12. júl 2009
Nórske veľvyslanectvo prostredníctvom kuriéra zaslalo Úradu vlády SR žiadosť o udelenie termínu audiencie pre svojho veľvyslanca u predsedu slovenskej vlády. Riaditeľ Úradu vlády prevzal žiadosť a po kuriérovi odkázal:
„Úrad vlády na žiadosť promptne odpovie a termín stretnutia zvolí pri prvej možnej príležitosti, keď to bude premiérovi SR z hľadiska jeho pracovnej zaneprázdnenosti[1] vyhovovať!“
Keby ste si túto vetu vložili do Google prekladača a zvolili preklad z diplomatickej reči do normálnej ľudskej, ukázala by sa vám veľká figa borová. Takáto veta totiž v diplomatickej reči znamená, že pán premiér si do konca funkčného obdobia voľný termín nenájde.
14. júl 2009
V nórskom bulvárnom denníku VG, ale aj v najčítanejšom Dagbladet sa objavili komicky ladené informácie o dvoch čudákoch zo Slovenska, ktorí sa pred týždňom na ostrove Jan Mayen hrali na novodobých Krištofov Kolumbov.
V tento deň sa obaja cestovatelia vydali na spiatočnú cestu do vlasti. Na letisku v Oslo si kúpili spomínané nórske denníky a hrdo ukazovali článok o svojom výstupe na sopku Beerenberg každému, kto o to prejavil záujem[2].
V podstate bolo len dobre, že cestovatelia nemali veľmi komu článok ukazovať. Ani jeden z nich neovládal nórčinu, takže nemohli vedieť, že text obsahuje viaceré, nie práve lichotivé pasáže. Autor článku napríklad priznal, že musel pomerne dlho zisťovať, čo to Slovensko vlastne je a kde leží. Ako vždy – pomohol mu Google, kde na prvých dvoch pozíciách ako prioritné zdroje relevantných informácií o Slovensku sa mu ukázali:
stránka venovaná filmu Hostel režiséra Elia Rotha
a
stránka talk show The Daily show amerického moderátora Jona Stewarta[3].
Nemožno sa teda čudovať, že redaktor svojim čitateľom priblížil polohu Slovenska nasledovne:
„Nachádza sa napravo od Viedne a ak už musíte, tak bez zbrane tam nechoďte.“
Slávnostné privítanie cestovateľov, ktorí zabezpečili pre Slovensko nové perspektívne územie sa nekonalo. Jednak preto, lebo misia bola tajná a Slovensko ešte oficiálne nepriznalo svoj záujem o Jan Mayen a jednak preto, lebo Medzinárodné letisko Milana Rastislava Štefánika v Bratislave je asi také medzinárodné, ako úspechy futbalového Slovana v Európskej lige. Skrátka, obaja cestovatelia pristáli na letisku vo Viedni a nie v Bratislave. A uznajte, uskutočniť slávnostné uvítanie hrdinských cestovateľov, ktorí zabezpečili pre Slovensko nové arktické územia v hlavnom meste cudzieho štátu by bolo dosť zahanbujúce. Jediný predstaviteľ výkonnej moci, ktorý ich na letisku čakal, bola riaditeľka Sekcie arktických záležitostí Ministerstva zahraničných vecí SR[4]:
„Vážení páni, dovoľte mi, aby som Vás v mene Ministerstva zahraničných vecí SR privítala a odovzdala vám pozvánku na stretnutie s predsedom slovenskej vlády. Stretnutie sa uskutoční zajtra, pred mimoriadnym zasadnutím vlády.“
[1] viď. JUDr. et Ing. Ruženka Zlatoústa PhD
[2] Jediný, kto záujem mal, bol Nór Kjetil Jacobsen letiaci do Frankfurtu, ktorý pred letiskovou budovou nechtiac čľupol do mláky a do topánok sa mu nabrala voda. Noviny potreboval do nich napchať, pretože ako je známe, nič nevysuší topánky lepšie, ako novinový papier.
[3] Jon Stewart s typickým americkým humorom vo svojej show tvrdil, že Slováci žerú zvratky a ich prezidentom je krava (v tom druhom nebol až tak ďaleko od pravdy, pomýlil sa len v otázke pohlavia)
[4] Sekciu zriadil minister zahraničných vecí po prudkej hádke so svokrou približne pred mesiacom. Do funkcie riaditeľky ustanovil matku svojej manželky, práve pre perspektívu, že pracovné povinnosti ju donútia zdržiavať sa čo najčastejšie v arktických oblastiach, teda ďaleko od tepla ministrovho rodinného kozubu. Minister mal svoju svokru tak rád, že keby sa dalo, zriadil by jej aj Sekciu pre záležitosti galaxie MACS0647-JD (najvzdialenejšia známa galaxia). Žiaľ, Slovensko zatiaľ nemalo svoj vlastný kozmický program, nehovoriac o služobných raketoplánoch.
Zaujímavé zákulisné informácie ...
Celá debata | RSS tejto debaty