Pavol Fabian

(3-dielna správa o ceste do Rumunska)

Náš predĺžený víkend nezačal dobre. O pol siedmej ráno pod mostom SNP čakajúc na autobus do Schwechatu sme sa s mojou zákonitou pohádali takým štýlom, že vyvstala otázka, či má vôbec zmysel niekam cestovať. Samozrejme, príčinou hádky bola, ako vždy, úplná „prkotina“. Ale do cesty už investované financie nás oboch presvedčili, že treba problémy riešiť pokojnou a diplomatickou cestou, aby nedošlo k stratám nielen na poli politickom, ale aj hospodárskom.

Po príchode na letisko na nás z informačnej tabule svietilo: delayed. Predpokladané meškanie bolo síce len polhodinové, ale to stačilo na to, aby sme po prílete do Bukurešti nestihli autobus spájajúci letisko so železničnou stanicou Gara de Nord (autobus chodí v nepochopiteľne riedkych, cca hodinových intervaloch). Ak sme chceli stihnúť vlak do Brašova, na ktorý som cez net už doma kúpil lístky, museli sme si zobrať taxík – za cestu na železničnú stanicu sme tak zacvakali namiesto 8,60 lei rovnú stovku. (1 euro = cca 4,53 lei)

Vlaková súprava smerujúca do Brašova ma prekvapila svojou luxusnosťou. Z omylu ma vyviedla manželka, ktorá na rozdiel odo mňa vlakmi cestuje dodnes. Sám som vlakom cestoval naposledy azda ešte za čias vysokoškolských štúdií. Pamätám si teda len nevykúrené, dolepené socialistické „kupátkové“ vozne s dotrhanými koženkovými sedadlami a to som v Rumunsku nevidel. Podľa manželky však to, čo som považoval za luxus, bolo stále zaostávanie za úrovňou našich železníc. O čosi neskôr som sa o tom sám presvedčil. Vďaka záchodom vo vlaku som zistil, že som za viacrýchlostnú Európsku úniu. Niektorí v nej sú totiž rýchli ako sračka a niektorí len sračka.

Mimochodom, keď je reč o rýchlosti – vzdialenosť cca 170 km z Bukurešti do Brašova mal zdolať rumunský rýchlik za tri hodiny, čo značí priemernú rýchlosť okolo 56 km/hod… Vďaka ďalej popísaným udalostiam mu to trvalo ešte o omnoho dlhšie…

V Bukurešti nebolo po snehu ani stopy, ale ako sme sa vnárali do údolí pohoria Bucegi, ktoré je najvyšším pohorím Východných Karpát s najvyšším bodom Omu (2 507 m. n. m), snehu stále pribúdalo. Až tak, že jeden zo smrekov obťažkaných bielou perinou padol na koľaje a my sme uviazli na trati presne v tej atmosfére ako Bolek Polívka vo filme Kalamita. Tým sme si však vyčerpali všetky kalamity toho dňa a ďalej bolo už len dobre.

Hory pokryté vysokou vrstvou snehu videné z vlakového okna okolo železničných staníc Sinaia, Busteni, Azuga, či Predeal a Timisu de Sus vyzerali veľmi malebne a lákavo a nabádali k myšlienke vrátiť sa sem s cieľom prejsť ich hrebeňovku.

Kalamita

Byť v Brašove a nenavštíviť tzv. Draculov hrad v mestečku Bran by bol hriech. Je to veľmi lukratívny rumunský turistický artikel a všetky bedekre upozorňujú, že na relatívne malom hrade s úzkymi chodbami je neustála tlačenica turistov. To bol dôvod, prečo sme vyrazili hneď skoro ráno. Z Brašova chodí do Branu autobus z Terminálu 2 približne každých 45 minút a cesta trvá polhodinu. Okrem autobusu sa dá do Branu podľa ruského spôsobu dopraviť aj takzvanými maršrutkami.

Snehová fujavica pokračovala, vďaka čomu sme popri ceste zaregistrovali hneď tri havarované osobné autá, ktoré povrch vozovky nezvládli. My sme však do Branu dorazili v poriadku, pokiaľ za komplikáciu nerátam premočenú obuv, pretože sme s takýmto počasím veľmi nerátali.

Pred bránu oplotenia obkolesujúceho hradný areál sme dorazili ešte pred jeho otvorením. Bola nepríjemná vetristá zima a tak sme sa schovali v malej drevenej tržnici, ktorej súčasťou je aj štýlová krčma na spôsob strašidelného hradu.

Pomaly sa začali trúsiť aj zamestnanci hradu a dali sa do odpratávania snehu z chodníka. Do hradného areálu sme z návštevníkov vstúpili ako prví. Až po nás prišli traja Francúzi a to bolo všetko. Skorý príchod a mimoriadne nevľúdne počasie spôsobilo, že sme si hrad mohli prezrieť naozaj luxusne, bez tlačenice a dlhého čakania pred úzkou tajnou chodbou, v ktorej by uviazol nejeden mierne obéznejší turista.

Hrad Bran

Bran

Hrad Bran postavili v 14. storočí na hranici medzi Sedmohradskom a Valašskom ako pevnosť na obranu proti Turkom. Niekoľkokrát zmenil majiteľa a po Trianone sa dostal o rúk rodu Hohenzollerovcov. Po sobáši princeznej Ileany s potomkom rodu Habsburgovcov hrad slúžil ako letná rezidencia rumunskej kráľovskej rodiny, až kým ju komunisti v roku 1948 nevyhnali z krajiny a hrad nevyvlastnili. V súčasnosti historickú nehnuteľnosť vlastní Dominik Habsburg, architekt z New Yorku a zároveň vnuk niekdajšej rumunskej kráľovnej Márie.

Nádvorie hradu

Hrad Bran je dnes preslávenou turistickou atrakciou, aj keď v skutočnosti nemá takmer nič spoločné so známym hororovým románom Brama Stokera Dracula. Írskemu spisovateľovi a divadelnému kritikovi ako inšpirácia na napísanie románu poslúžila postava kniežaťa Vlada III. Draculu prezývaného aj Vlad Tepeš. Vlad Tepeš síce na hrade pobudol len krátko, keď sa v roku 1456 s pomocou uhorských a valašských bojarov dostal na trón Valašského kniežatstva, zato sa preslávil svojou nevídanou krutosťou najmä voči tureckým zajatcom. Svojich nepriateľov dával narážať na kôl tak, aby sa nepoškodili životne dôležité vnútorné orgány a aby nešťastníci v hrozných bolestiach trpeli čo najdlhšie. Od toho vzniklo aj jeho meno (Tepeš znamená Napichovač). Na svojom konte má údajne okolo 100 000 takýchto obetí.

Nápad, že Bran by mohol byť Draculov hrad skrsol v hlavách západných turistov, ktorí pred vyše 30 rokmi prichádzali do Rumunska hľadať Draculu. Prekvapila ich totiž nápadná podobnosť hradu Bran s Drakulovým hradom zo Stokerovho románu. Írsky spisovateľ Bram Stoker pritom v Rumunsku nikdy nebol.

Vydavateľstvo Tatran 1969

Ilustrácie z knihy

Ilustrácie z knihy

Ilustrácie z knihy

Na mňa, na rozdiel od spomínaných západných turistov, hrad zapôsobil až neobvykle útulným a nemegalomanským dojmom. Miestnosti na človeka dýchajú priam rodinnou atmosférou, čo zvýrazňujú napríklad útulne pôsobiace prípecky, na ktorých by ste očakávali zohrievať sa skôr rozprávkového lenivého Hlúpeho Jana ako rumunskú kráľovnú, či Vlada Tepeša. Aj v múre takmer pri každom okne zakomponované drevené sedadlá umožňujúce pohodlný výhľad von pôsobia veľmi účelne. Nevidno tu nijakú pompéznosť. V duchu hororového románu pôsobia len niektoré tajné chodby, ktoré sú naozaj tmavé a úzke a samozrejme nevyhnutne v expozícii inštalované mučiace prostriedky, napr. drevená panna s ostňami dovnútra, do ktorej ak by vás zatvorili, vyrobili by z vás cedidlo na halušky.

Vchod do tajnej chodby

Tajná chodba

Máloktorý hrad na mňa v rozpore so svojou povesťou zapôsobil tak útulne a príjemne. Aby som však týmto tvrdením nerozbil Draculov upírí mýtus, musím po pravde napísať, že aj ja som na hrade prišiel o pár kvapiek krvi – pri vchode do tajnej chodby som si nevšimol tabuľku s nápisom Pozor, znížený strop a rozbil som si hlavu.