Pavol Fabian

15. júl 2015

Tentoraz v deň mimoriadneho rokovania vlády išlo všetko ako po masle. Protokolista zaviedol cestovateľov do rokovacej miestnosti a usadil ich do kresiel umiestnených popri stene. Tie pri hranatom stole boli určené pre členov vlády, ktorí prichádzali do miestnosti liknavo ako úvodné obrázky windowsovského programu na monitore počítača zimbabwianskej výroby.

Rokovanie sa začalo s pätnásťminútovým meškaním. Predseda vlády uvítal cestovateľov, oznámil prítomným program a navrhol premietnuť film o ostrove. Po nasledujúcej polhodinke otázok a odpovedí sa slova opäť ujal predseda vlády:

„Vážení ministri, štátni tajomníci, vážení hostia, vážení prítomní, zišli sme sa dnes, aby sme prijali definitívne rozhodnutie v otázke anexie ostrova Jan Mayen Slovenskou republikou. Iste si všetci uvedomujete, že ide o historický okamih.“

Členovia vlády sedeli vo svojich kreslách, v očiach sa im zračilo napätie, tvárili sa vážne. Všetci, okrem najmladšieho člena vlády, 32-ročného ministra novozriadeného rezortu. Minister výstavby národných športových objektov hral, tak ako obvykle, na svojom mobile akúsi hru. Premiérovi to väčšinou neprekážalo, ba naopak, často bol rád, že minister (bývalý boxerský šampión s množstvom tvrdých úderov do hlavy) sa do debaty nezapája. Teraz ho to však nahnevalo:

„Aspoň v takejto chvíli by ste mohli tú hru odložiť! Riešime tu anexiu ostrova Jan Mayen!“

„Ale veď ja sa nehrám!“ namietol minister výstavby národných športových objektov.

„Aspoň neklamte, veď vidím, že sa hráte!“ hromžil Plecha.

„Mýlite sa, pán predseda. Pripravujem anexiu ostrova!“ povedal a obrátil k nemu svoj mobil. Na displeji svietila rozohraná počítačová hra Civilization Wars II.

Premiér nevedel, či ho má šľak trafiť alebo má trafiť jednu presne mierenú svojmu ministrovi. Napokon len mávol rukou.

„Dobre. Poďme k veci. Kto má aké výhrady?“ povedal hlasom, ktorý vopred zabíjal každého, kto by nejakú mal.

Evidentne prepracovaný minister financií si temnú hrozbu v premiérovom hlase nevšimol. Rozčarovaným hlasom vzniesol námietku:

„Kde mám na anexiu v rozpočte nájsť peniaze? To azda budeme musieť prestať s tunelova…„

Ďalej sa nedostal, pretože predseda vlády po ňom blyskol zlým pohľadom a nebadane mu naznačil, že v rokovacej miestnosti sa nachádzajú aj cestovatelia.

Minister financií sa zháčil:

„Chcel som povedať, že budeme musieť prestať s výstavbou tunelov pod Strečnom a Karpatmi.„

„To asi budeme…“ prisvedčil premiér a len on sám vedel, s čím vlastne chce prestať.

Minister financií bola dôležitá osoba v Plechovej vláde. Významným spôsobom sa podieľal na údajnom „hospodárskom zázraku spod Tatier“. Ekonomickí analytici síce ostro kritizovali, keď so slovami: “Dosť bolo falošných poradcov!“ ukončil spoluprácu s MMF, OECD, EBRD aj ECB. Neskôr však nechtiac museli oceniť jeho skvelý následný krok – do funkcie svojho poradcu ustanovil Ezequiela Rubia, šamana indiánskeho kmeňa Cofánov z pralesov severovýchodného Ekvádoru (vlastným indiánskym menom: Ten, čo zlepšuje pohľad na vec), vynikajúceho odborníka na varenie halucinogénnych gebuzín navodzujúcich trvalý pozitívny životný náhľad aj keď všetko naokolo je na prd.

Potom o slovo požiadal minister pôdohospodárstva. Na rozdiel od svojho kolegu z rezortu financií, vidiac priestor pre rozvoj slovenského rybolovného priemyslu, mohutne sa angažoval v prospech anexie ostrova (minister bol okrem iného majoritným akcionárom spoločnosti Slovenské rybníky a rybolovy a.s.).

Minister pôdohospodárstva vlády bol ďalšou významnou osobnosťou Plechovej vlády. Predtým, než prijal vládnu funkciu, dlhé roky venoval šľachteniu hospodárskych aj spoločenských zvierat. A v tom bol naozaj dobrý! Popredného genetika obzvlášť trápilo, že Slovensko má len štyri národné plemená psov. Podľa vzoru srnčieho ratlíka chcel vyšľachtiť nové, piate národné plemeno – srnčieho čuvača. Na fotografii je sučka Slovenského srnčieho čuvača Dorka, zakladateľka línie nášho nového národného plemena psov vyšľachtená terajším ministrom pôdohospodárstva.

Minister školstva, bývalý učiteľ zemepisu na prvom stupni základných škôl, ktorý musel školu opustiť pre nedostatočné vedomosti[1], nesmelo zaševelil:

„A kdeže sa ten ostrov vlastne nachádza?„

Premiéra to popudilo, bolo mu jasné, že postarší minister úvodný filmový dokument prespal:

„Pán kolega, máte dve možné riešenia, ako sa z tejto prekérnej situácie dostať. Buď abdikujete zo svojej funkcie, alebo vrátite školné späť do rozpočtu! Kolega z rezortu financií by sa iste potešil!„

„Veď viem! V Arktíde je!“ vyhŕkol minister školstva, ktorému to medzitým, ako žiačikovi v škole, našepkal kolega z rezortu obrany. Neznelo to však z jeho úst príliš isto, s ministrom obrany nemal najlepšie vzťahy, nevedel, či ho nechce len napáliť, či mu naschvál nepošepkal hlúposť.

Predseda vlády sa upokojil. Uvedomil si, že ak by minister školstva vrátil do štátnej pokladnice svoje vlastné školné, rezort financií by to z biedy nevytrhlo, ba nemalo by to ani nijaký zásadný význam na financovanie anexie ostrova. A ministrova abdikácia by zas mohla v očiach verejnosti spochybniť jeho tvrdenia o stabilnosti vlády.

Rokovanie vlády teda plynulo ďalej až k bodu, keď Plecha navrhol hlasovanie o návrhu uznesenia o anexii ostrova Jan Mayen. Následne by ho predložili na schválenie do Národnej rady.

Pätnásť ministrov hlasovalo za. Proti hlasoval len minister pre ľudské práva a menšiny Karol Holubica. Premiér ho mal v zuboch už dlho, pretože mu sústavne robil prieky, ale do vlády ho musel zobrať, pretože bol jeho svokrom. A svokra mu neustále prízvukovala:

„Myslela som si, že keď ti dávame našu dcéru, dáš aj ty niečo nám, keď už si v tej politike….“

Menovaním svokrinho manžela za ministra jej chcel zatvoriť ústa. Svoj čin však už dávno oľutoval. Plecha sa nazdával, že ak Holubicu menuje na takýto post, bude to len honor, čestná funkcia, pretože nebude mať čo spravovať. Veď ľudské práva sú predsa len deklaratórny nezmysel vymyslený partiou šialencov po 2. svetovej vojne bez opory v legislatíve. Karol Holubica však menovaním do vlády dostal kríííídla a vierolomne si zaumienil, že ľudské práva treba aj rešpektovať, nielen deklarovať.

Predseda vlády prekvapene zízal na Holubicu, ktorý jediný nezdvihol ruku:

„Pán kolega, aké máte námietky?[2]“

„Pán premiér, nemôžem si pomôcť, ale uznesenie, ktoré ste práve prijali je v rozpore s článkom sedemnásť Všeobecnej deklarácie ľudských práv a ja ako minister pre ľudské práva a menšiny ho nemôžem podporiť.“

„Nemôžete?!“ spýtal sa hrozivým hlasom Plecha.

Holubica zavrtel hlavou.

„Po skončení rokovania sa zastavte u mňa!“ povedal predseda vlády a každému bolo jasné, že Holubicu tým nepozval na návštevu svojej rezidencie 2+1 lokalizovanej na kolibských svahoch nad Bratislavou[3].

Rokovanie po tomto intermezze pokračovalo a vláda sa napokon uzniesla na tom, že do parlamentu predloží dva materiály – Deklaráciu o mimokontinentálnych územných nárokoch Slovenskej republiky a novelu Zákona o štátnom rozpočte, podľa ktorej by sa mala vyčleniť čiastka na financovanie námorného prieskumu teritórií, spadajúcich do záujmovej sféry Slovenskej republiky. Predseda vlády zároveň zaviazal všetkých prítomných mlčanlivosťou až do doby, keď oba materiály prídu na rokovanie parlamentu.

Na tlačovej besede po zasadnutí vlády, ktorá sa pôvodne nemala vôbec konať a napokon bola len veľmi krátka, predseda vlády otázku novinára Hordu o slovenskom záujme o ostrov Jan Mayen odbil jednou vetou:

„Kam na tie hlúposti chodíte? Slovenský záujem získať ostrov je presne taký istý ako váš záujem, pán redaktor, získať osýpky.„

Po tlačovke predseda vlády zamieril do svojej pracovne a minister Holubica, ktorý celý čas sedel medzi novinármi, poslušne zamieril za ním. Nevedno, čo sa v kancelárii dialo, pretože premiér poslal všetkých preč. Bol to rozhovor medzi štyrmi očami a jedným nahrávacím zariadením[4]. Minister však z kancelárie po pol hodine vyšiel nie ako Holubica, ale ako zmoknuté kura. Triasol sa na celom tele, nevedno či od zlosti, od strachu alebo to bol tremor chronického alkoholika.

[1] Žiakom okrem iného tvrdil, že Uruguay a Paraguay je komická dvojica z čias nemej grotesky

[2] V práci si so svokrom vykali.

[3] Predseda vlády rád pred médiami prezentoval, že žije skromne. 2+1 v jeho ponímaní však neboli 2 izby + kuchyňa ako to chápe každý realitný agent či radový občan, ale dve vily a jedna hospodárska budova ku ktorej je prikrčený biedny hangárik pre vrtuľník – to všetko na jednom megapozemku.

[4] Premiér si všetko nahrával, pretože ako sám vravel:“ Človek nikdy nevie, kedy sa to môže zísť.“