Pavol Fabian

30. júl 2015

Na telefónne číslo uvedené pod opraveným náborovým inzerátom sa začali hrnúť prvé odozvy. Dve.

31. júl 2015

Nadišiel dlho očakávaný deň audiencie. Nórsky veľvyslanec Lars Ronningsbakken vstúpil do budovy Úradu vlády so širokým úsmevom určeným pre kamery prítomných televízií, v dobrej nálade a plný otázok. Po desiatich minútach odchádzal bez úsmevu, bez nálady a bez požadovaných informácií. Rozhovor s predsedom vlády sa v podstate obmedzil na jednu otázku a odpoveď:

„Pán premiér, môžete mi, prosím, a mojim prostredníctvom aj nórskej vláde potvrdiť, alebo vyvrátiť informácie zjavujúce sa v tlači, že plánujete čosi s Jan Mayenom?„

„Prepáčte, ale nijakého Jána Mayena nepoznám a nikdy som ho ani nevidel.„

Doklad o rodnom čísle patriaci predsedovi slovenskej vlády Jozefovi Plechovi. Premiér J. Plecha uskutočnil počas svojho volebného obdobia reformu Národného číselného identifikátorového systému (rodných čísiel), pretože sa mu nepozdávalo, že on – prvý medzi prvými – má pridelené rodné číslo pohybujúce sa kdesi za hranicou sedemtisíc.

2. august 2015

V komárňanských lodeniciach v prvej etape prestavby výletnej lode Martin vytrhali zo spodnej paluby 120 sedadiel. Do lode okamžite začala na viacerých miestach tiecť voda. Pohotový pracovník lodenice Sandor Olaj urýchlene utesnil priepustné miesta tým, čo mal poruke – zvitkom toaletného papiera namočeného do kolomaže a zatrel ho olejovou farbou.

8. august 2015

Konalo sa ďalšie zasadnutie Bezpečnostnej rady štátu (BRŠ). Prišiel naň už aj minister obrany, z ktorého vyprchala predchádzajúca urazenosť. Prvým bodom programu bola kontrola plnenia uznesení z minulej schôdze:

„Pán kolega…“ obrátil sa premiér na ministra obrany, „… uznesením z 26. júla 2015 ste boli zaviazaný predložiť správu o získavaní armádnych uchádzačov do posádky lode Martin. Tak ako to vyzerá?“

„Informácia o nábore bola v zložkách armády zverejnená jednak prostredníctvom inzerátu a tiež ako súčasť denných rozkazov. Do posádky lode Martin sa prihlásilo 452 príslušníkov našej profesionálnej armády.“

Premiér uznanlivo pokýval hlavou.

„Na pohovor ich prišlo len 411.“ pokračoval minister.

„To je dosť výrazný nepomer. Očakával by som od príslušníkov našej armády väčšiu disciplínu! Aké mali dôvody, že neprišli?“ vyzvedal sa predseda vlády.

Minister sa poprehŕňal v papieroch, ktoré ležali pred ním, jeden vytiahol a čítal:

„Dvaja nemohli prísť, pretože v deň pohovoru ich zaradili do pohotovostnej služby. Piati neprišli, pretože po náročnej pohotovostnej službe mali osobné voľno a relaxovali v miestnom pohostinstve a tridsiati štyria preto, lebo mali pohotovostnú službu a relaxovali v pohostinstve tiež.“

„Ešteže tak, myslel som si, že nemali nijaké závažné dôvody!“ povedal premiér prísne.

„Podľa akých kritérií ste robili výber?“ ozval sa minister vnútra.

„Všetci, ktorí sa zúčastnili, absolvovali desaťbodový test. Na prvej otázke testu sme vylúčili takmer tri štvrtiny uchádzačov…„

„Ako znela?„ chcel vedieť premiér.

„No…„ otáľal minister obrany.

„Tak von s tým!„ súril premiér.

„Prvá otázka znela… viete plávať?„

„Chcete povedať, že v našej profesionálnej armáde, ktorej príslušníkov vysielame na misie do celého sveta tri štvrtiny za drahé peniaze vycvičených vojakov nevie plávať!?„ zdvihol hlas predseda vlády.

„Ukázalo sa, že áno.„

„Ako to, ukázalo sa!? Vy tých vojakov netestujete? Je to možné?„ rozčúlil sa.

„Plávanie nie je zaradené do testu telesnej zdatnosti, pretože nájomné v plavárňach… veď viete… nemáme na to…„

„A vedia aspoň strieľať?„

„Teóriu zvládajú na jednotku.“ vojensky rázne odpovedal minister, ktorý sa na dnešné zasadnutie BRŠ obliekol do uniformy.

„Teória ma nezaujíma! Prax! Vedia strieľať alebo nie?“

„No… cvičné streľby… hm… tie zas pre šetrenie munície… ako by som to povedal…„

„Takže nevedia ani to…„ skonštatoval predseda vlády. Potom si zašomral sám pre seba: „…a s týmto materiálom máme obsadiť Jan Mayen!„

Minister obrany sa zapýril ako malý chlapec, keď ho pokarhajú rodičia. Zrazu sa mu však tvár rozjasnila:

„V jednej činnosti sú však príslušníci našej armády na špici v celej Európe!“

„Čo je to za disciplína?“ spýtal sa premiér a v hlase sa nedala nepostrehnúť skepsa.

„Hlučnosť bojového pokriku! V tom dominujeme! Nikto nevie tak kričať, ako naši príslušníci. Najmä keď sa armáda vracia z relaxačného pobytu… Podľa meraní nezávislej organizácie Human voices watch priemerná hlučnosť slovenského vojaka dosahuje 125 decibelov!“

Predsedu vlády toto kritérium príliš nepresvedčilo. Podvedome cítil, že to nie je nič, čím by sa mohol pýšiť na výročnom zasadnutí Rady NATO. Radšej usmernil diskusiu späť k testu:

„Pokračujte! Aké boli ďalšie otázky?„

„Chceli sme zistiť, či sa niekto z uchádzačov dorozumie v prípade potreby niektorým z eskimáckych nárečí…“

„No?“

„Zo 411 uchádzačov len jeden vyhlásil, že sa s Eskimákom dorozumie, ale musí byť opitý ako čík. Uchádzač, nie Eskimák!“

„A prečo by mal vlastne uchádzač vedieť eskimácky? Veď tam široko-ďaleko nijakí nie sú!“ ozval sa minister kultúry.

Minister obrany sa zarazil, uprel zlostný pohľad na ministra školstva, bývalého učiteľa zemepisu na prvom stupni základných škôl:

„Kolega zo školstva nám tak poradil…“

Minister školstva sa začal náhlivo prehrabávať v aktovke a tváril úplne presne tak, akoby v miestnosti nebol[1].

„Pokračujte!“ posunul debatu premiér ďalej.

„Posledná otázka testu vyradila drvivú väčšinu záujemcov.„ začal minister opatrne.

Predseda vlády len spýtavo zdvihol obočie.

„Otázka znela – vedeli by ste si predstaviť, že by ste sa počas dlhej polárnej noci na opustenom ostrove zblížili s tuleňom? Deväťdesiat sedem odpovedí bolo negatívnych, z čoho sme usúdili, že kandidáti na členstvo v posádke nemajú kolektívneho ducha a preto nevyhovujú. Zostalo deväť záujemcov, a tých sme po kladnej odpovedi na poslednú otázku museli vyradiť z dôvodov, ktoré by som tu radšej nechcel konkretizovať.„

„Takže nemáme vlastne nikoho!?„ zhrozil sa premiér.

„Nemáme.„ skleslo priznal minister.

„Čo s tým urobíte?„

Minister rozpačito, ale skôr nekompetentne mykol plecami.

„Čo takto ísť osobným príkladom?„ navrhol mu premiér.

Nastalo dlhé ťaživé ticho. Potom váhavá odpoveď:

„Nevylučujem ani túto možnosť, ale ešte predtým požiadam naše regrutačné strediská, aby sa pokúsili naverbovať záujemcov o vstup do armády z radov civilistov.„

„Skúste, ale termín je dvadsiateho piateho, jasné!? Dovtedy bude prichystaná loď!„ burácal nespokojný premiérov hlas.

Výcvik členov posádky lode Martin na kruté arktické podmienky (chlad, tma a osamelosť) sa realizoval v tomto špeciálnom trenažéri slovenskej výroby, v ktorom musel každý uchádzač vydržať presne 72 hodín.

Nezamestnaný Jakub Dovanič, bývalý plavčík na kúpalisku Lido a švagor štátneho tajomníka ministerstva obrany dnes porušil svoj každodenný rituál a nešiel na ryby. Rozhodol sa, že zájde do Podunajských Biskupíc, do miestneho bazáru, kde si každý rybár môže kúpiť za lacný peniaz všakovaké rybárske potreby.

Spokojne sediac v autobuse č. 87 pozoroval dianie popri ceste. Keď autobus prechádzal okolo Slovnaftu zbadal svoju ženu. Vulgárne namaľovaná, v kratučkej minisukni, s kabelkou na pleci sa nakláňala do okienka veľkej tmavej limuzíny.

„Čože?! Betka?!“

Nebol si spočiatku istý, pretože ju videl len zboku. Potom sa však otočila tvárou k prechádzajúcemu autobusu.

„Manažérka?! Kúúúrva je to!“ zrúkol Dovanič a vyskočil zo sedadla. Prebehol rýchlo k vodičovi:

„Okamžite zastavte!“

Vodiči Dopravného podniku mesta Bratislavy však nemajú povolené zastavovať na želanie zákazníka, pretože potom by to už nebol Dopravný podnik mesta Bratislava, ale maršrutka.

„Okamžite zastavte lebo vás…!“ vyhrážal sa Dovanič.

Vodič sa však nedal zastrašiť, a tak len vďaka jeho odvahe nepribudla v ten deň do celoslovenskej štatistiky vrážd ďalšia čiarka.

Dovanič vystúpil až na najbližšej zastávke a rýchlo bežal späť. Keď však prišiel na miesto, kde predtým videl manželku, už ju tam nenašiel. Odišla s klientom.

Oklamaný manžel sa vrátil domov, otvoril si fľašu vodky a kým nič netušiaca Betka Dovaničová prišla domov, celú ju vypil. Len vďaka manželovej opitosti, a z nej vyplývajúcej zlej koordinácie pohybov a slabšej kadencii úderov si napokon pani Dovaničová zachránila život. Napriek tomu sa v byte odohrala v nočných hodinách nezvyčajne hlučná scéna a vyhodeniu manželky z bytu a súčasnému rušeniu nočného pokoja museli asistovať tri policajné hliadky z okrsku Bratislava V. – Romanovova ul.

Jakub Dovanič v tú noc vyhodil manželku z bytu a už navždy zanevrel na ženy. Hoci o tom ešte nevedel, bol ideálne pripravený na misiu na ostrov Jan Mayen.

10. august 2015

V tridsaťsekundových hlavných televíznych správach[2] komerčná televízia odvysielala rozhovor so zamestnancom komárňanských lodeníc, zváračom Istvánom Stvorcsekom[3]. Chlapík v montérkach tvrdil, že v lodenici sa prestavuje výletná loď Martin na vojenskú. Reportér svoj príspevok zakončil otázkami:

„Načo je malému vnútrozemskému Slovensku krížnik?„

Samozrejme, žurnalista trochu preháňal (tak ako to žurnalisti zvyknú). To, čo v lodenici vznikalo, malo ku krížniku asi tak blízko, ako slimačí domček k rezidencii bývalého šéfa nebankového subjektu (t.č. krátkodobo[4] vo väzení).

V lodeniciach vznikal čudesný hybrid – ozbrojená výletná loď.

[1] Zlé jazyky o ministroch tejto vlády hovorili, že sú neschopní. Pritom v niektorých činnostiach boli svetoví. Napríklad takýto výkon v miznutí by nedokázal ani David Copperfield. Pre úplnosť treba dodať, že aj minister kultúry – bývalý husľový virtuóz – o rozšírení Eskimákov na severnej pologuli vedel len vďaka tomu, že po koncerte v Nuuku, hlavnom meste Grónska ho zbalila miestna eskimácka fanúšička, ktorej imponoval jeho obrovský nos. Ten, ako je známe, sa u Eskimákov nepoužíva len na dýchanie.

[2] Nasledovali hneď po polhodinových Dopravných správach (4 havárie, 5 mŕtvych, dvaja v kritickom stave – v ďalšom spravodajstve sa pokúsime priniesť rozhovor s dvojicou zomierajúcich), po štvrťhodinových Hasičských správach (3 požiare, všetky tri dielom úmyselného podpaľača, neskôr sa ukázalo, že podpaľač od vysokej pece v U.S. steel to mal v náplni práce a išlo o jeho bežnú pracovnú činnosť) a po päťminútových Zvieracích správach (na Orave medveď donútil dvoch neporiadnych bezdomovcov upratať porozhadzované smeti okolo kontajnerov, pretože nechcel, aby ten neporiadok navôkol ľudia prišili na jeho vrub)

[3] Jeho tvár bola zaštvorčekovaná

[4] Išlo o jeden upršaný víkend, kedy sa aj tak nedalo nikam ísť.