Pavol Fabian

Nakupovať potraviny u nás chodím ja. Vyslúžil som si to tým, že som kedysi pred manželkou pri spomínaní na časy základnej vojenskej služby neuvážene spomenul, že na vojne som bol provianťákom. Podajte žene prst… odvtedy som zásobovačom našej rodiny.

V covidových časoch chodím na nákupy maximálne 1x za 7-10 dní. Presne tak, ako to odporúčajú epidemiológovia. Veľké priestory potravinových hypermarketov s výkonnou klimatizáciou, ktorá usilovne recykluje covidy a posiela ich späť do prostredia – takto si predstavujem, že vyzerá tajné vývojové laboratórium vo Wu-chane, kde bol údajne vyšľachtený/vypestovaný covid – 19.

Z pochopiteľných dôvodov pri nákupoch chcem vystihnúť moment, keď sa v Tescu nachádza najmenej zákazníkov. Ideálne by bolo prísť v noci – pomôcku na zahalenie tváre mám momentálne poruke každý deň, žiaľ moje vzdelanie v oblasti práce so šperhákmi pokrivkáva. Takže musím využiť oficiálne otváracie hodiny… Rafinovane som si vymyslel, že obchodu vniknem medzi prvými hneď, ako otvoria. Menej rafinované bolo, že som si nezistil, kedy v čase coronavírusovej krízy otvárajú…

Prichádzam na parkovisko a srdce mi poskočí od radosti. Môj plán sa ukázal byť rozumný. Stoja tu iba dve autá! Zaparkujem a začnem sa chystať na výsadok z vozidla. Na nos si dám dioptrické okuliare, aby som vedel prečítať cenovky a popis tovaru. Na ne si dám ďalšie okuliare podobné potápačským, vďaka ktorým cenovky a popis tovaru už zas nebudem vedieť prečítať. Na nos si dávam respirátor kategórie ffp3 s ventilom. Pretože som zodpovedný, a nechcem nikoho infikovať vzduchom, ktorý budem cez ventil vydychovať, cez respirátor si dávam ešte bavlnené rúško. Na ruky si navliekam gumené rukavice, do vrecka dávam sprej s dezinfekčným roztokom a do zadného vrecka nohavíc papier so zoznamom toho, čo mám kúpiť. Pripravil som si ho vopred, presne podľa odporúčania epidemiológa, ktorý tvrdí, že treba byť pripravený a v obchode sa zdržiavať čo najkratšie (pravdepodobne tiež uvažoval o nočnej návšteve Tesca).

Zoznam vecí, ktoré treba kúpiť je fakt dobrá vec, pokiaľ:

1. si ho nezabudnete doma,
2. vám ho nenapíše manželka nečitateľným písmom,
3. si spod rúška nezadýchate okuliare

Nachystaný a vyzbrojený na boj s covidom vystúpim z auta a prichádzam k vchodovým dverám na fotobunku.

Dvere sa neotvárajú.

Skúšam oslovenie čarovnou formulkou: Sezam otvor sa!

Nepomáha.

Zatancujem pred fotobunkou pantomimickú etudu s názvom Otvor sa dpč! Lenže lenivý elektronický vynález som neaktivoval ani tým. Zamávam päsťou nad hlavou ešte raz, ako v dávnych časoch súdruhom pred prvomájovou tribúnou, ale fotobunka nereaguje ani tak. Žeby išlo o novú generáciu tohto technického zázraku, ktorý je už taký vymakaný, že odmieta vpustiť zakuklených ľudí zovňajškom vykazujúcich všetky typické znaky lupiča?

Nie, pravda je iná.

Z nenápadného lístka nalepeného na dverách sa dozvedám, že Tesco v covidových časoch zmenilo svoj pracovný čas.

Otvárajú až o pol hodinu.

Som tu predčasne!

Pol hodinu by sa nechcelo stepovať pred dverami ani takému znalcovi tohto umenia, akým je Jiří Korn. Odstrojím sa, ochranné prostriedky hodím do auta a idem sa prejsť do lesa, ktorý sa zelenie kúsok za lamačským Tescom (pobyt v prírode odporúča deväť z desiatich epidemiológov).

Keď sa po necelej polhodine vraciam, parkovisko je zaplnené do posledného miestečka a od hlavnej ulice sa vinie had ďalších áut, akoby ktorási automobilka s honosným západným sídlom, ale s čínskou výrobou zvolávala modely 2010 – 2020 na výmenu chybného brzdového systému.

Od pľúc si zanadávam. Od pľúc preto, lebo zatiaľ to ešte ide, zatiaľ nie som na pľúcnej ventilácii. Viem, viem, nadávať sa nemá, ale ak to môže bez ostychu v médiách robiť premiér Matovič sľubujúci novú politickú kultúru, tak prečo nie ja?

Ľutujem, že som predsa len nezostal čakať pred zatvorenými dverami.

Nakúpiť však musím. Inak doma podochneme hladom skôr ako si nás nájde covid. Napriek nepriaznivej situácii idem k autu a znova sa celý nahodím do ochranných pomôcok, ktoré by sa však mali nazývať skôr ochranné zdržovátká.

Po piatich minútach príprav som nachystaný šopovať. Vchádzam do vestibulu. Nahor vedú pohyblivé schody. Stojí pri nich ochrankár s hrdo pripnutou ceduľkou SBS na hrudi. Napriek tomu, že v priestore sa tlačí výrazne viac ľudí ako jeden na 25 m², robustný chlapík s visačkou vykazuje presne takú mieru aktivity ako Lenin v mauzóleu na Červenom námestí. Akurát, že postojačky.

Predo mnou a pred jeho zrakom na schody naskočila žena bez ochranného rúška. Okolití ľudia začali hneď reptať. Viacerí na ňu vykríkli:

„Prečo nemáte rúško!?“

Žena bola pravdepodobne slušne vychovaná, pretože na položenú otázku okamžite a bez zbytočných prieťahov odpovedala:

„Môžem vás všetkých bozať!“

Jej slová nesmierne vytočili chlapíka, ktorý sa už vracal z nákupov. Drzú ženu pred ním a pred inzultáciou zachránila len skutočnosť, že obaja sa na pohyblivých schodoch viezli opačnými smermi. Muž s ceduľkou SBS, hoci bol svedkom konfliktu, naďalej zachováva pozíciu Veľkej sfingy v Gíze. Neviem, ako je taký esbéeskár platený, ale som presvedčený, že ak by sa tento natrel od hlavy po päty zlatou farbou a postavil sa na bratislavské Korzo ako živá socha, zarobil by viac! Hoci v dnešných časoch, keď z ulíc Starého Mesta zmizli šikmookí turisti fotografujúci dokonca aj tabuľku s nápisom Pozor padá omietka, ani to nie je isté!

Čo je však v dnešných časoch vlastne isté? Teda okrem toho, že Matovič bude mať dnes 2 – 3 tlačovky…

Na konci pohyblivých schodov sedí akýsi chlapík a s bravúrou Rocca Siffrediho mi bez výstrahy strekne na ruky akúsi tekutinu. Chlapík predo mnou, ktorému sa stalo to isté, okamžite vyťahuje z nohavíc vreckovku a utiera si do nej ruky. Predpokladám, že chvíľu predtým do nej nasniakal plno covidov…

Rukoviatky nákupného vozíka pretrela akási zamestnankyňa dezinfekčným prostriedkom. S úľavou jej za to poďakujem, ale vzápätí zisťujem, že rovnako mohla prestreknúť aj kolieska vozíka.

Olejom!

Kolieska sa zadrhávajú, blokujú a v podstate ma vedú tam, kam chcú ony a nie tam, kam chcem ja. Kráčam odvážne medzi regálmi, ale vďaka neposlušným kolieskam o chvíľu neviem kde som. V okuliaroch, ktoré som si zvnútra zadýchal vidím prd. Neisto, ako slepec sa tmolím po Tescu a uvažujem, či som si so sebou nemal zobrať aj bielu paličku. Predpokladám, že by sa ma okamžite ujal nejaký ochotný zamestnanec a povodil by ma po všetkých oddeleniach, ktoré som potreboval navštíviť. Veď z amplióna nado mnou ma veselý hlas neustále ubezpečuje, že zamestnanci Tesca sú tu pre nás aj v časoch covidu.

Opatrne oddialim okuliare od tváre, opar na skle zmizne a ja zistím, že som v oddelení porcelánu. Okamžite odtiaľ odchádzam, lebo so znefunkčnenými okuliarmi by som tu mohol napáchať škody rozsiahlejšie než aké napácha v národnom hospodárstve Matovič svojimi proticovidovými opatreniami.

Pri výbere potravín uprednostňujem tovar, ktorý je balený v plaste – jablká, mrkva, ľadový šalát, chlieb, šunka… akurát na nedeľné grilovanie mi žena kázala kúpiť „čerstvé“ špekáčiky pri pulte.

„Čo si prajete?“ pýta sa zarúškovaná predavačka.

„Prosím si pätnásť špekáčikov.“

Predavačka sa zohne pod pult, vytiahne odtiaľ plastový balík, rozreže ho nožom a po jednom kuse kladie rukou na váhu mojich pätnásť nebalených čerstvých špekáčikov.

„Iné nemáte?“ pýtam sa.

„Žiaľ, nie.“

Ukázalo sa, že v zatavenom plastovom balíku ich bolo sedemnásť. Keby som to tušil, zobral by som si ho neporušený celý. Takto mám pätnásť špekáčikov, z ktorých každý jeden predavačka statočne ochytala. I keď rukami v rukaviciach.

Tmolím sa bezprizorne uličkami medzi regálmi ako Matej Hrebenda medzi knižničnými policami a tovar vyberám len podľa toho, ako ho rozoznám a identifikujem zahmlenými okuliarmi. Na cenovky nevidím. Cenu nerozoznám. Myslím si, že hypermarkety v týchto dňoch majú zlatú baňu:

1. ľudia v panike nakupujú do zásoby,
2. ak sú niektoré lacnejšie tovary vypredané, berú aj drahšie alternatívy
3. ak takí, ako ja ani nedovidia na cenovku, berú, čo im príde pod ruku ako politici pri privatizácii

Konečne mám všetko nakúpené!

Doma zistím, že opak je pravdou. Jednotlivé položky som si neodfajkovával (ako by som aj mohol, keď som ich skôr tušil, ako prečítal), a tak až doma zistím, že tretina položiek zo zoznamu chýba. Podľa miery nasratosti mojej manželky mi hrozí, že budem vyslaný na ďalší nákup do covidového kotla zvaného Tesco. Veď milánske San Siro (návštevnosť 80 000 divákov), či barcelonsky Nou Camp (návštevnosť 100 000 divákov), sú v porovnaní s covidovým kotlom v Tescu (návštevnosť 1 000 000 000 000 000 covidov) len obyčajné zanedbateľné kotlíky!

V kufri auta mám nachystané tri tašky. Mám premyslený systém! Do prvej z nákupného vozíka prekladám veci, ktoré patria do mrazničky, do druhej tie, čo patria do chladničky a v tretej sa ocitnú ostatné, ktoré nepotrebujú chlad. Pri premiestňovaní tovaru do tašiek rukami, ktorými som obchytal potenciálne covidový tovar som obchytal všetky kľučky na aute, všetky dvere, kľúče od auta a aj volant. Doma budem musieť všetko vydezinfikovať, rovnako ako tovar, ktorý som doviezol.

Veci, ktoré idú do mrazničky treba vydezinfikovať najviac. Covidy vraj v mraze vydržia až dva roky – kdesi písali. Jogurty, syry, šunka, klobásy, mäso… balené v plaste prestreknem dezinfekciou tiež. Pivo v PET-kách aj v plechoviciach nechávam za domom. Na kove a na plaste vraj covid vydrží aj týždeň! Za domom mimo dosahu slnečných lúčov budú odpočívať, kým neprejde kritická doba jedného týždňa. Zatiaľ je vonku ešte chladno, pivu sa tam nič nestane, iba ak by cez plot preliezol nejaký silno dehydrovaný bezdomovec.

V rohu kuchyne máme veľkú kartónovú škatuľu. Dostala názov Odhnívací priestor. Sem ukladám všetky potraviny, ktoré nepotrebujú chlad. Pár dní tu pobudnú a potom poputujú do kredenca či špajze. Na jeden, či dva dni sem dávam aj balený chlieb a jablká. Má to ten efekt, že keď ich uznám za súce na konzumáciu – chlieb je tvrdý s náznakom jarnej zelene na povrchu a jablká hnilé ako Kočnerov charakter. Ostatnú zeleninu, pomaranče a citróny hneď po dovezení umývam pod tečúcou vodou. V americkom osvetovom videu, ktoré som videl na facebooku inštruktorka (pravdepodobne epidemiologička, alebo skôr psychotička) predvádzala, čo treba robiť s nakúpeným ovocím a zeleninou. Do drezu napustila vodu, naliala solídnu dávku saponátu a každé jedno jabĺčko vyrajbala špongiou. Ja až taký vyrajbaný nie som – jablko vykúpané v saponáte musí chutiť ako… ako vykúpané v saponáte…

Kúpať jablká v saponáte, to je už naozaj cez čiaru! Navyše, po konzumácii jabĺk ma zvykne nafukovať a ja naozaj netúžim, aby sa mi spod šortiek pri náhodnej flatulácii ladne šírili do okolia mydlové bublinky nevoňajúce po mydle…

Moju ďalšiu expedíciu do nákupného centra mám úspešne za sebou…

Zdroj fotografie: autor textu