Pavol Fabian

5. júl 2015

V jednom z bytov v obytnom komplexe Tri ruinit, sa uskutočnila historická, ba dalo by sa povedať prelomová, prísne utajená schôdzka. Obytný komplex bol za jej miesto vybratý preto, lebo bol takmer neobývaný. Zapríčinil to chýr o tom, že pri stavbe koplexu sa šetrilo, na čom sa len dalo a mnohé normy týkajúce sa kvality použitých materiálov, statiky a bezpečnosti dostali na frak. Ojedinele obývaný komplex bol skrátka ideálnym miestom na utajené stretnutie šéfov finančných skupín Piranhita, Š & Ž a premiéra Plechu.

Na tomto stretnutí padlo zásadné rozhodnutie, že sa vláda začne ostrovom Jan Mayen vážne zaoberať. Nepadlo však len toto rozhodnutie, ale aj stredná veža trojvežového obytného kompexu Tri ruinit. Našťastie[1], zrútila sa až tesne po skončení schôdzky, po tom, čo jej účastníci opustili budovu. Padla bez toho, aby do nej narazilo lietadlo pilotované samovražedným únoscom. I keď, zopár svedkov tvrdilo, že práve v tej chvíli akési dieťa z najvyššieho poschodia prvej veže vypustilo z okna papierové lietadielko[2]! Vyšetrovanie aj v tejto chvíli stále pokračuje a ako všetci dobre vedia, nezistí ani príčinu, ani vinníkov pádu mohutnej budovy.

Séria tajných rozhovorov medzi premiérom Plechom a šéfmi finančných skupín Piranhita a Š & Ž sa konali na najrozličnejších miestach. Jedno z miest odfotografoval agent Slovenskej informačnej služby Imrich Umný (krycie meno: Zvukár). Svietiace červené kontrolné svetlo na spovednici mu signalizuje, že odpočúvacie zariadenie funguje.

6. júl 2015

Vedúca kancelárie premiéra, skúsená, ekonomicky a právne podkutá úradníčka PhDr. Marienka Povoľná PhD[3] sa na žiadosť predsedu vlády Plechu pokúsila spojiť s janmayenskými cestovateľmi, pretože konečne nadišiel ten správny čas na stretnutie so šéfom slovenskej exekutívy. Nemala to jednoduché! Cestovatelia boli, tak ako to u cestovateľov býva, roztratení kade-tade. Jeden z nich sa v tom čase práve štveral na 7 788 metrov vysoký vrchol Rakapoši v Karakorame v severovýchodnom Pakistáne a druhý na manželku v Lamači na severozápadnom okraji Bratislavy.

PhDr. Povoľná napriek uvedeným komplikáciám stretnutie s premiérom dohodla na 13. júla, z čoho je zrejmé, že vrchol dosiahol len jeden z cestovateľov.

13. júl 2015

Predseda vlády tentoraz vkročil do prijímacieho salónika presne o desiatej. Na túto hodinu znela pozvánka pre oboch cestovateľov.

S úsmevom širokým, ako železničné trate v Rusku a s natiahnutou rukou kráčal už od vchodových dverí k honosným kreslám, v ktorých sedeli obaja dobrodruhovia. Ruku však potriasol len jednému z nich, pretože tomu, ktorý len včera docestoval z Karakoramu, v horách prsty oboch ruky omrzli a v tých dňoch sa rozhodovali, či zostanú integrálnou súčasťou cestovateľovho tela alebo nie. Boli obviazané hrubou vrstvou hojivých náplastí, gáz a ovínadiel.

„Vítam vás, páni.“ povedal predseda vlády a nijako sa neusiloval vysvetliť, prečo ich neprijal pred piatimi rokmi.

„Dobrý deň, pán premiér. Vďaka za pozvanie.“

„Dodatočne chcem oceniť váš skvelý čin a rád by som si vypočul rozprávanie o ostrove.“ vysvetľoval dôvod pozvania.

„Porozprávať o ostrove môžeme, ale viac by vám možno ozrejmil náš film, ktorý sme tam nakrútili.“

„Máte ho tu?“

Jeden z cestovateľov vybral z vrecka usb kľúč:

„Tu je! Koľko máte pre nás času?“

„Dnes nie som nejako výrazne limitovaný… ak sa nestane niečo mimoriadne.“ s neúprimným úsmevom vysvetľoval premiér.

„Film trvá čosi vyše polhodiny.“ informovali ho.

„Fajn. Tak potom sa presuňme do mojej kancelárie, mám tam veľkoplošný projektor.“ navrhol.

Zdvihli sa a vedení šéfkou premiérovej kancelárie Povoľnou zamierili do pracovne. Kráčali za ňou a všetci traja fascinovane hľadeli na jej opálené štíhle dlhé nohy trčiace z miniatúrnej minisukne. Cestovateľ navrátivší sa z Pakistanu premýšľal o paradoxe, aký práve zažíva – ešte pred pár dňami ho do základného tábora pod Rakapoši viedol domorodý paštúnsky vodca zapáchajúci len o zlomok menej ako čertovo lajno, oblečený v umastenej, nikdy nepranej silonovej bunde, zaprášených nohaviciach, s vlneným pakulom na hlave. Kráčal za ním a chtiac-nechtiac vstrebával do seba to, čo sa z domorodého vodcu šírilo po rannej konzumácii fazuľového prívarku. A o pár dní neskôr ho vedie modelka, o hrotoch pŕs ktorej by sa dali spievať rovnaké ódy ako o 7 788 metrov vysokom Rakapoši, oblečená v minisukni, na výrobu ktorej sa spotrebovalo len o trochu viac látky ako na výrobu chirurgovho rúška na tvár, navoňaná exkluzívnym parfumom Imperial Majesty No. 1[4]

Druhý z cestovateľov, mierne submisívny, navrátivší sa od svojej dominantnej manželky z Lamača, rozmýšľal o tom, aké by to bolo nechať sa pre zmenu viesť šéfkou premiérovej kancelárie. Samotný predseda vlády rozmýšľal cestou do pracovne, aké by to bolo, keby tu tí dvaja nudní chlapíci neboli a Povoľná oblečená v čiernej latexovej bielizni by ho oslovovala v intímnej chvíli titulom „vodca“.

Po vzhliadnutí filmu a vyše hodinovej debate im premiér oznámil:

„Rozhodli sme sa do toho ísť[5].“

Cestovateľov to trochu prekvapilo. Po piatich rokoch, ktoré uplynuli od ich prieskumnej expedície to nečakali. Ba vlastne nečakali to ani vtedy vzhľadom na odmietavý list ministra zahraničných vecí.

„Budeme sa uchádzať o ostrov?“ spýtal sa jeden z nich.

„Budem!“ opravil ho premiér, pretože v tomto prípade bolo použitie 1. pádu množného čísla vyložene škodlivé.

„Urobím všetko preto, aby naša vlasť mohla získať nové územia!“ vyhlásil pateticky.

Cestovatelia sa nenápadne na seba pozreli. Premiér si ich pohľad nevšimol, pretože bol zahľadený do diaľky, čo v prípade jeho pracovne znamenalo, že hľadel na olejomaľbu zavesenú na protiľahlej stene, na ktorej bol vyobrazený on sám v maskáčovej uniforme po návrate z návštevy slovenskej jednotky v Afganistane[6].

Predseda vlády bol zahľadený do diaľky (či do seba?), pritom v miestnosti boli omnoho pozoruhodnejšie objekty, kam sa v tej chvíli hodilo zamerať pohľad[7].

Cestovatelia boli v rozpakoch. Pohľad im lietal z PhDr. Povoľnej na predsedu vlády a späť ako návštevníkom finálového zápasu Davisovho pohára pri dlhej výmene loptičiek. Pôvodne to s celým projektom získania ostrova mysleli recesisticky, ale teraz pochopili, že to celé nabralo zlý smer. Že si tu bude niekto vďaka nim liečiť svoje ego.

Premiér náhle precitol zo zasnenia, obrátil sa k cestovateľom a povedal:

„Chcel by som vás požiadať, aby ste sa stali členmi môjho Zboru poradcov[8].“

Cestovatelia sa opätovne pozreli na seba. Ten, čo sa práve vrátil z Karakoramu zo seba milo precedil:

„Je to pre nás veľká šesť[9]!“

Druhý z cestovateľov sa naň nenápadne, ale začudovane pozrel, Tiež nepostrehol výmenu písmena „č“ za „š“.

„Bol by som tiež rád, keby ste pozajtra mohli prísť na mimoriadne zasadnutie vlády. Písomnú pozvánku vám doručí kuriér.“

Návštevníkom premiérovej pracovne neostalo ani v tomto prípade nič iné, ako súhlasiť. Submisívnejší cestovateľ žijúci s dominantnou manželkou súhlasil hneď, ten druhý najprv opatrne obrátil oči v stĺp[10]:

„Dobre. Prídeme.“

[1] Našťastie???

[2] Polícia pracuje aj s touto verziou a pátra po neznámom dieťati. Usiluje sa rekonštruovať smer letu papierového lietadielka a konzultuje túto verziu so statikmi a leteckými odborníkmi – vždy lepšie ako obviniť kohosi z developerov z nedodržania noriem.

[3] Pozorný čitateľ iste postrehol, že v novom funkčnom období premiéra Plechu bola do tejto zodpovednej funkcie namiesto skúsenej, ekonomicky a právne podkutej úradníčky JUDr. et Ing. Ruženky Zlatoústej PhD nasadená nová a najmä mladšia, skúsená a odborne podkutá úradníčka. Blond vlasy, modré oči a štvorky prsia – natural zostali nezmenené.

[4] Parfum za 215 000 dolárov jej kúpil Plecha z rozpočtovej položky nazvanej Rezerva predsedu vlády. Ak by chcel niekto namietnuť, že premiér kúpil milenke luxusný dar z peňazí daňových poplatníkov, dotyčný by mal vedieť, že v účtovníctve bola táto položka vykázaná ako „príspevok na zlepšenie klímy pri rokovaniach na Úrade vlády“ a zaevidovaná bola v kategórii nákladových položiek zvaných: Klimatizácia a vykurovanie.

[5] V osobných rozhodujúcich vyjadreniach rád používal 1. pád množného čísla

[6] Obraz bez nároku na odmenu namaľoval treťotriedny umelec Viliam Šuška – Jedľovský. Motivovaný bol získaním zvoliteľného miesta v najbližších parlamentných voľbách (výtvarným umením sa nedokázal veľmi uživiť). Predsedovu tvár maľoval podľa retušovanej fotografie z volebného plagátu, pri zvyšku tela inšpiráciu očividne čerpal z filmového plagátu Rambo III.

[7] Skúsená, ekonomicky a právne podkutá úradníčka PhDr. Marienka Povoľná PhD sediaca v kresle oproti nim totiž práve prehodila nohu cez nohu.

[8] Zbor poradcov je dôležitý a nákladný konzultačný orgán predsedu vlády, ktorý sa vyznačuje najmä tým, že je úplne zbytočný. Premiér si aj tak robí, čo chce..

[9] Nie, to nie je tlačová chyba! Cestovateľ naschvál použil číslovku. Nikto si nič nevšimol a on si bude môcť každé ráno v kúpeľni so spokojným svedomím pozrieť v zrkadle do očí…

[10] Urobil to však tak šikovne, aby to vyzeralo, že obdivne vzhliadol k rambovskej olejomaľbe.