Pavol Fabian

Včera som si prečítal odborný článok vysokoškolskej pedagogičky S. Vertanovej s názvom:

Vybudujeme slovenčinu ako rodovo dokonale citlivý jazyk? Prinútime ľudí, aby týmto jazykom hovorili? Alebo spôsobíme problém s identitou už malým deťom?

V článku okrem iného spomenula, že niektorí proaktívni zástancovia tohto hnutia v akademickej sfére (rozumej progresivisti) požadujú od študentov používanie inkluzívneho jazyka už aj v seminárnych prácach, pod hrozbou zníženia známky!

To je nehorázne svinstvo! Konanie proti zdravému rozumu!

Hoci je problém inkluzívnosti jazyka možno na okraji záujmu, aj toto by si mali uvedomiť všetci tí, čo chodia na námestia podporovať progresívcov a kandidáta na prezidenta Korčoka. Chápem, že si niektorí z týchto ľudí možno aj úprimne myslia, že používanie inkluzívneho jazyka je hlúposť a ak by také snahy prekročili zdravú mieru (už prekročili!) vždy tu bude sila, ktorá tieto progresivistické nezmysly nakoniec zastaví. Ale tak to nie je!

Progresivizmus naberá na sile v celej (západnej) Európe a má stále viac čŕt totalitarizmu! Z poslednej totality sme sa vymaňovali 40 rokov! Teraz sa do nej dobrovoľne hrnieme! To by si mali všetci demonštranti uvedomiť!

Dnešná situácia v porovnaní s rokom 1948, ale aj s celým obdobím minulého režimu, je o to nebezpečnejšia, že jestvuje stále viac  a stále sofistikovanejších technológií, pomocou ktorých možno ovplyvňovať verejnú mienku, či dokonca voľby. Samozrejme, okrem obyčajného psychického nátlaku spomenutého v článku – ak nepoužiješ inkluzívny jazyk, neurobíš skúšku na VŠ!

Obávať sa novej totality je na dnes na mieste omnoho viac ako v roku 1948.

Šimečka, Jaurová, Bilčík, Plaváková, Biháriová… sú predstavitelia netolerantného progresivizmu a Korčok je človek, ktorý bude slúžiť hocikomu, teda aj progesívcom. Už to vo svojej osobnej histórii dokázal.

Sas-ka a najmä KDH chcene, či nechcene progresivizmus podporujú. Nazdávajú sa, že až bude treba, zastavia to! No nezastavia! Už to nepôjde! Treba sa pozrieť do histórie na to, ako to funguje! Ako nastupujú totality!

Ak sa tomu včas nevzoprieme, Roprávka o Červenej čiapočke a zlom vlkovi bude zanedlho vyzerať takto:

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno malé človečenstvo. A tomu človečenstvu nik inak nepovedal, iba Červené pokrývačstvo hlavy. Tak ho volali, lebo stále nosilo na hlave červenú čiapočku, ktorú mu uplietol starý rodič č.1. Človečenstvo ho nosilo či v zime, či v lete a veru, neraz v ňom aj zaspalo.

Jedného dňa zavolal rodič č.1 Červené pokrývačstvo hlavy a hovorí mu:

„Červené pokrývačstvo hlavy, starý rodič č.1 je chorý. Zanes mu tento košíček s obedom, navaril som pre neho paradajkovú polievku, upiekol chlieb, aby nám zas vyzdravelo,“ a podáva mu košík zakrytý obrúskom.

„Cestou sa mi nikde nezatúlaj,“ pripomína rodič č.1 Červenému pokrývačstvu hlavy, keď ho vyprevádza z domu.

„Nie, rodič. č. 1, sľubujem, že pôjdem rovno za nosom, chcel som povedať, rovno k starému rodičovi č. 1,“ sľubovalo Červené pokrývačstvo hlavy.

Lesnú cestičku dobre poznalo, častokrát nosilo starému rodičovi č. 1 čerstvé mlieko alebo chlieb. Ako si tak vykračuje Červené človečenstvo po chodníčku, naraz mu len cestu skríži vlk (nie je síce jasné, či ide o samca alebo samicu, tak radšej budeme používať rodovo neutrálny termín vlkovstvo).

„Dobrý deň, osoba. Ako sa voláš a kamže si sa vybralo?“ pozdraví sa mu.

„Dobrý deň, vlkovstvo (pôvodne bolo vĺčik, ale zdrobneninu od vlkovstvo nedokážem vymyslieť). Volajú ma Červené pokrývačstvo hlavy. Ako tá čiapka, čo nosím na hlave. Daroval mi ho môj rodič č.1. Teraz je chorý a nesiem mu obed,“ vysvetľuje Červené pokrývačstvo hlavy vlkovstvu a ani len netuší, aké je vlkovstvo zlé.

„To je od teba pekné, Červené pokrývačstvo hlavy,“ pochváli ju vlkovstvo, no len na oko, aby sa nepovedalo.

Už aj spriada v hlave svoje škaredé plány:

„A kde býva tvoj starý rodič č. 1?“ vyzvedá od Červeného pokrývačstva hlavy.

„Tu neďaleko v lese. Na konci tohto chodníčka je čistinka a na tej čistinke stojí malá drevená chalúpka. Tam býva môj starý rodič č. 1,“ odvetí Pokrývačstvo hlavy.

Vlkovstvo sa len tak oblizuje, keď mu toto všetko hovorí.

Pomyslí si: No výborne, moje milé Pokrývačstvo. Najprv zjem tvojho starého rodiča č. 1 a potom aj teba. Len musím prísť do chalúpky skôr ako ty.

A tak mu hovorí:

„Viem, čo by tvojho starého rodiča č. 1 potešilo. Pozri, koľko je tu kvetov. Čo keby si starému rodičovi č. 1 natrhalo kytičku?“

Vlkovstvo (tu by mala byť zase zdrobnenina) má pravdu, pomyslí si Červené pokrývačstvo hlavy, keď sa díva na krásne kvety vôkol seba. Začne trhať najprv pri ceste, no čo keď tie najkrajšie kvietky sa na ňu usmievajú, čím ďalej od chodníčka.

Celkom zabudne na svoj sľub, ktorý dalo rodičovi č. 1 (tu by mala byť tiež zdrobnenina, ale neviem ako na to). Zaujaté zbieraním kvietkov si ani nevšimne, že vlkovstvo pomaly, potichučky odišlo preč.

Kým Červené pokrývačstvo hlavy zbiera zvončeky a nezábudky, vlkovstvo piatimi rýchlymi skokmi preletí na koniec lesa a tam, na konci chodníčka nájde chalúpku starého rodiča č. 1. Zaklope na dvere a čaká.

„Kto je tam?“ ozve sa starý rodič č. 1.

„To som ja, tvoje vnucstvo, nesiem ti obed, starý rodič č. 1,“ napodobní vlkovstvo hlas Červeného pokrývačstva hlavy.

„Pod ďalej, moje milé, dvere nie sú zamknuté,“ ozve sa starý rodič č. 1.

Vlkovstvo sa načiahne po kľučke, dvere sa rozletia a starý rodič č. 1 ležiaci v posteli, nestihne povedať ani tri. Vlkovstvo rovno na neho skočí, prehltne ho na jedno jediné sústo. A je po starom rodičovi č. 1.

Rýchlo si uviaže na hlavu jeho čepiec, oblečie si jeho nočnú košeľu a v posteli pod paplónom čaká na Červené pokrývačstvo hlavy.

Už počuje cez okno jeho náhlivé kroky, za chvíľu klope na dvere:

„Starý rodič č. 1, starý rodič č. 1, to som ja, Červené pokrývačstvo hlavy, nesiem ti obed,“  volá.

„Poď ďalej, moje milé, dvere nie sú zamknuté,“ napodobní vlkovstvo hlas starého rodiča č. 1.

Červené pokrývačstvo hlavy vojde dnu, ide s košíkom k posteli a keď pozrie na starého rodiča č. 1, hneď sa mu čosi nezdá.

„Starý rodič č. 1, starý rodič č. 1, a prečo máš dnes také veľké uš? pýta sa Červené pokrývačstvo hlavy.

„Aby som ťa lepšie počulo,“ zaškrieka vlkovstvo.

„Starý rodič č.1, a prečo máš dnes také veľké oči?“ nevie sa vynačudovať Červené pokrývačstvo hlavy.

„To preto, aby som ťa lepšie videlo,“ odpovie vlkovstvo.

„A starý rodič č. 1, prečo máš také veľké ústa?“

Vlkovstvo už nevydrží a vyblafne:

„To aby som ťa ľahšie zjedlo!“

A skočí na Červené pokrývačstvo hlavy a prehltne ho na jeden jediný krát. Chytí sa spokojne za brucho, ešte raz sa oblizne po takej dobrej hostine, rozvalí sa na posteľ a zaspí. Čo zaspí?! Zachrápe!

Chŕrrr, chŕrrrr, len sa tak ozýva po drevenej chalúpke.

O nejaký čas prechádza okolo horárstvo a začuje, ako sa z dreveničky ozývajú čudné zvuky. Akoby niekto pílil drevo. Pozrie sa cez okno a až ho striaslo, keď vidí vlkovstvo ostošesť chrápať v posteli starého rodiča č. 1. A ešte v jeho nočnej košeli!

Hneď ono vedelo, koľká bije!

Nečakalo viac ani minútu, v letku zobralo nožnice a rozstrihlo vlkovstvu brucho. A šup von, najprv vyslobodilo Červené pokrývačstvo hlavy, potom vytiahlo aj starého rodiča č. 1. Obidve boli zachránené. To bolo radosti. Ale jedna starosť predsa len ostala.

Čo s tým zlým vlkovstvom?

Horárstvu skrsol v hlave jeden nápad. Nanosili všetci traja kamene, dali ich vlkovstvu do brucha a poriadne zašili. Potom už len schovaní za stromom čakali, čo sa bude diať. Netrvalo dlho, vlkovstvo zobudil veľký smäd.

„Ej, ale som smädné, ani som sa napiť po tej hostine nestihlo, rýchlo do studničky, nech smäd zahasím,“ fučí vlkovstvo, keď sa vlečie krok za krokom ku studničke.

No len čo sa nahlo nad studničku, aby si jazyk omočilo vo vode, ťažké kamene ho prevážia, stratí rovnováhu a padne do hlbokej studne. A kamene ho tlačia na samé dno, kde sa aj vlkovstvo utopí.

No naši traja, Červené pokrývačstvo hlavy, starý rodič č. 1 aj horárstvo, si spokojne vydýchnu, že sa zlého vlkovstva raz a navždy zbavili.

Ešte raz sa poďakovali horárstvu za pomoc a Červené pokrývačstvo hlavy sľúbilo, že odteraz sa už veru túlať nebude, že už len toho svojho rodiča č. 1 počúvať bude.