Pavol Fabian

11. august 2015

Na vstupe do zadnej miestnosti hradnej vinárne dnes visela tabuľka:

 UZAVRETÁ SPOLOČNOSŤ

Ostatným návštevníkom podniku stroho oznamovala, že sem dnes nesmú. Ten nápis mal však aj iný význam, ktorý si mohol uvedomiť len ten, kto vedel, čo za ľudia sa ukrývajú za zatvorenými dverami. Štátny tajomník ministerstva obrany tu dnes oslavoval svoje narodeniny. Pozvanie prijali viacerí parlamentní poslanci, zopár ministrov, štátnych tajomníkov a iných vysokých štátnych úradníkov. Bola to teda spoločnosť naozaj uzavretá a odtrhnutá od každodennej reality života prostého človeka.

Celú tú veseliacu sa spoločnosť poľudšťovalo len zopár členov tajomníkovej rodiny, ktorí nemali záujem pracovať vo funkciách v štátnej správe a živili sa ako normálni, poctiví ľudia. Štátny tajomník využil oslavu narodenín aj na pozvanie svojho švagra Jakuba Dovaniča. Od Betky už vedel, čo sa udialo v ich rodine, i o tom, že ju vyhodil z domu. Rozhodol sa, že sa ich pokúsi udobriť. A vedel aj aké argumenty má v rukách. A tak pri prvej vhodnej príležitosti odtiahol švagra od bujarej spoločnosti k barovému pultu:

„Čo si dáš?“

„Vodku.“

Štátny tajomník objednal dve finlandie (sponzor?).

„Počul som, že si Betku vyhodil z domu…?“

Dovanič neochotne prikývol.

„Uvedomuješ si, že to robila len preto, aby zabezpečila peniaze pre domácnosť, keď ty si nepracoval?“

„Nemôžem za to, že som nemal prácu.“

Štátny tajomník sa trochu zahanbil:

„Áno, trochu za to môžem aj ja, ale nič z toho, čo som ti ponúkal si nechcel!“

„A čo také skvelé si mi núkal? Miesto vedúceho proviantnej služby ministerstva obrany? To už vopred akoby som bol jednou nohou v kriminále[1].“

Štátny tajomník mu neodporoval, vedel, že nie je ďaleko od pravdy. Potom sa mu však položil ruku na plece a zalomcoval s ním:

„Teraz však bude všetko iné! Mám pre teba skvelý flek!“

Dovanič sa naň skepticky pozrel a vyzunkol pohár do dna.

„Naozaj!“ zdupľoval štátny tajomník a objednal ďalšie finlandie. Potom sa rozhliadol okolo seba, naklonil sa k švagrovi a stíšeným hlasom povedal:

„Ideme vybudovať naše, slovenské vojnové námorníctvo.

„Čože?! Na čo nám bude?“

„Jestvuje istý plán… nechcem o ňom zatiaľ podrobne…“ zdráhal sa zasvätiť švagra do podrobností.

„Hm… a ako sa to týka mňa?“

„Mohol by si byť kontraadmirálom.“

Dovanič sa začudovane pozrel na štátneho tajomníka. Podozrieval ho z prepracovanosti.

„Viem. Viem, nebude ľahké presadiť ťa na ten post, ale urobím všetko, čo sa bude dať. Aké-také skúsenosti s plavbou máš, veď si bol plavčíkom na kúpalisku, samostatným pltníkom prevážajúci turistov na Dunajci aj kapitánom na kompe pod Strečnom…“

„To som bol.“ pripustil Dovanič.

„No vidíš! Takže by si mohol byť kontraadmirálom.“

„A čo by som robil?“ spýtal sa Dovanič.

„No kontraadmirála!“

„Ale čo konkrétne?“

„No… v podstate nič. Chodil by si po recepciách, po zahraničných služobkách v prímorských krajinách a bral kráľovský, teda kontraadmirálsky plat. Betka by už nemusela chodiť ku Slovnaftu, vytvorila by sa tým cesta k tomu, aby ste sa udobrili.“

„Nie, nie…to nie je pre mňa! A na ženy som už zanevrel. Definitívne!“

„Nikdy nehovor nikdy. Premysli si to! Betka si to nezaslúži.“

Dovanič odmietavo krútil hlavou.

„Niečo lepšie pre mňa nemáš? Niečo, kde by som nijakú ženu nemusel aspoň rok vidieť?“

Štátny tajomník sa zamyslel. Zacítil šancu jednou ranou zabiť dve muchy:

„No… niečo také by som tiež mal. A na ten post by som ti ani nemusel robiť nijakú protekciu. Zatiaľ tam nevieme nikoho zohnať.“

„Čo je to?“

„Post kapitána na lodi Martin.“

„Beriem hneď.“ vyhŕkol Dovanič a ani nebol zvedavý, o čo vlastne ide.

A tak sa stalo, že plánovaná misia mala svojho kapitána.

Jakub Dovanič, bývalý plavčík na bratislavskom kúpalisku Lido, neskôr kapitán bývalej výletnej lode Martin vo svojom typickom civilnom oblečení – námorníckom tričku.

12. august 2015

Tlačová beseda po skončení zasadnutia vlády mala obvyklý nezáživný priebeh až do chvíle, kým sa novinár Horda predsedu neopýtal:

„Pán premiér, načo bude Slovensku krížnik, ktorý sa buduje v komárňanských lodeniciach?„

„Prepáčte, ale táto otázka sa skutočne netýka dnešného zasadnutia vlády, takže je akosi mimo zamerania dnešnej tlačovky.„ odbil ho premiér.

Keď však túto otázku po Hordovi zopakovali ďalší traja novinári, predseda vlády nahnevane vyštekol:

„Prosím vás, o čo vám zase ide? Jednoducho potrebujeme mať na Dunaji aspoň jedno hliadkovacie plavidlo, ktoré by monitorovalo a chránilo našu riečnu hranicu.„

„Pred čím nás má chrániť, keď všetky podunajské štáty sú rovnako ako Slovensko členmi Európskej únie?“

„A Čierne more je tiež členom únie?“, odpovedal otázkou predseda vlády.

Keď novinári dobiedzali ďalej, premiér gestom naznačil, že na tieto otázky už odpovedal. Ale to gesto zároveň vyzeralo, akoby zaháňal dotieravého komára – takže to pokojne mohlo znamenať, že hliadkovacie plavidlo by malo chrániť hranicu pred nežiaducimi migrantmi – komármi.

13. august 2015

Nórske veľvyslanectvo v Bratislave poslalo do vlasti správu o signáloch svedčiacich o tom, že Slovensko začína budovať vojnové námorníctvo.

Maďarské ministerstvo zahraničných vecí vyjadrilo znepokojenie nad správami o stavbe slovenskej vojnovej lode. Maďarský predseda vlády na rokovaní vedenia vládnej strany povedal historickú vetu:

„Nastal čas, aby Maďarsko zriadilo svoje vojenské námorné zložky, ktoré by chránili Maďarov po celom svete.“

14. august 2015

Nórske ministerstvo obrany požiadalo svojich diplomatov z bratislavského veľvyslanectva, aby mu poslali podrobnejšie informácie o množstve, výtlaku a výzbroji lodí slovenského vojnového námorníctva.

Špionážna vynaliezavosť diplomatov nórskeho veľvyslanectva v ich úsilí zistiť čo najviac o stave slovenského vojnového námorníctva bola nedostižná. Na snímke diplomat Kristian Grønstrand prezlečený za kajakára dennodenne nenápadne pozoruje meniacu sa situáciu v bratislavskom prístave.

Maďarské Hnutie 64 žúmp sa rozhodlo na protest proti stavbe slovenskej vojnovej lode na 24 hodín blokovať plavebnú dráhu Dunaja.

Nebol to zlý nápad až na to, že nie všetci členovia Hnutia 64 žúmp boli plavci. A šéf hnutia László Megfullad si neuvedomil, že lepšie by bolo blokovať prúd rieky pri Donaueschingene, kde má Dunaj šírku desať metrov ako pri Komárne, kde je široký takmer 400 metrov.

Fyzicky náročná protestná blokáda si napriek tomu, že všetci účastníci mali na sebe záchranné plávacie kolesá, vyžiadala tri obete, pretože niektorých protestujúcich stavba slovenskej vojnovej lode tak rozčúlila, že si plávacie kolesá zabudli pred vstupom do rieky nafúkať. Ešte v ten večer sa maďarské vlastenecké hnutie z piety zo straty troch roduverných členov premenovalo na Hnutie 61 žúmp.

Predseda slovenských národniarov to komentoval, ako prvý pozitívny krok v činnosti hnutia a vyjadril presvedčenie, že v nastúpenej ceste budú pokračovať.

[1] V armáde, ako je známe, sa kradlo od nafty, či benzínu, cez vajíčka z kasárenských kuchýň po náhradné gombíky od uniforiem všetko.