhodovať ani na základe počúvania správ (a teda príjmu politických informácií) LEN z mainstreamových médií. Teda tých médií, ktoré dnes v mnohých záležitostiach dokázateľne buď klamú, alebo veľmi umne manipulujú. Veď Haščák to vo svojej výpovedi na súde v Pezinku povedal jasne. Médiá kúpil a zamestnáva v nich ľudí, ktorí podpísali „tzv. etický kódex“, vyžadujúci od nich podporu ukotvenia Slovenska v euroatlantických štruktúrach, podporu voľnej podnikateľskej súťaže, podporu súkromného sektora atď… Iný názor sa nepripúšťa.

Aby volič odhalil, že sa ním manipuluje – do takého zistenia by musel investovať pomerne značné úsilie zamerané na zisťovanie pravých skutočností. A samozrejme musel by investovať aj svoj voľný čas. A to už trochu bolí…

Zorientovať sa v politike, je teda časovo aj intelektuálne dosť náročné.

Ak zároveň naše školy vďaka klesajúcej úrovni vzdelávania produkujú stále biednejšie intelektuálne vybavených mládežníkov, ak naše televízie (vrátane verejnoprávnej) nekultivujú diváka, ale ohlupujú ho tým, že ho zavalia spŕškou často až stupídnej a osobnostnú integritu urážajúcej „zábavy“ odvádzajúcej pozornosť od podstatných vecí, nemožno sa čudovať, že občania vyčerpaní každodenným bojom o finančné prežitie rodín sa večer po príchode domov z jedného, či dokonca z druhého paralelného zamestnania unavene zvalia na sedačku pred televízor a povedia si:

„Mňa politika nezaujíma.“

alebo:

„Aj tak nič nezmením!“

Nie je to celkom pravda!