Víkend v Tatrách

17. novembra 2010 09:08, Prečítané 7 741x, Pavol Fabian, Hory

Po mesačnom odkladaní z víkendu na víkend sme sa napokon po prvom náznaku pekného počasia po dlhom období dažďov vydali na cestu do Vysokých Tatier. Zo 400 samostatných štítov, veží a vežičiek, ktoré sa nachádzajú v najmenších veľhorách sveta (hlavný hrebeň meria 26 km, najväčšia šírka pohoria je iba 16 km), sme sa rozhodli vystúpiť na prvý a tretí najvyšší štít pohoria – Gerlachovský (2655 m.n.m.) a Lomnický (2632 m.n.m.)

Dlhá zima a studená jar spôsobila, že v prvý júnový víkend panovali ešte vo Vysokých Tatrách v polohách nad 1 800 metrov seriózne zimné podmienky.

Batizovské pleso (1 884 m. n. m.) s ľadovými kryhami

Po Batizovskom plese plávajú ľadové kryhy, v pozadí Končistá (2 535 m. n. m.)

To v očiach mojich dvoch partnerov dodalo celej akcii punc dobrodružnosti. Túžili vystúpiť na najvyšší slovenský štít, ale na mačkách nikdy v živote nestáli, nehovoriac o navliekaní si úväzov a viazania sa na lano.

Na ceste pod zrázne steny Batizovského žľabu…

Po tvrdom firne stúpame k Batizovskej próbe

Trochu problémov narobila Ľubova obuv, vhodná akurát tak do smetného koša. Jeho boty z kože vyschnutej ako slivka, s odchlopujúcou sa podošvou a mäkkou podrážkou neboli veľmi vhodné na pripevnenie mačiek. Nebolo to, to pravé, s čím by sa dalo vydať na pomerne náročnú túru.

V Batizovskom žľabe

Všetky problémy s výstrojom sa však podarilo vyriešiť a tak nakoniec najväčší problém som spôsobil ja sám, hoci ma všetci zúčastnení považovali za skúseného horala. Moji dvaja parťáci deň pred výstupom už dávno išli spať a ja som ešte popíjal so ženskou (nelezeckou) polovičkou našej výpravy. Na druhý deň som mal pochopiteľne zvýšenú potrebu zavodňovať organizmus. Vo výške okolo 1 800 metrov som zistil, že v batohu nemám ani kvapku vody. Neostávalo mi iné ako cucať sneh a trápiť so suchom v ústach až do konca túry, aby som napokon po návrate naspäť do penziónu v Starom Smokovci s prekvapením zistil, že v batohu som počas celého výstupu niesol dva litre vody, len som ju akosi v jeho útrobách nedokázal nájsť! Keď som to zistil, takmer ma šľak trafil! Čosi také sa mi ešte v živote nestalo! Oprávnene som, ako človek s povesťou horského vlka, zostal ostatným na posmech.

Na Gerlachovský štít sme sa vydali cez Sliezsky dom, potom červenou po magistrále popod Gerlachovský kotol k Batizovskému plesu. Na jeho hladine ešte stále plávali ľadové kryhy. Ako už z naznačeného vyplýva, na Gerlach sme sa rozhodli vystúpiť Batizovskou próbou.

Prvý výstup touto cestou uskutočnili v roku 1875 horskí vodcovia zo Štóly, Ján Ruman mladší a J. Pasternák s klientom – inžinierom krompašských železiarní Viktorom Lorencom, rodákom z Kroměříža. Na Gerlachovský štít však vystúpil už rok predtým Velickou próbou M. Déchy so spoločníkmi a vodcami Stillom a Horvayom. Najstaršou dochovanou informáciou o výstupe na Gerlachovský štít je výstup J. Gelhofa, J. Stilla a M. Spitzkopfa – Urbana a ešte dvoch neznámych poľovníkov na kamzíky – obyvateľov Gerlachova, Batizoviec alebo Štóly, ktorý na vrchol vyliezli v roku 1834.

Naša cesta nebola v nijakom smere priekopnícka, takže sme ju nemuseli nikde zaznamenávať – na vrchol Gerlachu za tie roky už vyliezli tisícky ľudí. Veď aj v tú sobotu sa v Batizovskej doline povyše rovnomenného plesa chystali na výstup tri ďalšie lanové družstvá.

Vlastná a obávaná Batizovská próba je cca 6 metrov vysoká kolmá stienka slušne vybavená umelými pomôckami. Vyššie nad ňou už pokračuje Batizovský žľab takisto zabezpečený umelými pomôckami. Tesne pod hrebeňom a Batizovskou priehybou sa žľab rozširuje v kotol a cesta na vrchol smeruje doľava.

hore: Pohľad z vrchola Gerlachovského štítu

dole: Končistá 2 535 m. n. m z vrcholu Gerlachovského štítu

Zostup kotlom pod Batizovskou priehybou do rovnomenného žľabu.

O pol jednej sme už, vďaka fungujúcej mobilnej sieti, mohli ženskej časti výpravy v Starom Smokovci podať správu o dosiahnutí cieľa a tí, ktorí mali čím (teda všetci ostatní), sa mohli občerstviť osviežujúcim nápojom. Počasie nám prialo, oblaky sa roztrhali a poskytli nám pekný výhľad na Končistú a okolité vrcholy. Zostup tou istou cestou bol však už opäť zahalený v hmlách. Večernú oslavu výstupu v reštaurácii v Starom Smokovci som už poňal striedmo, pretože som vedel, že na druhý deň ma, na rozdiel od mojich dnešných dvoch parťákov, čaká ešte výstup na Lomnický štít.

V Batizovskej próbe

Horná časť Batizovského žľabu nad Batizovskou próbou

Lomnický štít (2 634 m. n. m.) je jedným z najpopulárnejších vrcholov Vysokých Tatier. Vypína sa nad tromi dolinami – Malou Studenou, Skalnatou a Medenou kotlinou. Lomničák bol dlho považovaný za najvyšší. Azda aj preto prvé doložené výstupy naň sa uskutočnili dávno pred výstupmi na Gerlachovský štít.

Za prvovýstupcu na Lomnický štít býva považovaný kežmarský matematik a astronóm Dávid Frölich, ktorý v roku 1615 ako dvadsaťročný vyliezol s dvoma priateľmi na niektorý z vrcholov v masíve Lomnického štítu. Svoj výstup opísal v diele Medulla geographiae practicae (Príručka praktického zemepisu). Jeho referencie podnietili v európskej zemepisnej literatúre záujem o Vysoké Tatry. Či išlo naozaj o Lomnický štít nie je jasné a niektorí historici sa prikláňajú skôr k tomu, že Frölich vyliezol na Kežmarský štít. Prvý, jasne dokladovateľný výstup zrealizoval Jakub Fábry z Medených lávok (okolo rokov 1760-1790). Presnú nadmorskú výšku určil pomocou barometrického merania v roku 1793 anglický cestovateľ Robert Townson. Zimné výstupy na Lomnický štít sú známe od roku 1891.

Exponovaná a umelými pomôckami vybavená Batizovská próba

Na úvodnú časť nášho výstupu sme využili ranné prítmie a ľudoprázdnosť ciest. Kamarát nás na čierno vyviezol autom na Hrebienok a rýchlo sa vrátil do Smokovca, aby ho nikto nepokutoval. O necelú polhodinu sme už prefrčali okolo Zamkovského chaty, ktorá ešte spala hlbokým spánkom. Našim úmyslom bolo vyliezť na Lomničák Jordánkou. Táto výstupová trasa je pomenovaná po Károly Jordánovi – maďarskom horolezcovi a matematikovi, členovi Maďarskej akadémie vied, ktorý 6. júla 1900 s vodcom J. Franzom vystúpil od Téryho chaty cez všetky vežičky a štrbiny medzi Pyšným a Lomnickým štítom na tretí najvyšší tatranský štít. Podarilo sa mu tak nájsť najjednoduchšiu a pritom krajinne veľkolepú cestu na tento vrchol.

V hornej časti žľab nadviaže na klasickú výstupovú Jordánovú cestu na Lomnický štít

My sme však za východisko nášho výstupu nezvolili Téryho chatu. Výstup Malou Studenou dolinu sme ukončili pod Veľkým svahom – skalnou vyvýšeninou, na ktorej stojí spomínaná chata. Odtiaľto sme sa žľabom s tvrdým firnovým snehom vydali k Lomnickej priehybe, aby sme napokon po dosiahnutí horného ústia žľabu pretraverzovali severozápadne do klasickej výstupovej trasy – do hlboko zarezaného žľabu smerujúceho do Bachledovej a Jordánovej štrbiny.

Všetky žľaby boli ešte bohato vystlané tvrdým firnom, čo uľahčovalo náš výstup. Žľab nás vyviedol až do Jordánovej štrbiny. Z nej sa nám otvoril pohľad do Medenej kotlinky s Chatou pri Zelenom plese.

Skracovať cestu sa nie vždy vypláca…

Za štrbinou sme pokračovali vpravo. Poslednú vežičku sme obišli po exponovanej skalnej rímse na strane Medenej kotlinky – traverz tu uľahčuje stará reťaz.

Počasie nám praje, pohľad do záveru Malej Studenej doliny s jedným z piatich Spišských plies

Sústava komínov nad Sedielkom pod Lomnickým štítom

Lomnickú vežičku sme obišli po ľavej strane a vstúpili sme do Sedielka pod Lomnickým štítom. Odtiaľto cesta vedie sústavou niekoľkých komínov, ktoré sú zabezpečené reťazami. Netrvalo dlho a na obzore sa zjavila budova vrcholovej stanice lanovej dráhy na Lomnický štít. Jednoduchým hrebeňom pokračujeme k zábradliu vrcholovej vyhliadky odkiaľ nás pozoruje zopár turistov, ktorých sme dopravila nie práve najlacnejšia lanovka. Jeden z nich – bodrý človek, podľa reči odkiaľsi z Ostravska, nás víta a ponúka plechovicu vychladeného piva. Nič lepšie sa nám stať nemohlo. Neodmietame a ďakujeme.

V Jordánovej štrbine

Na obzore sa zjavila vyhliadková terasa a budova vedeckých pracovísk na Lomnickom štíte

Hoci sme pôvodne plánovali z vrcholu zostúpiť cez Medené lávky do Medenej kotlinky, pokročilý čas a nutnosť odjazdu domov, nás prinútili zvoliť jednoduchší a najmä rýchlejší zostupový variant najprv do Skalnatej doliny, po Lomnické sedlo a potom Filmárskym žľabom späť do Malej Studenej doliny.

Filmársky žľab údajne dostal svoje meno podľa toho, že práve tu sa nakrúcali kľúčové scény filmu Medená veža. Filmársky žľab sa ukázal hodný svojho mena, pretože aj my sme v ňom do sýtosti a pomerne zblízka mohli fotografovať veľkú skupinu kamzíkov. Bola to skvelá bodka za vydareným tatranským víkendom.

Filmársky žľab z Malej Studenej doliny