Pavol Fabian

Tak som si kúpil knihu Viliam Klimáčka Hejtovaňja. Bol som trochu v šoku sám zo seba a z toho, čo som urobil, ale začítal som sa v kníhkupectve do prvej poviedky a zaujala ma. Vtipný sa mi zdal jej námet vyjadrený už v názve – Keby mali štúrovci internet – i skutočnosť, že autor ju napísal v šturovčine, či pošturovčenej dnešnej slovenčine. Nechcem tento humorný nápad rozoberať dopodrobna. Spomeniem len Klimáčkove náznaky o alkoholizme Janka Kráľa, o nejednotnosti národných buditeľov (ale možno aj terajších predstaviteľov) – „tak dlho sa buďete o písmenko (y) hádať, až vám ujďe budúcnosť“ a sarkastický posledný riadok poviedky vo forme vyjadrenia Ľudovíta Štúra:

„A ja iďem na poľovačku do lesa. Ňič tak hlavu ňeprečistí, ako flinta na pleci a slobodňje ňebo nad hlavou.“ (pripomienka nešťastnej modranskej poľovačky z 12. decembra 1855).

Aj v druhej poviedke v poradí s názvom Premeňeňja Klimáček použil štúrovský/poštúrovčený jazyk.  V ďalších už nie a tým sa toto čaro z knižky vytratilo.

V ďalších poviedkach sa zaoberá významnými postavami slovenských dejín – Štefánikom, Tisom, Husákom, Dubčekom…

Viliam Klimáček je verejne známy svojou hodnotovou orientáciou na liberálnu demokraciu, otvorenú spoločnosť, proeurópske postoje a tiež kritikou autoritárstva a vôbec spoločensko kritickými postojmi.

Samozrejme, Klimáček má právo na svoj názor a aj právo, aby ho prezentoval vo svojom diele. Z jeho výpovedí by však nemala vanúť jeho neláska k ľudu. A autor vo svojich riadkoch nezriedka vyčíta Slovákom pohodlnosť, ochotu uveriť jednoduchým riešeniam, spoluzodpovednosť za stav krajiny… Jeho texty nie sú podnetom na zamyslenie, hraničia skôr s politickou agitáciou nie vzdialenou 50. rokom minulého storočia, i keď pravda v modernejšom háve.

V poviedke s názvom Cigaretlí dym Gustáv Husák triedi v Žemberovciach jabĺčka a „spomína na dopis (po slovensky list), ktorý iba nedávno poslal Stalinovi“.

Nuž, v skutočnosti nešlo o jeho osobný list, ale o Súhrnnú správu V. ilegálneho ÚV KSS zo 7. júla 1944 popisujúcu nálady v spoločnosti, ktoré sa celkom pochopiteľne preklápali v prospech Sovietskeho zväzu víťaziaceho nad Hitlerom. Ak sa v texte súhrnnej správy nachádza veta – chceme byť súčiastkou ZSSR – tak ju treba chápať ako vyjadrenie pochopiteľných nálad v prospech budúceho osloboditeľa a nie to pripodobňovať k Biľakovmu pozývaciemu listu. Navyše, Stalin ani nemal záujem o Slovensko a sám Husák (spolu so Švermom) o dva mesiace neskôr, 15. októbra 1944 na celoštátnej odborárskej konferencii v Podbrezovej verejne vystúpil proti heslu „sovietske Slovensko“!

Klimáčkovi v poviedke prekáža aj skutočnosť, že sa „po desaťročia zabúdania k jeho hrobu (rozumej Husákovmu) prídu klaňať traja populistickí králi zo Slovenska…“

Ak si pripomenieme skutočnosť, že Husák, zvlášť pre Slovákov, aj veľa pozitívneho vydobyl, nálepkovať prívlastkom „populistický“ dnešných štátnych predstaviteľov práve v tejto súvislosti už zaváňa silnou neobjektivitou až propagandou.

Ďalšiu z poviedok ani netreba hlbšie rozoberať, jej názov je veľavravný – Dejiny sa lámu, on kachličkuje. Azda len krátky citát z nej svedčiaci o Klimáčkovom postoji k národu:

„…pred radnicou našiel hlúčik starších žien (rozumej babiek-demokratiek ako ich tzv. slušní Slováci nazývajú), spievajúcich hymnickú Kto za pravdu horí. Devätnáste storočie, zasmial sa v duchu…“

V poviedke Dubček v metre vkladá Klimáček vedúcej postave Pražskej jari do úst slová: „…prinútili ma podpísať obuškový zákon… urobil som špinavú prácu a oni ma odvolali…“

Fakt je, že A. Dubček hlasoval za zákonné opatrenie Predsedníctva Federálneho zhromaždenia č. 99/1969 Zb., prijaté 22. augusta 1969 a sám to neskôr označil za svoje veľké politické zlyhanie. Dubčekov syn Milan (v mojich osobných rozhovoroch s ním) však tvrdil, že jeho otec síce hlasoval, ale zákon nepodpísal. Jeho podpis sa tam vraj dostal administratívnym zásahom nastupujúcej husákovskej moci. To by svedčilo o tom, že A. Dubček musel sám v sebe vybojovať veľký osobný boj.

Nech je ako chce, Klimáček si na svojej pažbe pripísal len ďalší zárez dokumentujúci, ako sa postupne vysporiadava so všetkými najväčšími slovenskými osobnosťami, na ktorých nehľadá (aj) objektívne jestvujúce pozitíva, ale vypichuje do popredia len negatíva, či domnelé negatíva videné z jeho pohľadu.

Poviedka V tieni sa zaoberá problematikou registrovaných partnerstiev/manželstiev osôb rovnakého pohlavia. O tom, v akom duchu svedčí posledná veta poviedky:

„No je tu aj možnosť opustiť túto krajinu. Posledný zhasne lampu. Premýšľajte…

Trochu do sci-fi ladená poviedka ISS Europe zas hovorí o kozmickom module Štefánik, ktorý odpojením sa od spoločnej európskej vesmírnej stanice nabúrava európsku selanku.

Poviedka s názvom Ľuďom jäbä vyjadruje autorov postoj k dôchodcom, u ktorých automatický predpokladá dvojtvárnosť, rozdiel v slovách a činoch. Penzisti sú podľa Klimáčka internetoví hejteri a nekritickí národovci, čo sa v poviedke prejaví aj tým, že babička svoju vnučku zavedie k Svätoplukovej jazdeckej soche „prvého slovenského kráľa, ktorý nám vládol dobre a spravodlivo pred mnohými a mnohými rokmi…“, na ktorej ho upúta najmä „bronzový úd koňa výbojne vytrčený proti Rakúsku.“

Poviedku Bathory 1961 venoval známemu prípadu falošných filmárov, čo v Čachticiach celé týždne s kamerou bez filmu „nakrúcali“ film o Bátoryčke, popri tom zadarmo jedli, pili a obcovali s miestnymi devami majúcimi záujem o filmovú rolu. Historka je pravdivá, ale autorovi opäť poslúžila len na poukázanie zaostalosti, naivity a hlúposti pospolitého slovenského národa.

V podobnom duchu v ďalšej poviedke medzi najväčšie „odrby“ bez znalosti veci zamieša ušľachtilú zbierku na Alweg do jedného klbka so zbierkou na zlatý poklad Matice slovenskej, či s kupónovou privatizáciou a nevyhnutnou rolou Alexandra Rezeša v nej. Alweg sa síce z vyzbieraných peňazí napokon nepostavil, ale peniaze sa nerozkradli ani nepremrhali. Tí, ktorí mali záujem o vrátenie peňazí ich získali späť a zvyšok sa použil na výstavbu 13-triednej základnej školy v obci Nemecká pri Banskej Bystrici. A zlé jazyky tvrdia, že aj na výstavbu pražského metra…?

V poviedke Imigranti sa Klimáček vysporiadava s témou naznačenou v názve – s ilegálnymi imigrantmi. Nerobí to nijako originálne – použil na to už mnohokrát liberálnymi médiami otrepanú floskulu, že aj Konštantín a Metód boli vlastne imigranti a dnes (za Šutaja Eštóka – doplnil P.F.) by sa im nepodarilo priniesť nám písmo, základy kultúry, vzdelanosti a štátnosti.

V poslednej poviedke s názvom Mobilizácia Klimáček opakuje stokrát vyvrátené hrozby zo strany Ruska (hrozby nereálne z geopolitického, ale aj vojensko-strategického hľadiska) a popisuje ako Slovensko obsadzuje ruská armáda:

„Bratia Slováci, Ruská armáda vás nejde napadnúť, ide vás oslobodiť od euro-amerického jarma. Neutekajte nikam, pokračujte normálne v práci a svoj dom najlepšie ochránite, ak dáte do okna červenú plachtu ľubovoľnej veľkosti – čím väčšiu, tým väčšia je istota, že na vás nebudú strieľať.“

V útlej knižke teda Klimáček stihne prebrať a zopsuť všetko – hlavné postavy slovenskej histórie, dôchodcov, LGBT, národ, jeho postoj k nelegálnej imigrácii, k stále nepochopiteľnejšej Európskej únii, k Rusku, k vojne… zabudol som ešte na niektorý liberálny naratív?

Niekto môže namietnuť, že sa pozerám na text príliš zaslepenými očami, že nevidím Klimáčkovu iróniu a oprávnený humor na adresu Slovákov. Veď už Franz Kafka povedal:

„Eine Nation, die über sich selbst keinen Witz machen kann, ist kein reifes Volk („Národ, ktorý si nedokáže urobiť žarty sám zo seba, nie je zrelým národom.).“

Túto Kafkovu myšlienku by som aj prijal za pravdivú, lenže to by v tom Klimáčkovom texte muselo byť cítiť popri vtipkovaní na účet národa aj jeho lásku k nemu. A tú tam veru necítiť ani omylom.

Zbierka poviedok má prekvapujúco pravdivý názov Hejtovaňja, akoby autor nepoznal význam tohto slova. Hejtovať znamená úmyselne kritizovať, urážať alebo zosmiešňovať niekoho či niečo, najmä na internete alebo v médiách bez konštruktívneho dôvodu, len aby sa niekomu pokazila reputáciu alebo vyvolala hádka.

To sa mu podarilo naplniť mierou vrchovatou.