Pavol Fabian

Čip (z angličtiny – chip) je malé teliesko, ktoré sa aplikuje psom pod kožu kvôli ich identifikácii.

Čipovať som začal v roku 2004. Pridal som sa tým k skupine čipujúcich veterinárov známej pod menom Chippendales. Samozrejme, z prostredia SNS sa okamžite ozvali protesty, prečo označovať čipujúcich veterinárov cudzím slovom, keď na to máme írečitý slovenský výraz: čipkár.

No nie – teraz vážne. Keď som začínal čipovať, mal som s tým vážny etický problém: Bál som sa, aby som sa nepomýlil a nové slová v mojom slovníku (čip, čipovať) nevyslovil opačne.

A teraz už naozaj vážne: bál som sa, či tým rozhodnutím nebudem kliesniť (ako mačetéros v džungli) cestu pre budúce čipovanie ľudí. Nič také však nehrozilo! Prácu s mačetou som si vyskúšal počas expedície do dažďového pralesa v povodí rieky Cuyabeno v Ekvádore – po hodine urputnej práce sa mi síce horko-ťažko podarilo preseknúť lianu hrubú ako malíček somálskeho dieťaťa, ale súčasne aj zraniť sedem účastníkov expedície (tzv. kolaterálny efekt – terminus technicus z prostredia Pentagonu)

A teraz už skutočne vážne: v súvislosti s vraždou 9-ročnej Aničky z Prahy sa opäť diskutuje, či by nebolo vhodné čipovať deti. Čipovanie ľudí však treba rázne odmietnuť! Dá sa zneužiť a je to cesta do neslobody!

A čipovanie detí? Aký má praktický význam?

Iba jeden – Boris Kollár si už nebude musieť pamätať mená a priezviská všetkých svojich plodov lásky. Ak niektorý z nich stretne, postačí, ak vytiahne malú šikovnú čítačku čipov (zdobenú briliantom) od Armaniho a hneď bude o dieťati vedieť, kedy, kde, ako a možno aj prečo ho splodil.

Čipovanie ľudí je nezmysel a varovať by nás mali aj verše klasika – známeho vizionára Sama Chalúpku:

Hoj, mor ho! Detvo môjho rodu,

Kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:

A čip tam nepodáš v tom boji divokom:

Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom!

(pôvodné, redakčne neupravované znenie básne publikované v časopise Sokol v roku 1864)