Pavol Fabian

Manželka sa konečne budí. Schádza dole do kuchyne. Berie do ruky pohár s citrónovou vodou a odpije si. Pýta sa, či som dal aj Vilme? Vilma je mačka.

Mačke dávať citrónovú vodu nemá zmysel. To by bolo, ako naučiť Zemana miesto becherovky piť mlieko…

Mačke ráno namiesto vody dávam mäsovú kapsičku nemenovanej značky pripomínajúcej svojim názvom tradičný krátky nápoj škótskych chlapákov. Na tú sa žena pýtala… Máme ich doma už len štyri, ale kvôli mačke sa mi na nákupy ísť nechce. (nejaký človek z krízového štábu v TV povedal, že na nákupy sa má chodiť čo najmenej a vždy len jedna osoba z rodiny). Takže kvôli mačke do obchodu po dávku covidov nepôjdem. Nech si chytí myš! Veď, čo žrali mačky pred rokom 1936, teda pred zrodom firmy nemenovanej značky pripomínajúcej svojim názvom tradičný krátky nápoj škótskych chlapákov???

Koniec koncov my sme tú mačku ani nechceli. Jedného dňa k nám prišla a bez akejkoľvek konzultácie s nami sa rozhodla, že u nás ostane. Nikto jej z našej strany nič nesľuboval – žiadne zateplené bydlo, žiadna pravidelná strava, žiadna veterinárska starostlivosť. Ak sme to tej imigrantke doteraz všetko poskytovali, bola to len a len naša dobrá vôľa a nie povinnosť! Musím teda zvážiť, či aj zvyšné štyri kapsičky vyplytvám na vykrmovanie Vilmy… (MUDr. Mesík predsa povedal, že sa treba pripraviť na krízu globálnych rozmerov a byť zásobený… on sám má vraj doma potravinové zásoby na dva mesiace). Hútam, že tie štyri mačacie kapsičky sa pri kríze globálnych rozmerov budú hodiť ešte aj nám! Napriek tomu mačke jednu otvorím a vyklopím do misky. Imigrantka Vilma sa na ňu vrhne tak samozrejme, ako afgánsky utečenec na Merkelovej sociálne dávky. Bez náznaku vďaky.

Po raňajkách sa chystáme opustiť dom. Každý deň totiž veziem manželku do práce a z práce. K funkcii osobného šoféra mi chýba už len livrej a nacvičený úklon. Ale vydržím to. Nechcem, aby cestovala mestskou hromadnou dopravou. V jednej správe z Číny som sa dočítal, že bol potvrdený prenos covidu zo zadného sedadla autobusu na človeka sediaceho o 7,2 metra vpredu. Autobusy MHD vraj v depe dezinfikujú, ale či naozaj, ako a čím je otázne. Navyše, ak to robia tak, ako som videl v jednom televíznom šote, že zakuklený chlapík prebehol handrou po všetkých tyčiach, držadlách a iných plochách bez toho, aby ju opakovane namočil a vyžmýkal v nejakom chloramíne, tak to je presne tá situácia, ako keď šliapnete na ulici do psieho hovna. Z podrážky ho šúchaním o chodník rozotierate ešte dobrých 100 metrov od miesta činu.

Chystáme sa opustiť dom. To znamená, že do ľavého spodného vrecka bundy si dávam pár gumených rukavíc, do pravého spodného vrecka bundy si dávam fľaštičku s dezinfekčným sprejom určeným na plochy, do vrecka nohavíc si dávam pár mikroténových vrecúšok (môžu sa hodiť), do ľavého náprsného vrecka si dávam dioptrické okuliare (namiesto klasických úzkych, ktoré som mal „do spoločnosti“, ich mením za lenonky, ktoré majú väčšiu plochu skla a teda väčšiu šancu chrániť očnú sliznicu), do pravého vrecka nohavíc si dávam fľaštičku dezinfekčného gélu na ruky, na krk si dávam buffku, ktorá sa v prípade potreby dá vytiahnuť až na nos, na uši si vešiam chirurgické jednorazové rúško, ktoré točím už štvrtý deň, do ruky beriem ochranné plastové okuliare, ktoré som kúpil v maliarskych potrebách. Z uvedeného vyplýva, že všetky vrecká mám vyplnené krízovým materiálom a miesta pre doklady a kľúče od domu už vo vreckách niet. Navyše som si na ne ani nespomenul. Zabuchnem vchodové dvere a hneď vzápätí zisťujem, že som sa týmto činom vymkol. Ešte šťastie, že žena kľúče má. Odomyká dom a ja sa vraciam po kľúče a doklady (ak by sa policajti predsa len nevenovali len meraniu teploty…) Žena túto situáciu nevníma dobre. Je iracionálne poverčivá. Verí, že keď sa človek vráti späť, znamená to nešťastie. Deň teda začíname dusivou atmosférou, ktorú by sociologička Silvia Porubänová označila nežnými slovami “krôčik od rozvodu“ a Sylvester Stallone vo filme Špecialista by hovoril o countdowne.

Keď si sadnem k žene do auta ovalí ma tá atmosféra. V kabíne je dusno, ako keď vystúpite z klimatizovaného lietadla na letisku v bangladéšskej Dháke. Dusno, dusno, dusno.

Naštartujem auto a zamierim k výjazdu našej úzkej, rozbitej a najmä nekategorizovanej cesty. (Ako je známe, na Slovensku máme cesty I.-III. triedy, tá naša spĺňa kritériá X. triedy, aj to s odretými ušami). Pred výjazdom na hlavnú komunikáciu zastavím. Áut je v tieto dni na cestách vďaka covidom očividne menej, čo je pozitívum. Negatívum je, že vodiči prázdne cesty pochopili po svojom a jazdia ako Lewis Hamilton v cieľovej rovinke rozhodujúceho preteku o titul majstra formuly 1. A to aj napriek tomu, že v úseku, kde sa pripája naša vedľajšia, bezvýznamná a rozbitá asfaltka je dopravnou značkou obmedzená rýchlosť na 50 km/hod. Obyvatelia Záhorskej Bystrice (najmä z lokality Strmé vŕšky) tu jazdia ako kkti. Najskôr si ešte stále myslia, že sú nedotknuteľní a nesmrteľní, hoci sa obávam, že aj ich vieru v nesmrteľnosť covidy zakrátko úspešne nahlodajú.

Dostávam sa na hlavnú cestu a smerujem do mesta. Na diaľnici stoja kamióny v dlhom rade za sebou už najmenej pol dňa. Správnejšie by bolo napísať, že stoja na autostráde, ale slovo autostráda sa u nás veľmi nepoužíva, hoci v tejto situácii by bolo trefnejšie – čakajúci kamiónisti naozaj strádajú, trpia, živoria a v družnom rozhovore s kolegom z vedľajšieho kamióna prichádzajúceho z iného kúta Európy si odovzdávajú malé nedočkavé covidy…

Obídem diaľnicu a idem po starej ceste. Ulice sú ako vymreté, len tu a tam človek. To mi pripomína osemdesiate roky minulého storočia, keď v napätej atmosfére veľmocenských treníc USA oznámili vyvinutie neutrónovej bomby, ktorá zahubí všetko živé, ale zachová nepoškodenú infraštruktúru. Nuž, dnes netreba milióny dolárov na vývoj takejto zbrane. Rovnakú úlohu dokáže splniť aj malý „nízkonákladový“ covid. To však neznamená, že peniaze na vývoj zbraní už neprúdia do rúk militaristov. To, že neprúdia tam, kam by mali, vidno z toho, ako celý svet (ne)zvláda boj s nepriateľom mikroskopických rozmerov. A to len preto, lebo stíhačky sú potrebnejšie ako pľúcne ventilátory. Koniec koncov, ak sa covidoví pacienti vo svojich pojazdných posteliach zoradia pozdĺž vzletovej dráhy, štartujúca stíhačka vytvorí taký vzdušný vír, že odventiluje naraz aj stovku úbožiakov lapajúcich po dychu. Možno takto si to predstavujú tí idioti sediaci niekde na ministerstvách či v bunkroch hrajúci sa na vojakov…

Vilma