Pár slov o Litve – 3. časť - Pavol Fabian - Blog

Pár slov o Litve – 3. časť

3. novembra 2023 06:28, Prečítané 1 703x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Ráno sme vstávali skoro, pretože sme sa ponáhľali na vlak do Vilniusu. Litva je síce pretkaná železničnými koľajami ako tuhársky mramor pásikmi, ale frekvencia spojov nie je častá. Potrebovali sme stihnúť vlak odchádzajúci z Klaipedy do hlavného mesta o 7,30 hod, pretože ďalší išiel až o 11.05. Cesta vlakom do hlavného mesta trvá viac ako štyri hodiny. Pozoruhodné je, že ak si chcete kúpiť miestenku na vlak do Vilniusu a už nie je voľná na celú trasu, tak litovské železnice dokážu miesta skombinovať tak, že vám vydajú jednu miestenku do mesta Šiauliai, ktoré sa nachádza asi v polovici vzdialenosti a z tohto mesta vám dajú ďalšiu miestenku. Skrátka musíte si počas jazdy presadnúť na iné miesto. Ale sedíte! Nie som si istý, či takto promptne vedia poskytovať služby aj slovenské železnice…

Po príchode na vilniuskú železničnú stanicu sa okamžite presúvame oproti cez ulicu na hlavnú autobusovú stanicu. Máme totiž v pláne navštíviť najvyšší vrch tohto pobaltského štátu. Je to taká moja mánia navštevovať najvyššie vrchy krajín. Dosiaľ sa mi podarilo vystúpiť na najvyššie kopce osemnástich štátov.

V tomto prípade nejde o žiaden vrcholný turistický, či nebodaj horolezecký výkon, pretože najvyšší vrch Litvy si v teréne ani nevšimnete. Autobusy do malej dediny s názvom Medininkai vyrážajú z Vilniusu každú hodinu. Cesta trvá okolo 40 minút. Od dedinskej zastávky treba k najvyššiemu bodu Litvy ešte šliapať päť kilometrov. Rusky hovoriaci šofér nášho autobusu bol však ústretový a odviezol nás na križovatku, kde nemá bežnú zastávku a skrátil nám tak cestu k vrcholu o dva kilometre.

História najvyššieho vrchu Litvy je zaujímavá, pretože do roku 2002 bol za najvyšší považovaný Juozapinés kalnas (292,7 m. n. m.). V roku 2004 špecialisti z Ústavu geodézie pri Gediminasovej technickej univerzite vo Vilniuse namerali pomocou GPS inému, 500 metrov vzdialenému, vŕšku výšku 293,84 m n. m. Bolo tak potvrdené podozrenie litovského geografa Rimanta Krupicku z roku 1985, že Juozapinės kalnas nie je najvyšším bodom Litvy.

Meno pre doteraz bezmenné návršie vyberali Litovčania vo verejnej súťaži a zvíťazil návrh Liberta Klimku, profesora histórie na Pedagogickej univerzite vo Vilniuse. Vrch nazvali Aukštojas. Aukštėjas (Aukštojas, Aukštujis) bol jedným z najdôležitejších bohov v litovskej pohanskej mytológii. Považovali ho za tvorcu sveta.

Juozapinés kalnas

Neďaleko kameňa označujúceho najvyšší bod Litvy vybudovali rozhľadňu. Tento euroúnijný rozhľadňový mor sa teda šíri aj v Pobaltí. Rozhľadňa nie je vysoká. V podstate nemá zmysel štverať sa na ňu, lebo uvidíte presne to isté, čo od jej základne.

Aukštojas

Rozhľad do krajiny z Aukštojas

Po náležitom zdokumentovaní dobytia najvyššieho vrcholu sme sa vrátili do dediny Medininkai. Spočiatku sme si chceli skrátiť cestu po lesnom chodníku vyznačenom v aplikácii Mapy.cz, ale po pár metroch chodník zanikol v hustom neprekliesniteľnom lese, a tak sme sa museli vrátiť na asfaltku.

Stredoveký hrad Medininkai (Medininkų pilis) bol postavený v prvej polovici 14. storočia. Obranný obvod hradu má 6,5 ha; je to najväčší hrad ohradeného typu v Litve. Obdĺžnikové hradné nádvorie malo rozlohu približne 1,8 hektára a chránili ho múry vysoké 15 metrov a hrubé 2 metre. Hrad mal 4 brány a veže. Hlavná veža (donjon), vysoká asi 30 metrov, slúžila na ubytovanie. Medininkai sa prvýkrát spomína v roku 1392. Koncom 15. storočia hrad ťažko poškodil veľký požiar. Neskôr, kvôli zvýšenému používaniu strelných zbraní už tento typ hradu nebol vhodný na obranné účely a začal byť využívaný ako rezidencia. V priebehu 17. – 18. storočia bol reorganizovaný na farmu a pekáreň. Po obnove hradu je v ňom dnes múzeum, ktoré vraj vystavuje veľkú zbierku predmetov vyrobených zo striebra remeselníkmi Litovského veľkovojvodstva a zbierku poľovníckych trofejí a loveckých nožov prezidenta Algirdasa Brazauskasa. Vstupné do areálu predstavovalo 8 eur za osobu. Vzhľadom na to, že v spomínanej veži z priestorových dôvodov mohla byť umiestnená skutočne len múzejná miniexpozícia a nádvorie sa dalo vyfotiť aj zadarmo, rozhodli sme sa šetriť.

Stredoveký hrad Medininkai

Medininkai

kostol v Medininkai

Po návrate do Vilniusu sme zamierili do hostela Fortuna, kde sme mali zabezpečené ubytovanie. Fortuna má výhodnú pozíciu nielen z hľadiska blízkosti autobusovej aj železničnej stanice, ale aj z hľadiska blízkosti mestského centra. Nehovoriac, že cena ubytovania bola tiež prijateľná. Naša izba sa nenachádzala v hlavnej budove, ale na terase v priľahlej budove vo dvore (na terase sú tuším 4 izby). Bola maličká, bez nočných stolíkov, ale so slušne vybavenou kuchynkou. Posteľnú bielizeň si musíte navliecť sami, čo samozrejme nie je až taký problém. Ubytovanie disponovalo kvalitným wifi signálom.

Pravda je, že pod posteľou sa povaľovali chuchvalce prachu, sprchový kút (nejaký lacnejší typ) bol mierne skorodovaný, polička v kúpeľni nad umývadlom zhrdzavená, s dreveným dosť negustióznym dnom. V kúpeľni ani v kuchyni nebolo odsávanie, takže paru/vlhkosť po sprchovaní ste museli vyvetrať cez okno v izbe alebo cez vchodové dvere terasy do dvora. Personál hostela bol toho typu – že všetko čo vám treba k ubytovaniu vám poviem, ale nič navyše odo mňa nechcite.

Zdroj fotografií: autor textu

(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)