Pavol Fabian

Jeden môj kamarát a aj zopár diskutujúcich pod blogom mi vyčítalo, že v sérii článkov o svojej ceste do New Yorku som namiesto ustáleného termínu USA použil skratku SŠA.

Chápem, že mnohí ma budú pokladať za prepiateho národovca, fanatika, dezoláta a najmä za  Don Quijota bojujúceho proti veterným mlynom.

Ak sa však bavíme  o Spojených štátoch, niet čistejšieho príkladu jazykového Dona Quijota ako je Noah Webster. Webster (1758 – 1843) bol americký lexikograf, jazykový reformátor a autor slovníkov, ktorý sa rozhodol, že americká angličtina by mala mať vlastný pravopis a nemala by slepo kopírovať britský. Tento americký jazykový Don Quijote presadzoval napríklad: color namiesto colour, honor namiesto honour, center namiesto centre, theater namiesto theatre, defense namiesto defence…

Niektoré jeho reformy sa ujali, iné úplne zlyhali. Napríklad jeho extrémnejšie návrhy typu masheen namiesto machine spoločnosť odmietla.

Ale výsledok bol pozoruhodný: americký pravopis sa dnes skutočne odlišuje od britského a Webster je považovaný za jedného z najúspešnejších reformátorov pravopisu v dejinách angličtiny.

Je to teda veľmi dobrá paralela k otázke o USA/SŠA: človek môže začať ako „otravný reformátor“, ktorému ostatní hovoria, že jazyk sa takto meniť nedá a o generácie neskôr je jeho zásah úplne normálny. Webster teda nepresadil reformu jedným rozhodnutím. Proces trval niekoľko desaťročí a mal niekoľko vývojových štádií: návrh – zosmiešňovanie/odpor  – používanie v jeho slovníkoch – postupné prijímanie školami a vydavateľmi – štandardizácia.

Dôležité ale je, že Webster nevymyslel všetky tieto rozdiely úplne od nuly. Časť z nich už v angličtine existovala a on ich vedome vybral a podporoval ako vhodné pre americkú angličtinu.

Aj skratka SŠA už v slovenčine existovala – to bol prvý dôvod prečo som ju použil. Skratka SŠA sa u nás už v minulosti používala. Najmä v prvej polovici 20. storočia a v staršej slovenskej publicistike sa možno stretnúť so skratkou SŠA ako o tom svedčí napr. Ročná správa česko-slovenskej štátnej reálky v Bratislave zo školského roka 1932/1933.

Nevidím dôvod prečo by sa nemala používať aj teraz, zvlášť, ak ide o slovenský prepis skratky. Koniec koncov, pre Veľkú Britániu sa u nás bežne používa skratka VB a nie GB.

Druhý dôvod, ktorý ma viedol k použitiu skratky SŠA, priznávam – mal trochu trucovitú motiváciu. Neskutočne ma štve, že po prevrate v roku 1989 sa u nás prestalo používať roky zaužívané písanie ruských mien, či zemepisných názvov a začala sa uplatňovať anglická alebo angličtinou sprostredkovaná podoba namiesto tradičnej slovenskej/transkribovanej podoby: Michail Gorbačov – Mikhail Gorbachev, Boris Jeľcin – Boris Yeltsin, Nikita Chruščov – Nikita Krushchev, Lev Tolstoj – Leo Tolstoy, Jevgenij Pľuščenko – Evgeni Plushenko, Piotr Iľjič Čajkovskij – Pyotr Ilyich Tchaikovsky…

Ešte viac ma irituje, ako po ruských vojenských operáciách na Ukrajine sa zrazu začali prepisovať ukrajinské zemepisné názvy (slovenské exonymá) v akejsi čudnej medzinárodnej latinkovej podobe: Kyjev – Kyjiv, Lvov – Ľviv,  Charkov – Charkiv, Černovice – Černivci, Dneper – Dnipro, Záporožie – Zaporižžja … hoci u nás máme dlhé roky zaužívanú slovenskú podobu a od prvej kodifikácie slovenskej podoby týchto názvov uplynulo už vyše sto rokov!

Nedošlo teda k premenovaniu na ukrajinskej strane, ale k premenovaniu u nás! Prvý s tým (ako inak?) začal Denník N, ktorý oznámil prechod na Kyjiv v marci 2022. Postupne sa pridali ostatné médiá, ktoré nevedeli ako sa Ukrajincom pichnúť viac do riti… A ak sa treba pichnúť komusi do riti, tak stáročná tradícia musí ísť bokom!

A to nehovorím o menách ukrajinských osôb: Andrij Jermak – Andriy Yermak, Vitali Kličko – Vitali Klitschko, Júlia Tymošenková – Yulia Tymoschenko…

Uvedomujem si, že pri Rusoch sú niektoré uvedené podoby (napr. Joseph Stalin) skôr anglické historické exonymá, zatiaľ čo pri Ukrajincoch ide často o oficiálnu ukrajinskú latinku (napr. Oleksii, Andriy), nie priamo o anglický prepis. Napriek tomu nechápem, prečo sa vzdávame toho, čo je nášmu jazyku vlastné a najmä roky rokúce zaužívané.

Na záver už len vyjadrenie českého básnika, publicistu a prekladateľa Tomáša Koloca, ktoré sa presne hodí aj pre Slovensko. Stačí len vymeniť slová Čechy/Česi za Slovensko/Slováci:

„U nás v Čechách a na Moravě + ve Slezsku si přestáváme vážit národní kultury a jazyka (podívejme se jen na nápisy ve veřejném prostoru a hantýrku našich mladých). Jazyka, který bychom už neměli, kdyby nám ho obrozenci na přelomu 18. a 19. století nevybojovali/neuhájili, „moudře“ pokyvujeme, když slyšíme, že národ není nic nežli kulturní konstrukt, „učíme se být Evropany, ne Čechy“ a chraň Pán ty z nás, co by si snad chtěli vzpomenout, že náš jazyk (který nám po troše zaposlouchání dá v hrubých rysech porozumění s dalšími 13 slovanskými národy) z nás navíc dělá i Slovany…“

Zdroj obrázkov: autor textu a AI