Krátka návšteva Kosova – 2. časť - Pavol Fabian - Blog

Krátka návšteva Kosova – 2. časť

4. apríla 2026 08:50, Prečítané 902x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Až po návrate z Prizrenu som sa išiel ubytovať do svojho prištinského penziónu. Objednal som si ho cez booking, ale nebolo mi jasné, či v ňom funguje nejaká recepcia so stálou službou. A tak, keď som došiel pred bránu penziónu, zistil som, že tam žiadna recepcia nie je a ani žiadny človek, ktorý by ma privítal a dal mi kľúč od izby. Na stene bola len pripevnená tabuľka s odkazom a QR kódom. Podľa pokynu som sa mal pripojiť na miestnu wi-fi, heslo bolo pripojené. A keď budem pripojený, mám pomocou aplikácia whats app, teda zadarmo, zatelefonovať majiteľovi penziónu. Zdvihol mi promptne a oznámil mi, že mi pošle prístupový kód k domovým dverám. Ten som naťukal na domovom zvončeku, aby sa mi otvorili dvere do budovy. Keď som sa dostal dnu, mal som sa mu znovu ozvať. Tentoraz ma poprosil, aby som mu poslal fotku svojho pasu. Chcel sa presvedčiť, že som ten, koho meno je uvedené na objednávke ubytovania z bookingu. Keď som mu fotku poslal a potvrdil, že som to naozaj ja, nasledoval ďalší pokyn. Mal som vybrať z peňaženky tridsať euro (poplatok za dve noci), nakrútiť video svedčiace o tom, ako ich vkladám úzkym priezorom do plechovej skrinky pripevnenej na stene vo vstupnej hale a odoslať mu ho.

Hneď ako si majiteľ penziónu video pozrel, informoval ma, ktorá izba je pre mňa nachystaná a kde nájdem kľúč. Celé sa to teda odohralo viac menej v pohode a bez jeho osobnej prítomnosti. Ale pravda je taká, že aj bez dokladu o zaplatení. Mne ten doklad nechýba, ale ako to rieši on s daňovými úradmi? To už teda neviem…

video vkladania peňazí: https://www.youtube.com/shorts/foNJKj9t-Zs

Na druhý deň som chcel ísť do Gadimë, dvadsať kilometrov juhovýchodne od Prištiny, kde sa nachádza známa, celoročne prístupná Mramorová jaskyňa. Hoci mi webová stránka balkanviator.com tvrdila, že autobusových spojov do tejto dediny ide denne množstvo, opak bol pravdou. Umelá inteligencia mi síce radila, že môžem ísť aj iným autobusom, ktorý nezachádza priamo do dediny, ale smeruje do mesta Uroševac(srbsky)/Ferizaj (albánsky). Vraj ma každý šofér ochotne vyhodí na križovatke, odkiaľ je to peši už len necelé tri kilometre k jaskyni… Keď som však prišiel na centrálnu autobusovú stanicu a pýtal som sa v informačnej kancelárii, pani za okienkom mi horko-ťažko vyhľadala dva spoje, ktoré by ma do Gadimë mohli odviezť. Ten prvý som nemohol stihnúť, pretože ráno lialo ako z kanvy a mne sa nechcelo zmoknúť cestou na autobus. A ten ďalší som akosi na nástupiskách nedokázal nájsť.

Centrálna autobusová stanica v Prištine

Chodil som od autobusu k autobusu a vypytoval sa šoférov, ktorý z nich ide smerom na Uroševac, ale všetci sa na mňa dívali akoby som práve povedal vtip, ktorý rozosmial aj sochu na námestí. Ľahostajne mykali plecom, nevedeli pochopiť, čo od ich chcem. Potom sa ma jedného uľútostilo a zašiel za druhým kolegom a potom aj za tretím a spoločne hútali, ako mi pomôcť. Nakoniec vymysleli, že by som mal ísť do úplne iného mesta (Lipjan) a tam si vziať taxík do Gadimë. To sa mi nepozdávalo, lebo pokiaľ taxík z letiska do centra Prištiny stál 25 euro, tak som nemal chuť platiť za nejaký taxík do jaskyne dvadsaťpäť eur a iste aj ďalších dvadsaťpäť na spiatočnej ceste – bola by to suma prevyšujúca cenu celej mojej dvojdňovej návštevy Kosova. Navyše oblačnosť neveštila nič dobré. Predpoveď síce tvrdila, že by nemuselo pršať, ale obloha nad nami vyzerala omnoho hrozivejšie. Tak som sa nakoniec rozhodol, že do jaskyne Gadimë nepôjdem. Namiesto toho som sadol na autobus, ktorý za jedno jediné euro smeroval do Gračanice vzdialenej necelých desať kilometrov od centra Prištiny.

V Gračanici sa nachádza jeden z najvýznamnejších pravoslávnych kláštorov na Balkáne. Postavili ho začiatkom 14. storočia, okolo roku 1321. Zakladateľom bol srbský kráľ Štefan Uroš II. Milutin. Patrí srbskej pravoslávnej cirkvi. Ide o typickú byzantskú architektúru známu svojimi nádhernými freskami. Kláštor sa považuje za jedno z najlepších diel stredovekého pravoslávneho umenia, v roku 2006 ho zapísali na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Kláštor prežil rôzne konflikty v regióne a je dôležitý symbolom pre srbskú komunitu v Kosove. Často sa spomína v kontexte napätia medzi Srbmi a Albáncami. Ako aktívny pravoslávny kláštor je obklopený vysokými kamennými múrmi a dôkladne chránený. Patrí medzi najnavštevovanejšie historické miesta v Kosove. Kláštor má veľmi dobre zachované fresky zobrazujúce svätcov, biblické scény a stredoveké postavy. Vnútri je zakázané fotografovať, takže ho mám vyfotený len zvonku. Vnútri som bol dvakrát a prvý raz som tam bol úplne sám. Mohol som potajme fotografovať, ale bál som sa že ma nasníma nejaká kamera a budem mať problém. Pri druhom vstupe už so mnou vošiel dnu aj strážca pamiatky a ten chodil z miestnosti do miestnosti stále so mnou a nespustil zo mňa oko. Na oko sa tváril, že ma nesleduje, dôležito a ustarostene naprával lavice a koberce, vymýšľal si kamuflážnu činnosť, ale bdel ako sova! A tak žiadnu fotku interiéru nemám. Dajú sa však pozrieť na tomto odkaze: https://www.blagofund.org/Archives/Gracanica/Pictures/Highlights/

Kláštor je pozoruhodné miesto so silnou energiou. Čo ma však zarazilo, to boli vysoké múry, ktoré ho obkolesovali. Boli zaopatrené žiletkovým kotúčovým pletivom, teda v podstate niečim na spôsob ostnatého drôtu – to som teda ešte pri žiadnej náboženskej stavbe nikdy nevidel! Lenže tu sme v Kosove, i keď Gračanicu obývajú Srbi…

žiletkový plot v kláštore v Gračanici

Kláštor v Gračanici

Gračanica je srbská enkláva hneď vedľa hlavného mesta. A miestni Srbi sa iste aj tu pamätajú na obdobie rokov 1998-99, keď prebiehali v Kosove boje. I keď samotná Gračanica nebola týmito bojmi nejako významne postihnutá. Omnoho viac bojových udalostí sa dialo na severe Kosova, najmä v Mitrovici. Napriek tomu v Gračanici panuje úplne iná atmosféra ako v Prištine. Na všetkých stožiaroch pouličného osvetlenie vejú len srbské, i keď vetrom už dosť otrhané zástavy. Dokonca aj zábradlie mosta cez potok Gračanka je natretý v srbských národných farbách – biela modrá, červená. Bilbordy v Gračanici propagujú zásadne len srbské politické strany. O desať kilometrov ďalej, v hlavnom meste, vejú samé zástavy Albánska, čomu dosť dobre nerozumiem, lebo Kosovo má svoju vlastnú vlajku – na tmavomodrom pozadí sa nachádza zlatá silueta územia Kosova a nad ňou šesť bielych hviezd v oblúku. Taká zástava sa však vyskytuje len málokde. V Gračanici visela len na budove polície. Na vedľajšej budove miestneho úradu pre istotu nevisela vlajka žiadna – ani kosovská, ani srbská…

Všetky volebné bilbordy v Gračanici (a bolo ich dosť) propagovali v podstate len jednu stranu – Srpska lista, čo je politická strana kosovských Srbov pôsobiaca v Kosove.

Zábradlie ponad Gračanku v srbských národných farbách

V Gračanici som navštívil aj areál miestnej základnej školy pomenovanej po srbskom kráľovi Milutinovi. V areáli sa nachádza jeho socha. Štefan Uroš II. Milutin bol významný srbský stredoveký panovník, ktorý výrazne rozšíril a posilnil srbský štát. Vládol približne v rokoch 1282 – 1321 a bol jedným z najvýznamnejších srbských kráľov. Počas jeho vlády sa Srbsko výrazne rozšírilo o Kosovo, Macedónsko a časť Albánska. Milutin presadzoval silnú vojenskú a diplomatickú politiku. Bol známy ako schopný, ale aj veľmi pragmaticky vodca. Podporoval výstavbu pravoslávnych chrámov, financoval výstavbu mnohých kláštorov, napríklad aj toho v Gračanici. Milutina kanonizovali ako svätca v srbskej pravoslávnej cirkvi.

Pred Milutinovou školou sa nachádza ešte jeden pamätník. Je venovaný dvom mladým ľuďom – Mariji a Nikolovi Petrovičovcom, ktorí zahynuli (ako sa píše na pamätnej tabuli) počas agresie NATO 1. mája 1999. Marija Petrovičová mala pätnásť rokov a Nikola Petrovič sedemnásť… Mladé a zbytočné obete jednej z amerických agresií porušujúcich medzinárodné právo!

základná škola pomenovaná po srbskom kráľovi Milutinovi

pamätná tabuľa mladým obetiam agresie NATO v základnej škole pomenovanej po srbskom kráľovi Milutinovi

V okrajovej časti Gračanice som našiel na plechovej búde nasprejované srbské národné farby, čierny kresťanský kríž a tiež veľký nápis Geto. Čiže Srbi sa v tejto enkláve cítia ako v gete…

Na inom mieste v Gračanici som zas naďabil na plagát pozývajúci na spomienkovú akciu pripomínajúcu si tzv. Martovský pogrom. Udial sa v dňoch 17. a 18. marca 2004. Išlo o etnické násilie a nepokoje, medzi kosovskými Albáncami a kosovskými Srbmi (a ďalšími menšinami). Najprv vznikli nepokoje v Kosovskej Mitrovici a potom sa rozšírili do ďalších miest a obcí v Kosove. Nepokoje vypukli po tragickej udalosti: správy v mnohých médiách tvrdili, že traja albánski chlapci sa utopili vo rieke Ibar po tom, čo ich mali naháňať Srbi — tieto tvrdenia sa neskôr ukázali ako nepresné alebo neoverené. Obeťami nasledovného pogromu sa stalo najmenej osem kosovských Srbov a  jedenásť Albáncov (úmrtia nastali v rámci šarvátok a nepokojov). Viac ako 4 000 Srbov a iných menšín bolo nútene vyhnaných zo svojich domovov. 935 srbských domov, 35 pravoslávnych chrámov a kláštorov bolo poškodených alebo zničených. Násilie sa rozšírilo do mnohých miest, vrátane Prištiny (hlavného mesta), Peći, Prizrenu a ďalších. Tieto udalosti spôsobili masové vysídľovanie srbského obyvateľstva a veľké straty na majetku a kultúrnom dedičstve. Išlo o etnické čistky a organizovaný útok proti Srbom, ich domom, kostolom a kultúrnemu dedičstvu.

Podľa plagátu sa spomienková slávnosť konala 17. marca – týždeň pred mojim príchodom, nemohol som sa teda zúčastniť…