Pavol Fabian

V posledných dňoch viacero signálov svedčí o tom, že tzv. progresívci, ale najmä ambasáda spoza plota definitívne pustili Zuzanu Čaputovú k vode. Do ďalších prezidentských volieb s ňou už nerátajú. A tak možno povedať, že trajektória tejto nešťastnice povedie zo skládky na skládku.

V prieskumoch verejnej mienky (naposledy 25. 5. – 31. 5. 2022) jej obľúbenosť klesá. A to ešte možno predpokladať, že agentúra Focus Čaputovej nejaké percento pridala a skutočný pokles je omnoho dramatickejší.

Čaputovej ďalšiu kandidatúru spochybnil jej exporadca Marián Leško. Terajšiu prezidentku skritizoval aj bývalý kandidát na prezidenta Robert Mistrík – urobil to ľúbivými slovami reagujúcimi na zhoršujúcu sa ekonomickú situáciu obyvateľstva, aby sa votrel do priazne „más“. Naznačil, že Čaputová „nerozumie ľuďom, lebo nežije ich problémami“ a v podtexte stálo: so mnou by to bolo iné!. Tým dal najavo, že by bol ochotný uchádzať sa o prezidentský úrad opäť.

Prezidentská kampaň sa teda práve začala!

Môžeme sa pripraviť na to, že zástupcovia síl pracujúcich v prospech globálnej moci, ale nie v prospech nášho štátu, nám marketingovo pripravia a ponúknu opäť nejakú krištáľovo čistú, bezúhonnú a „v náš prospech mysliacu“ figúrku – tak, ako sa im to podarilo s Andrejom Kiskom a Zuzanou Čaputovou.

Odvtedy  však v Dunaji pretieklo veľa vody a verím, že ľuďom sa už otvorili oči.  Svedčí o tom napríklad výsledok medzinárodného prieskumu Reuters Institute for the Study of Journalism o dôvere obyvateľstva k médiám hlavného prúdu – Slovensko skončilo medzi 42 krajinami s 26 percentnou dôverou na úplnom chvoste. Znamená to, že osobám píšucim na Slovensku do novín (ťažko mi je použiť slovo žurnalista), teda osobám, ktoré naďalej nekriticky adorujú bábkovú prezidentku a túto neschopnú vládu a nekriticky nám tlačia do hlavy zdravému rozumu sa priečiace proukrajinské kaleráby, dôveruje sotva štvrtina obyvateľstva!

Jestvuje teda nádej, že Slováci sa už do tretice marketingovo vypiplanou figúrkou bez minulosti, ktorá sa ako kométa zjaví na politickom nebi ohúriť nedajú.

Napriek tomu treba byť v strehu a upozorňovať na to, že svoj hlas v ďalšej voľbe prezidenta treba veľmi dobre zvážiť!

A najmä si treba uvedomiť, o čom funkcia prezidenta SR je! Lebo náplňou práce hlavy štátu rozhodne nie je predvádzať róby od módneho návrhára, dobre vyzerať, milo sa usmievať a pestovať v prezidentskej záhrade včely! Prezident sa musí orientovať v zahraničnej politike, musí brániť ľudí svojej krajiny, byť ich zástupcom, ktorý sa angažuje za ich záujmy a má nejakú víziu Slovenska v geopolitickom dianí. Pani Čaputová ničím z tohto nedisponuje a nekriticky plní len odporúčania  spozaplotovej ambasády.

V ďalších prezidentských voľbách by sme teda rozhodne nemali voliť úplne neznámeho človeka bez minulosti – akými boli Kiska aj Čaputová. Vhodný kandidát nemusí mať priamu funkcionársku politickú minulosť, ale mal by mať jasnú, poriadne hlbokú a konzistentnú geopolitickú názorovú minulosť.

Ako sa zdá, o slovo sa teda opäť hlási Robert Mistrík. Ale aj on je človek bez minulosti. Navyše si uvedomme, že odvtedy, ako sa vzdal kandidatúry v prospech Čaputovej, načisto zmizol zo spoločenského života, nezaujal osobný postoj prakticky k ničomu, čo sa tu turbulentne posledné tri roky dialo (pravdepodobne, aby si nepoškvrnil obraz) a prihlásil sa o slovo až teraz, keď kruhy manipulujúce našou krajinou pochopili, že Čaputová už nebude opätovne použiteľná.

Na svojom kandidátovi by sa mala zjednotiť aj opozícia. Je najvyšší čas začať sa na prezidentské voľby pripravovať! Ak ide opozičným stranám skutočne o túto krajinu, mali by sa vzdať osobných animozít a dohodnúť sa na jednom mene. Samozrejme, mala by to byť známa osobnosť, človek s jasnou a zásadovou históriou, intelektuál s prehľadom v geopolitike, histórii aj filozofii. Nie niekto, koho z núdze prihlásime na poslednú chvíľu (M. Šefčovič). Nie niekto, kto svojim razantným, priamočiarym, ale aj demagogickým a nie vždy pravdivým vystupovaním imponuje určitému, a obávam sa, že menej vzdelanému obecenstvu (Š. Harabin). Budúci prezident musí byť komplexná osobnosť – a takých na Slovensku veľa niet (zvlášť, ak z tej biedy, čo tu máme, len málokto je ochotný zašpiniť sa politikou).

Jedno je však isté, budúcim prezidentom sa nesmie stať niekto, koho nám predhodia PR agentúry ako účinný prací prášok v televíznej reklame.

Veď si len uvedomme, o akých osobnostiach sa uvažovalo v prvých prezidentských voľbách po vzniku štátu (Ladislav Ťažký, Roman Kaliský), aká osobnosť kandidovala v roku 1998 (Ladislav Ballek)…

Pre mňa je takým vzdelaným človekom Eduard Chmelár, ktorý má za sebou dlhodobo dohľadateľnú históriu mierového aktivistu a je schopný, zvlášť v dnešnej propagandisticky zdeformovanej dobe vyznačujúcej sa prvkami cenzúry zaujímať objektívne postoje a to napriek hrozbe, že ho budú mocní marginalizovať. Navyše má aj akúsi víziu, čo ďalej so Slovenskom.