Pavol Fabian

Rozhlas počúvam väčšinou len v aute a keď, tak najmä Rádio Slovensko. Pred pár dňami som zachytil pri šoférovaní záver rozhovoru s nejakým mužom – slovenskou celebritou. Až neskôr som vydedukoval, že pravdepodobne išlo o muzikanta Ondreja Kandráča. Rozprával o tom, ako sa rozhodoval presťahovať sa z Východu do Bratislavy. Kandráčova malá dcéra, keď jej oznámil túto novinku, vraj reagovala svojsky, s detskou naivitou:

„Tatko a keď sa presťahujeme z Košíc do Bratislavy, my zostaneme Slováci?“

Pri mikrofóne sa moderátorka s celebritou rozosmiali. Kandráč to dával k dobru ako zábavnú historku. A ona takou aj je.

Keď sa však človek hlbšie zamyslí…

Deti často pomenujú, čo vidia, bez uvedomenia si spoločenských následkov. Známym príkladom je prostoreké dieťa z Andersenových Cisárových nových šiat.

Fiodor Michajlovič Dostojevskij v Idiotovi ústami kniežaťa Myškina hovorí:

„Dospelí nevedia, že dieťa môže dať mimoriadne dobrú radu aj v najťažšej situácii.“

Tento citát síce nie je priamo o nechcenom prezradení pravdy, ale o tom, že dospelí podceňujú detské porozumenie a úsudok.

Nech už v prípade Kandráčovej dcérky išlo o úsmevnú naivitu alebo o odpozorovanie reality, tá veta má svoje racio.

Mladí z celého Slovenska idú za kariérou (a za peniazmi) do hlavného mesta. V Bratislave sídlia inštitúcie – banky, obchodné komory, kancelárie rozličných euroatlantických integračných zoskupení, zastupiteľstvá globálnych firiem… Všetko sú to pozície poskytujúce finančné ocenenie vyššie ako je bežný priemer. Samozrejme za to požadujú lojalitu – európsku, euroatlantickú, neoliberálnu, progresívnu…

Mladí vo veku 18-40 rokov tvoria viac ako 30% obyvateľov Bratislavy. Za ostatných 30 rokov naše školstvo rezignovalo na budovanie národného i historického povedomia a tak táto veková kategória je týmto neduhom postihnutá.

Podľa údajov z roka 2016 len 52,9% obyvateľov Bratislavy sa v nej aj narodili. Mladí s minimálnymi životnými skúsenosťami a s deficitnými poznaním histórie (aspoň tej novodobej) prichádzajú do hlavného mesta a zaradia sa do prostredia, ktoré je bez výhrady lojálne euroatlanickému smerovaniu. Pochopiteľne, za týchto okolností a v takomto prostredí sa aj oni takto nastavia. A ak by aj takéto nastavenie od nich nevyžadoval zamestnávateľ, tak väčšina ich bratislavských priateľov je takto nastavených a oni predsa nebudú robiť čierne ovce…

Je signifikantné, že množstvo bratislavských progresívcov sa dnes cíti viac Európanmi ako Slovákmi.

Vidno to z množstva politických vyjadrení a činov väčšiny členov Progresívneho Slovenska, ale aj SAS-ky, Demokratov a absurdného spolku trnavského blázna, ktorý má takmer každý rok na ministerstve vnútra zaregistrovaný iný názov (azda, aby si s ním ľudia nespájali jeho minulé výčiny).

Vidno to aj z takej, niekto by mohol povedať podružnosti, akou je vzdanie sa prechyľovania, ktoré je prirodzenou súčasťou slovenskej gramatiky a tvorenia slov. Poslankyne PS Beáta Jurík, Simona Petrík (rodená Kováčiková), Dana Kleinert, Natália Nasch, Lucia Yar (rodená Mrázová)  sa hanbia za koncovu -ová, ktorá je taká… taká… slovenská/slovanská…

Pravdepodobne z rovnakej názorovej komunity pochádzajú aj Zuzana Wienk, Jana Kirschner, Tamara Heriban, Tamara Kramár (moderátorka, dcéra herca Maroša Kramára), Barbora Franek, Mária Rehák a mnoho ďalších.

Za minulého režimu mladí boli nositeľmi rebélie voči smerovaniu krajiny, ak už nie aktívnymi, tak určite v kruhu priateľov a známych vyjadrovali svoj nesúhlas a sklamanie z toho, čo sa v spoločnosti deje a nesúhlas s tézou „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak!“ Skrátka, neboli konformní. Svoje národné povedomie si však zachovávali – nikto nechcel byť Ervéhápekom, Sovietom.

Dnes mladí bez životných skúseností a poznania vlastnej histórie sú nadšenými podporovateľmi bruselskej politiky plnej omylov a neuvedomujú si, že sa pomaly, ale isto dostávame do pozície „S Bruselom na večné časy a nikdy inak!“ Popritom sa mladí progresívci štylizujú do role hrdých Európanov a národné tradície považujú za čosi prežité a ich propagátorov za zápecníkov.

Nositeľom rebélie je dnes u nás paradoxne staršia generácia, ktorá čosi už zažila a je schopná porovnávať a najmä vopred vidieť, kam to celé vedie. Je to čudná anomália, lebo v histórii vždy všade bola práve mládež tá, ktorá sa správala revolučne, rebelsky a nie konformne. Naša mládež však nielen nekriticky súhlasí so všetkým, čo príde z Bruselu, ale nositeľov každého pokusu o diskusiu označujú za dezolátov. Chýba im aspoň náznak slovenského povedomia, či strachu o našu suverenitu. Presadzovanie slovenských záujmov im nič nehovorí. Sú to vlastne vykonávatelia cudzej moci na Slovensku.

A tak Kandráčova dcérka (pravdepodobne len nechtiac) trefne vystihla situáciu.

Zdroj obrázku: AI