Pavol Fabian

Do Tatier sme sa vybrali cez víkend, pre ktorý televízny meteorológ Peter Jurčovič s labužníckym tónom v hlase a s rozžiarenou tvárou predpovedal, že padne teplotný rekord.

Samozrejme, rekord v mínusovom pásme. V radoch našich blízkych to vyvolalo silné emotívne reakcie. Od obáv, či neskončíme ako slávny Ötzi, až po úvahy o našej duševnej kompetentnosti.

My však o výpovednej hodnote meteorologických predpovedí vieme svoje – je to ako s predpovedaním koľko bude stáť výstavba nového úseku diaľnice, len opačne. Záujemca o štátnu zákazku povie, že bude stáť miliardu a nakoniec vyúčtuje tri, meteorológ predpovie mínus 28 a nakoniec je z toho osem.

Málokto z našich blízkych bol ochotný akceptovať námietky, že zima má byť síce ako pri Stalingrade v štyridsiatom druhom, ale inak má byť slnečno ako na Mallorke, vetrík len mierny, že by nerozstrapatil ani kadere neošetrené známym lakom na vlasy určeným pre všetky štyri ročné obdobia a lavinózna dvojka znamená, že lavínu by bol schopný spustiť len 150 tonový frírajdujúci buldozér Caterpillar – teda vlastne ideálne podmienky.

A tak aj bolo.

Keď sme o pol siedmej ráno vyrazili, teplomer pripevnený na vstupných dverách penziónu ukazoval mínus dvadsať. V Smokovci bolo ešte mŕtvo ako v hororovom filme, v ktorom smrtiaci vírus vyhubil celé mesto.

Najväčší investor v tatranskom regióne tvrdí, že obnovuje kvalitu a rozsah služieb, aby túto atraktívnu destináciu pozdvihol na európsku úroveň a znásobil jej návštevnosť. A asi aj obnovuje, nejaké výsledky sú vidieť, len je otázne pre akú klientelu? Možnosť objednať si v luxusnom hoteli kaviár Sterlet patriaci k najdrahším na svete a zapiť ho fľašou Perrier Jouet Belle Epoque de Blanc asi nie je to, čo bežný turista v Tatrách vyhľadáva.

Nám by v to studené ráno k šťastiu a ku komfortu stačilo, keby pozemná lanovka na Hrebienok nepremávala až od pol deviatej. A v opačnom smere posledná lanovka z Hrebienka neodchádzala už o pol piatej. Z takto nastaveného cestovného poriadku vyplýva, že turisti plánujúci len o čosi náročnejšiu celodennú túru nemajú šancu využiť tento dopravný prostriedok ani pri odchode ani pri návrate z túry.

Našťastie, mali sme natrénované, a tak východ slnka nás zastihol už na Hrebienku.

Východ slnka na Hrebienku

Bez zbytočného zdržiavania sme zamierili smerom do Malej Studenej doliny a zanedlho prišli k Zamkovského chate vo výške 1 475 metrov. Vyzerala, akoby v nej všetci – vrátane personálu – ešte spali. Len huňatý vlčiak sa s hlasným brechotom vyrútil oproti nám. Keď pochopil, že tri postavy navlečené v pérovkách, ťažko sa brodiace v hlbokom snehu, a hlasno pri tom funiace, nie sú medvede, ultimatívne nastavil ucho a pustiť nás ďalej sa rozhodol až po desaťminútovom škrabkaní. Vojdúc do chaty sme zistili, že v kuchyni už je predsa len náznak života. Potešili sme sa tomu zisteniu ako odborníci z NASA, keď zistili to isté na Marse. Obsluhujúci nás bez výraznejšieho úsilia hravo presvedčil, aby sme si k vynikajúcemu čaju dali aj ešte lepší borovičkový horec. Popritom sa nás spýtal, kam máme namierené. Keď sme mu to povedali, zarazene, ale uznanlivo kývol hlavou – poznal to tu a vedel, že záľaha snehu a silný mráz urobí z našej túry omnoho náročnejší podnik, ako je obvyklé. Našim cieľom bol totiž Prostredný hrot.

Prostredný hrot (2 440 metrov) z chodníka vedúceho z Hrebienka na Zamkovského chatu

Prostredný hrot je pomenovanie 2 440 metrov vysokého, krajinársky hodnotného štítu v Prostrednom hrebeni, oddeľujúcom Malú Studenú od Veľkej Studenej doliny. V staršej literatúre sa zvykol používať aj názov Stredohrot.

Na vrchol vedie viacero výstupových ciest a je jedna, ktorú už nikdy nikto viac nezopakuje. Niežeby sa nenašiel taký namakaný borec, ale cesta proste zmizla. Ako prvý ju preliezol Ivan Bajo, známy okrem iného aj svojimi horolezeckými kresbičkami. Kľúčom k ťažkému výstupu bola veža prilepená na východnú stenu Prostredného hrotu. Bolo potrebné vyliezť na tú vežu, urobiť prekrok do steny a pokračovať v nej. Bajo bol hrdý, že ju prešiel. Uverejnil referencie, napísal informáciu, kolegovia mu pogratulovali a o pár mesiacov (v roku 1987) veža spadla, a výstup prestal existovať. Kamenná lavína zo zrútenej vežičky zasiahla dokonca frekventovaný turistický chodník vedúci na Téryho chatu a spôsobila jedno menšie zranenie.

Prostredný hrot (2 440 m.n.m.) – nad snehovým kuželom sa esovito stáča žľab vedúci do Sedla pred Prostredným, samotný vrchol sa nachádza napravo od neho. Červenými bodkami vyznačená cesta prvovýstupcov i naša.

K hodnotnejším cestám na vrchol patrí aj výstup cez tzv. Dubkeho lávky. To bol aj náš pôvodný zámer, avšak po zistení podmienok priamo na mieste sme ho prehodnotili a zvolili sme inú výstupovú cestu – tú, ktorou v roku 1876 vykonal prvovýstup Ján Still – novolesniansky učiteľ, poľovník na kamzíky a horský vodca. Keď sa mu to podarilo mal 71 rokov! Partnerom mu bol Edmund Téry – banskoštiavnický lekár, organizátor turistiky, publicista a iniciátor výstavby chaty v Malej Studenej doline, ktorá začala svoju prevádzku v roku 1899 a dodnes sa volá po ňom – Téryho chata. Ďalšími spolulezcami boli P. Schwarz a S. Horvay.

Sneh v Malej Studenej doline bol našťastie prešliapaný. Pred Hangom, približne na úrovni Chmúrnej veže, sme odbočili zo zelenej značky  doľava, ale hneď sme sa aj vrátili späť. Sotva sme zišli zo stopy, zaborili sme sa do snehu ako politik do korupčného škandálu – čiže takmer po uši. Takto by to nešlo! Obuli sme si snežnice a vydali sa po výraznom sutinovom kuželi pokrytom panensky neporušenou, hrubou vrstvou snehu.

V snežniciach stúpame čo najvyššie, sneh je hlboký

Blížime sa k problematickému miestu so zlaňákom

Kužeľ sa stále viac zužoval, až sme dorazili k výšvihu, ktorý rozdeľuje roklinu na dve časti. Snežnice sme vymenili za mačky. Sneh na tomto problematickom mieste nedržal stopu – dával nám zabrať. Našťastie, je tu skoba určená na zlanenie – vhodná pomôcka na prekonanie ťažšieho miesta. Po strmých skalných platniach pokrytých snehom sme pomaly vystúpili doprava a pravou časťou žľabu sme sa dostali do Sedla pred Prostredným. Chmúrnu vežu sme mali po ľavej ruke. Zo Sedla sa nám otvoril pohľad do Veľkej Studenej doliny a na Slavkovský štít.

Tesne pod vrcholom

Ďalší výstup pokračoval zo strany Veľkej Studenej doliny. Orientačne je to náročnejšie – treba pretraverzovať do ďalšieho žľabu naľavo a pokračovať pomedzi množstvo vetviacich sa rebier. O pol tretej sme však stáli na vrchole. Luki, ktorý veľa takýchto úchvatných zážitkov za sebou ešte nemá, sa pokúsil zavolať radostnú správu domov. Neúspešne – signál tu nie je. Niežeby sme boli stúpencami stupídneho reklamného sloganu: prevolaj so svojimi blízkymi celý víkend, ale dostupný signál pri nešťastí v horách môže mať nevyčísliteľnú hodnotu. Znovu som si teda spomenul na propagačné texty tatranského investora hovoriace o zvyšovaní kvality služieb a zároveň aj na výstup spred štyroch rokov na 5 137 metrov vysoký Ararat vo východnom Turecku, takmer na hranici s Iránom, ktorý bol celý pokrytý kvalitným signálom!

Z vrcholu Prostredného hrotu sa otvára pohľad do oboch Studených dolín a črtá sa celá panoráma Vysokých Tatier (v pozadí Javorové štíty)

Na vrchole sme si všetci obligátne potriasli rukami – je to dobrá metóda ako zakryť, že sa trasiete od zimy. Dúšok čaju z prasknutej tečúcej termosky chlad ešte zvýrazní, ale aspoň spláchne kúsok suchej napolitánky, ktorá uviazla v krku. Trasúcimi sa rukami sme vykonali zopár fotografií. Fotoprofíci sa neskôr v teple domova po ich vzhliadnutí zvedavo pýtali, či sme na vrchole zažili zemetrasenie 8. stupňa Richterovej stupnice. Hoci slnko svietilo, krutý mráz dlhé postávanie neumožňovalo. A asi bol predsa len väčší, než sa nám zdalo, pretože pod jeho vplyvom sme neskrehli len my, ale aj plastové materiály – zlomila sa nám postranica ľadovcových okuliarov, držiak zipsu na batohu a doma som zistil, že môžem vymeniť aj komplet všetky popruhy na snežniciach, ktoré skrehli a popraskali.

Pohľad z vrcholu na Širokú vežu 2461 m.n.m. (vľavo) a Ľadový štít 2 628 m.n.m. (vpravo)

Pohľad z vrcholu na Pyšný (2 623 m.n.m.) a Lomnický štít (2 632 m.n.m.)

Keď sme sa nabažili jedinečných pohľadov do oboch Studených dolín na Javorové štíty, Širokú vežu, Ľadové štíty, Baranie rohy a kraľujúci Lomnický štít, pomaly sme sa vydali na zostup.

V Sedle pred Prostredným sme sa pre zmenu rozhodli zostúpiť do Veľkej studenej doliny. Vydali sme sa teda popod Chmúrnu vežu a Veľký Kostol a pretraverzovali až k Bráničkám. Odtiaľ sa spúšťame strmým žľabom, v spodnej časti ktorého narážame na vrstvu tvrdého zľadovateného snehu svedčiaceho o tom, že sa tu pred nejakým časom musela zosunúť celkom slušná lavína. Na úpätí žľabu sme dali dole sedacie úväzy a mačky. Prevlhnuté rukavice museli na okamih z rúk. Keď sme si ich chceli opäť obliecť, boli tvrdé na kameň a vyformované pre celkom inú ruku ako tú vašu. Tentoraz ich už nerozohrialo ani teplo rúk. Museli sme ich vymeniť za suché a rýchlo vyraziť. Veľká Studená dolina bola už v tieni a v moci poriadnej zimy.

Zostup do Veľkej Studenej doliny

Zostup do Veľkej Studenej doliny

Bez zbytočných zastávok sme minuli Hrebienok a ponáhľali sa do Smokovca. Samoobslužná jedáleň – jediná poskytujúca teplé jedlá pre turistov za ľudové ceny je otvorená len do šiestej. Potom sa síce v Smokovci najete tiež, ale buď z vlastných zásob, alebo v niektorom z hotelov za ceny rozhodne nie ľudové. V jedálni, v ktorej ešte aj v dnešných kapitalistických časoch načapujú pivo výrazne pod rysku, sme stretli Viktora Beránka – chatára z chaty pod Rysmi. Uznanlivo pokyvkával hlavou nad našim výkonom.

Vraciame sa do nášho penziónu. V spoločenskej miestnosti je zapnutý televízor – Peter Jurčovič aj dnes varuje televíznych divákov pred ďalším rekordne chladným dňom a odporúča dobre zvážiť, či majú televízni domasedi zajtra vôbec vystrčiť nos z dverí. Spontánne otrčíme smerom k televízoru päste zovreté do tvaru figy borovej a ideme si do izby prichystať výstroj na zajtrajší deň.