Pavol Fabian

Môj lekár mi vypísal výmenný lístok na kolonoskopiu.

Priatelia a známi, ktorí toto „labúžo“ už absolvovali ma varovali – najhroznejší zážitok v živote, katastrofa, určite sa daj uspať, chcelo sa mi zvracať, bolí to jak sviňa…

Nuž… začína to diétnymi obmedzeniami.

Týždeň pred zákrokom!

Nemôžete jesť prakticky nič z toho, čo vám chutí. V podstate sa preorientujete na štýl stravovania priemerného somálskeho občana počas hladomoru v roku 2011.

Ale nie, nemusíte hladovať!

Môžete sa najesť – a do sýtosti – tých vecí, ktoré vo vašich útrobách nezanechajú žiadnu stopu. Z toho hľadiska najideálnejšie látky sú benzín a éter – akurát, že nemajú žiadnu výživnú hodnotu.

Tri dni pred zákrokom sa stravovacie opatrenia ešte sprísnia. V praxi to znamená, že vo vašich prázdnych črevách budete mať vietor ako v tuneli londýnskeho metra alebo ako v peňaženke Paľa Haberu.

Ale to nie je všetko!

V predvečer vyšetrenia musíte vypiť liter(!) odporného preháňadla. Často tie prípravky majú vľúdne názvy ako napríklad Clensia. Znie ako meno nejakej peknej kvetiny, ale pravde bližší by bol názov Poserónia alebo tak podobne. Na vypitie tej nechutnosti musíte mať obrovské odhodlanie – asi také, ako postaviť sa do radu na pivo na hudobnom festivale.

Po vypití sa chvíľu nič nedeje.

Ticho pred búrkou.

Tak sa to zvykne vravieť, ale nie je to presné.

Nepríde búrka.

To, čo po chvíli príde, sa dá najlepšie pripodobniť momentu, keď z čínskej Priehrady troch roklín na rieke Jang-c’-ťiang začnú vypúšťať vodu. Kto ste to nevideli – nájdite si na youtube. Je to ohromujúce! Ten prúd! Tá sila! Akurát z vás nejde voda…

Aj tá najdrahšia záchodová keramika začne vyzerať akoby dostala škvrnitý týfus. Umývať ju prakticky nemá zmysel. Sotva ju umyjete vypúšťanie priehrady sa zopakuje. A tak v podstate až do rána. Gratulovať si môžete, keď nevypustíte inde!

A nie, nie je koniec!

Ráno pred vyšetrením musíte vypiť ďalší liter Poserónie, či ako sa ten výdobytok modernej farmakológie nazýva.

A všetko sa to opakuje.

Ak sa vám podarí napokon dostať sa do gastroenterológovej ambulancie bez spoločenskej ujmy, je to malý zázrak.

V písomných pokynoch, ktoré ste dostali pred vyšetrením sa píše, že si máte priniesť uterák, ponožky a tričko. Uterák by som ešte pochopil, ponožky a tričko nie.

S malou dušičkou zaklopete na dvere ambulancie. Sympatický doktor sa snaží pôsobiť žoviálne. Po vzájomnom zistení, že váš syn je gynekológ a jeho syn zverolekár, sa doktor pokúsi vylepšiť vám náladu vtipom:

„Viete aký je rozdiel medzi veterinárom a krátkozrakým gynekológom?“

„Nie.“

„Nijaký. Obaja pracujú s vlhkým ňufákom.“

(Ospravedlňujem sa úzkocitnejším.)

Po chvíli rozhovoru vám doktor prikáže odobrať sa za plentu. Za plentou občan rozhoduje raz za štyri roky o svojom osude. Za touto plentou však nerozhodujete o ničom! Čakajú vás tam pripravené jednorazové spodky, ktoré keby ste si kúpili v ktoromkoľvek obchode, museli by ste ich reklamovať, lebo na zadku majú dieru!

V spodkoch takej belasej farby, že by si ich hrdo obliekol každý slovanistický ultrafan, v tričku a v  ponožkách sa premiestnite na vyšetrovací stôl.

Sestrička vás uloží do novorodeneckej polohy a skontroluje otvor na zadnej časti vašich spodkov. Asi má záľubu v historických detektívkach o Jackovi Rozparovačovi, pretože váš otvor na zadku ráznym pohybom rozpára do takej veľkosti, cez akú z poštového vreca môžu pohodlne vypadávať aj zásielky formátu A4. Aby bolo jasné – rozšíri otvor na spodkoch! Nie na riti! To príde až neskôr!

V tejto fáze privolá sestrička doktora. Ten, s neopúšťajúcou žovialitou privezie so sebou navíjací bubon, na ktorom je namotaná záhradná hadica takej dĺžky, že ak by bol hydrant v strede Sadu Janka Kráľa, pokojne by sa ňou dalo polievať aj na jeho okrajových častiach. Aký je jej kaliber  – to našťastie nevidíte, pretože ležíte! To až za chvíľu zacítite!

Prvé centimetre, hoci vám sa zdá, že metre, sa zavŕtajú do vašich útrob. Doktor sa spýta, či vás to nebolí. Nuž nebolí, ale hadica vo vašom vnútri nevyhnutne vyvolá otázku, ako v tomto môžu nachádzať záľubu niektorí príslušníci istej menšinovej komunity. Pretože vy máte pocit akoby vás penetroval sám Ibrahim Maiga.

Doktor jemnou manipuláciou s hadicou napodobňuje frikčné pohyby počas inej, pre heterosexuála omnoho príjemnejšej činnosti – dnu a von, dnu a von. Sestrička hadicou, ktorá svojou hrúbkou nie je nepodobná tým, ktoré vozia hasiči na svojich autách, púšťa do vašich útrob striedavo vzduch a vodu. Vzduch, aby sa črevo rozšírilo. Vodu, aby sa prečistilo miesto pozorovania. Vaša tráviaca rúra je za chvíľu plná vzduchu a vody. Vaše brucho vyzerá ako brucho hada, ktorý práve zhltol kozu a pripomína vám niečo medzi teplovzdušným balónom, vodnou posteľou a nákladom nitroglycerínu z filmu Mzda strachu.

Úplná vychytávka je, keď hadica prechádza črevnou zákrutou. Pán doktor vás, rovnako ako Igor Daniš v znelke známej rozhlasovej relácie upozorní na zákrutu, ale to ani nemusí robiť. Zákrutu v tej chvíli zacítite vo vlastnom bruchu. Ak sa nedarí hadici cez zákrutu prejsť (čo je takmer pravidlo), sestrička pritlačí rukou na vaše brucho a celou váhou svojej osobnosti naľahne na vás, aby hadicu usmernila. V inej situácii, by vám fešná sestrička naľahnutá na vašom bruchu ani najmenej neprekážala, ale v tejto chvíli na to nemáte žiadne myšlienky. Voda a vzduch neustále prúdi do vášho brucha a vy si nevdojak spomeniete na detstvo, keď ste s pubertálnymi kamarátmi roztopašne napúšťali do kondómu neskutočné množstvá vody a čakali, kedy praskne.

Kolonoskopické vyšetrenie trvá asi toľko, koľko paleozoikum, mezozoikum a kenozoikum dohromady. Celý čas tŕpnete, čo sa na dolnom konci deje. Aká pohroma? Pomaly začínate rozumieť náhradným ponožkám. Zvlášť, ak v skrčenej polohe máte päty pri zadku. S ponožkami nie je problém – prinajhoršom ste ich v ten deň použili naposledy. S tričkom je to horšie. Preto sa odporúča zobrať si také, ktoré môžete tiež obetovať. Keďže nevlastním tričko, aké si pravidelne oblieka Igor Matovič a považuje ho za najdôstojnejšie oblečenie do vrcholnej slovenskej snemovne, zvolil som staré vyblednuté tričko s nápisom:

„Keď zaspím v autobuse č. 37, zobuďte ma prosím na zastávke Podkerepušky!“

Dal som si ho vyrobiť v časoch, keď som sa pomerne často vracal posledným nočným autobusom v mierne povznesenej nálade z mesta. Nezriedka sa mi totiž stalo, že po zaspatí ma šofér nemilosrdne vyhodil na konečnej a ja som sa musel plahočiť cez kopec a predierať sa cez maliniská, aby som nad ránom dorazil domov dokaličený ako Bruce Willis na konci Smrtonosnej pasce 1 – 4.

Pravda, je taká, že náhradné tričko a ponožky som nakoniec nepotreboval, ale už chápem ten zdanlivo nezmyselný pokyn – priniesť si ich.

Záver vyšetrenia a vybratie hadice z vašich útrob môže skončiť bez ujmy, ale môže pripomínať aj silvestrovské odzátkovanie fľaše šampanského. Šance v prospech oboch možností sa pohybujú v pomere asi 2:98. Som rád, že som patril medzi tie dve percentá.

Keď sa po vyšetrení obriadite a obliekate si nohavice, v ktorých ste prišli, začnete podozrievať personál ambulancie, že vám ich počas zákroku vymenili. Vaše nafúknuté a vodou naplnené brucho sa do nich nechce zmestiť.

Do ruky dostanete lekársku správu a doktor so sestričkou vám pred odchodom niekoľkokrát výrazne odporučia, aby ste sa hneď radostne nerozbehli dolu schodmi a nevybehli šťastne z budovy, ale namiesto toho sa odobrali na najbližšie WC a vypustili, čo sa vypustiť dá. V opačnom prípade by ste sa vraj mohli niekde na ulici spoločensky znemožniť.

Rád som túto radu prijal. Do zdravotníckeho zariadenia som prišiel vlastným autom a nechcel som riskovať, že by som ho v najbližších dňoch musel predávať a ešte hlboko pod cenu.

Odoberám sa na záchod.

Nebudem nadávať, ako mnohí, na stav slovenského zdravotníctva. Záchod bol pekný, čistý, voňavý, s dostatkom toaletného papiera, mydla a s utierkami na ruky. Všetka česť! Dokonca aj osvetlenie bolo navrhnuté a realizované moderne, progresívne – svetlo svieti, kým senzor vidí pohyb. Neviem, kto ho  programoval, ale za tú svetelnú časovú sekvenciu by sa tu nestihol vyčurať ani Speedy Gonzáles.

Sotva som spustil gate a dosadol na misu, svetlo zhaslo. Mával som rukami všetkými smermi, aby som prebudil senzor, ale ten dosah do kabínky zjavne nemal. Poslepiačky som odomkol kabínku a usiloval sa pohybom dverí (neustále sediac na mise) neúspešne imitovať Stvoriteľa z knihy Genezis: „Buď svetlo!“

Lenže nebolo.

Bola tma!

Ale nie obyčajná tma!

Toto bola TMA!

Asi taká aká je vo Verjovkine – najhlbšej jaskyni na svete nachádzajúcej sa v abcházskom pohorí Gagra.

Nebolo vidno ani hovno! Doslova.

Trpezlivo som čakal, že niekto príde a aspoň na okamih rozžne svetlo, ale márne.

Nebudem popisovať detaily. Prezieravo som si so sebou priniesol aj vlhčené obrúsky – ale nájsť ich po tme v batohu? Nemožné!

Zdvihnúť sa a s gaťami spustenými na pol žrde sa prejsť po toaletách, aby ste pohybom na chvíľu zažali svetlo? Rizikové!

Obriadiť sa po tme bez následkov? Kumšt hodný Davida Copperfielda.

Pravda je teda inde, nie samotná kolonoskopia, ale to, čo nasleduje po nej, je to najhoršie, pred čím treba mať obavu!