Zúčastnil som sa vo svojom živote viacerých certifikovaných inteligenčných testov. Dosiahol som veľmi slušné výsledky. Som členom spoločnosti Mensa, čo je nezisková medzinárodná organizácia združujúca nadpriemerne inteligentných ľudí. Zúčastnil som sa televíznych vedomostných súťaží Milionár a Pokušenie. V Milionárovi som sa dostal za druhú garantovanú hranicu, ktorá vtedy predstavovala sumu 100 000 korún. Žiaľ, až cca o mesiac ju navýšili na štvrť milióna… V Pokušení som z bol jedným z troch ľudí na Slovensku, ktorí dosiahli až na finálnu cenu, ktorou bolo auto…
Viem, že to všetko znie ako chválenkárstvo a možno to aj trošku chválenkárstvo je, ale cítil som potrebu urobiť takýto úvod, aby som mohol pokračovať ďalej. Aby som sa cítil oprávnený pokračovať v tomto texte.
Nedávno som sa čisto náhodou stretol so svojim kamarátom z detstva, s ktorým sme bývali v jednom dome. Neskôr sa naše cesty rozišli a nevideli sme sa päťdesiat rokov. Porozprávali sme sa o svojich osudoch za to polstoročie a ja som sa okrem iného zmienil aj o tom, že som účinkoval v spomínaných vedomostných súťažiach. A on ma okamžite angažoval do svojho tímu.
V jednom z bratislavských pohostinských podnikov, v ktorom je on štamgastom, sa totiž každé dva týždne uskutočňuje vedomostný kvíz. Je to výhodné pre všetky strany. Majiteľ krčmy má v ten deň nabité do posledného miesta. Návštevníci popri súťažení aj konzumujú, takže má tržbu. Ľudia sa socializujú a socializujú sa spôsobom, o ktorom sa dá povedať, že je obohacujúci, lebo na jednej strane ich donúti rozmýšľať, na druhej strane ich obohacuje o nové poznatky. Kamarát ma teda, vďaka mojej úspešnosti v súťažiach nominoval do svojho krčmového tímu s očakávaniami, s akými by Kmotrík kúpil do Slovanu Messiho.
Zúčastnil som sa tejto súťaže už päťkrát. Myslím, že už aj kamarát pochopil, že nijaký oslnivým prínosom nie som.
Pravda je, že raz sme vyhrali, ale po ostatné razy sme skončili hlboko v poli porazených a teraz naposledy sme dokonca skončili zahanbujúco poslední.
Súťaže sa zúčastňuje osem až desať tímov, každý tím sedí za svojím stolom a pravda je taká, že náš tím je vekovo suverénne najstarší. Všetci ostatní sú mladší, až výrazne mladší.
Posledná súťaž z minulého týždňa náš tím seniorov úplne dorazila. Pripadali sme si ako totálni lúzri a viacerí sa vyjadrili, že viac sa už tejto súťaže nebudú zúčastňovať. Tiež som mal podobný pocit. V podstate to bol jednotný názor celého nášho mančaftu pozostávajúce zo siedmych ľudí.
Chyba nie je v kvízmajstrovi. Ten je mladý a šikovný. Dáva si záležať, súťaž dobre vedie, ale fakt je, že jeho výber otázok je veľmi zvláštny. A dorazili nás najmä otázky v tomto poslednom, minulotýždňovom kole súťaže.
Všetci siedmi členovia nášho tímu sme nezávisle od seba postrehli výrazný rozdiel v tom, čo sa dnes považuje za vedomosť a čo sa za vedomosť považovalo v nedávnej minulosti. Dnes sa neuznávajú vedomosti všeobecné, tak takpovediac klasické, ale vedomosti úzko špecializované, skôr orientované na praktický život, či zábavu. A z pohľadu nás – starších okrajové a nepodstatné. Až zbytočné…
Chcem to dokumentovať na troch otázkach z posledného kola. Nikto sa nás nepýtal napr. ako sa volá jeden z najznámejších obrazov Vincenta van Gogha (hoci aj s pomôckou pre menej vzdelaných, že rovnako sa volá jedno petržalské sídlisko). Nikto sa nepýtal ani na to, kto je to Maco Mlieč (s prípadnou pomôckou pre menej zdatných – ide o najnovšie draftovaného hokejistu NHL alebo literárnu postavu). Nikto sa nepýtal, napríklad na to, s kým bola zasnúbená markíza Giuliana Benzoniová.
Naopak na obrazovke, ktorú mal kvízmajster k dispozícii, sa ukázala fotka dvoch rozličných káblov používaných pri pripájaní rôznych elektronických prístrojov s tým, že bolo potrebné označiť (technické označenie), ako sa jednotlivé káble volajú. V ďalšej otázke chcel kvízmajster vedieť do akej váhy drona ho netreba registrovať na leteckom úrade (250 g, 600 g alebo 1 000 g). Celé jedno kolo súťaže bolo venované spoločenským hrám. Pričom v drvivej väčšine išlo o hry novo importované alebo dokonca u nás ani nehrané, ako je napríklad madžong.
Neviem či aj vy ste postrehli ten rozdiel medzi týmito dvomi skupinami otázok. Tie prvé určite patria do všeobecného rozhľadu priemerne inteligentného človeka. A sú nevyhnutné pre to, aby vedel posúdiť historickú kontinuitu, nadväznosť dejín, či obhájiť svoje korene, či už sa človek cíti byť Slovákom alebo Európanom.
Spomínané tri vedomostné otázky, ktoré som uviedol ako príklad „novovedomostí“ boli v podstate zamerané len na zábavku. Dnes je trend ľudí zabávať, ohlupovať, znižovať ich vedomosti, pretože hlúpy človek je ľahšie ovládateľný.
Netvrdím, že aj znalosť patričného kábla nie je dôležitá, zvlášť ak neviete stiahnuť fotografie do počítača. Je však otázne, ktoré vedomosti sú pre moderného človeka dôležitejšie.
Myslím si, že tento trend smerujúci od podstatného k nepodstatnému sa neprejavuje len v našej krčmovej vedomostnej súťaži, ale aj všeobecne. Veď reformy školstva očividne smerujú k tomu, aby sa študenti nemuseli memorovať. Pritom stovky namemorovaných vedomostí, sú možno v danom okamihu nanič, ale možno niekedy v dospelosti práve ich chýbajúca znalosť bude dôsledkom buď nevýslovnej hanby alebo neschopnosti posudzovať veci v kontexte. Názorným príkladom je v poradí štvrtá na kandidátke Progresívneho Slovenska, terajšia, na obrazovke sa často vyskytujúca poslankyňa Tamara Stohlová, ktorá nevedela odpovedať na otázku, kedy vznikla Česko-slovenská republika a kto bol jej prvým prezidentom. Takáto nevedomosť je o to, zarážajúcejšia, že oná dáma má vysoké ambície práve v politike. Ale ako môže byť úspešný a národu/štátu prospešný politik, ktorý nepozná vlastné dejiny? Ako môže taký politik diskutovať a obhajovať záujmy národa a štátu v diskusii s nejakým zahraničným partnerom, ktorý je možno rozhľadenejší ako ona?
Na to sa nedá odpovedať jej slovami:
„Nie som fanúšička memorovania a teraz to nevytiahnem z päty.“ To je na uterák! Aspoň ja by som sa po takejto dokázanej elementárnej nevedomosti od hanby prepadol pod zem a vzdal sa politickej funkcie.
Markantný pokles kvality práce a vedomostí vidno aj u dnešných mladých žurnalistov. Dnes si spomeniem sotva na dve, tri mená hodné toho označenia. Všetko ostatné sú mladí nevyštekaní (a preto štekajúci) propagandisti, vyškolení jedným smerom, ktorí namiesto snahy o objektivitu spravodajstva nepokryte drukujú a výdatne podporujú len jednu politickú orientáciu. Pritom sú smiešni, lebo to, že im chýbajú základné, dalo by sa povedať klasické vedomosti z nich len tak kričí.
Dnes sa teda preferujú praktické vedomosti, či dokonca manuálne zručnosti, veď dokonca v súvislosti s tým, že sme na počet obyvateľov najväčší výrobcovia aut na svete, sa aj naše školstvo preorientováva na výuku ľudí určených na státie pri pohyblivom páse v automobilke.
Výuka vlastných dejín či literatúry sa upozaďuje. Veď celý vyše tridsaťročný vývoj od novembra 1989 je v pedagogickej oblasti vlastne boj o to, koľko hodín dejepisu má byť na základných školách. Pritom ľudia, ktorí nepoznajú vlastné dejiny, vlastnú kultúru, stávajú sa osobami bez koreňov a bez hrdosti, ktorým je jedno kde žijú, necítia spolupatričnosť s vlasťou.
Neviem, či je to správna cesta. Neviem, či je správne, že väčšina priemyslu je orientovaná na automobily, Neviem, či je správne, že školstvo je orientované na automobilovú problematiku. Neviem, či je správne, že sa preferuje školstvo, v ktorom sa už nemá memorovať, ale hrať sa. Ja viem, už Jan Amos Komenský povedal, že „ škola hrou“, ale som presvedčený o tom, že aj vtedy sa na žiakov kládli väčšie nároky ako dnes. Veď si len pozrite na priloženom obrázku, aké bolo zadanie historicky prvých slovenských maturít v roku 1868…
Kto by z dnešných stredoškolákov takú skúšku zložil?
(po kliknutí na fotografiu, sa obrázok zväčší)
"lepší ľudia", ktorí nie sú... ...
Neviem, či sa za inteligentného môže považovať... ...
Neviem, či sa za inteligentného môže považovať... ...
Tu skúšku z toho roku Pána by zložil asi... ...
Celá debata | RSS tejto debaty