Pavol Fabian

26. august 2015

Po spustení bývalej výletnej lode Martin na vodu sa plavidlo chvíľu nerozhodne pohupovalo na hladine prístavného bazéna ako keby sa nevedelo rozhodnúť, či svoj ďalší pohyb nasmerovať vpred, vzad alebo nadol, pričom najviac to vyzeralo, že si zvolí tretiu možnosť. Očití svedkovia tvrdia, že šéf lodenice sa rýchlo tri krát po sebe prežehnal. Nahluchlý arcibiskup Kamil Rožňavský, ktorý bol tiež prítomný, dodnes tvrdí, že to bol ten rozhodujúci moment, ktorý rozhodol o ďalšom osude lode.

Bývalá výletná loď Martin potom vplávala do hlavného prúdu rieky. Hoci mala v pláne zamieriť do Bratislavy, dlho nebolo jasné, ktorým smerom sa vydá. Pancierovanie lode bolo priťažké a lodné motory mali čo robiť, aby prekonali prúd. Keď však strojník zapol plný výkon motorov, loď takmer stokilometrový úsek rieky zvládla za necelých dvadsaťdva hodín a zakotvila v hlavnom meste pri pontóne č. 5.

Bratislavčanov prechádzajúcich sa po nábreží okrem nezvyčajného khaki náteru upútalo to, že traja muži pohybujúci sa na palube, neustále odkiaľsi zvnútra lode vynášali kýble plné špinavej dunajskej vody a vylievali ich do rieky. V popoludňajších hodinách sa loď vrátila do Komárna, aby otvor po sedadlovej skrutke, ktorý toaletným papierom provizórne utesnil pohotový pracovník lodenice Sandor Olaj opravili odborne. Národniarsky zamerané tlačové periodikum okrajového významu na svojich stránkach hneď na druhý deň rozvinulo úvahu, že išlo o sabotáž promaďarsky orientovaných síl v Komárne, hoci Sandor Olaj loď vlastne zachránil a použil na to toaletný papier z Harmanca a žiaden dovozový!

Potvrdenie Štatistického úradu o pridelení Lodného registračného čísla bývalej výletnej lodi Martin.

27. august 2015

Na ostrove Jan Mayen pristálo nórske vojenské dopravné lietadlo Hercules. Pilot namiesto obvyklej navigačnej komunikácie s vežou neustále drmolil:

„…in høderblådtill, in høderblådtill…„,

Do slovenčiny to nie je preložiteľné. Jednak preto, lebo ide o vulgarizmus a tiež z toho dôvodu, že ani najmenší kúsok Slovenska sa na rozdiel od Nórska nenachádza za severným polárnym kruhom a preto u nás nemáme špeciálny výraz pre zmrznutú riť.

Ostrov bol totiž zahalený v hustých mrakoch a štrkovitú pristávaciu dráhu zazrel pilot v poslednej nanosekunde pred dosadnutím na zem. Lietadlo priviezlo zásoby pre posádku navigačnej stanice, dve pechotné delá s muníciou[1] a došlo k obmene tretiny posádky. Tým istým lietadlom sa vrátil do vlasti aj ťažko zranený doterajší ostrieľaný veliteľ stanice Kjetil-Andre Skaardal. Dá sa povedať, že prílet lietadla bol urýchlený práve kvôli nemu, pretože jeho stav si vyžadoval promptný zásah skúsených chirurgov a psychiatrov v Kráľovskej nemocnici v Oslo[2]. Na miesto veliteľa ostrova nastúpil mladý Ivar Øvergaard.

Keď sa predseda vlády Jozef Plecha sťahoval do novej rezidencie (2+1), jeho manželka, ktorá ju chcela mať zariadenú v modernom štýle, dala väčšinu manželových kníh (všetky štyri) odviezť do antikvariátu – považovala ich za staromódne (ale nie starožitné). Jednou z vyradených publikácií bol aj Zemepisný atlas sveta, v ktorom starožitník Ľudovít Hárok neskôr objavil premiérovu poznámku. Išlo o perom preškrtnutý platný názov ostrova a dopísaný nový. Starožitníkovi Ľ. Hárkovi pravosť písma potvrdil uznávaný grafológ Svetozár Chlebo.

[1] Čo keby tí Slováci predsa len niečo podnikli…

[2] Po pol roku strávenom na pustom ostrove si osamelý Kjetil-Andre Skaardal začal namýšľať, že je čajka, ktorými sa to na ostrove len tak hemží. Z okraja útesu sa pokúsil vzlietnuť za svojimi družkami ponad more a v tej chvíli sa ukázalo, že predsa len nie je čajka. S nadobudnutými ťažkými zraneniami veliteľa ostrova si zdravotná sestra, ktorá bola súčasťou 14-člennej posádky nedokázala sama poradiť.