Pavol Fabian

28. september 2015

Po celom Nemecku sa konali demonštrácie proti pravicovému extrémizmu. Vo viacerých mestách došlo k zrážkam účastníkov s pravicovými radikálmi. Najväčšie nepokoje sa udiali v Mníchove a v Drážďanoch. Na viacerých miestach musela proti rozvášneným davom zasiahnuť polícia s vodnými delami, ťažkou technikou a so psami[1]. K slovu sa dostali aj príslušníci jazdeckej polície. Nemocnice v mestách postihnutých nepokojmi sa zaplnili stovkami ranených či už z radov demonštrantov, pravicových extrémistov alebo polície. Veterinárne ambulancie sa zaplnili desiatkami zranených policajných koní, ktoré v prípade zlomenín končatín liečili chirurgickou terapiou v zmysle najlepších tradícií známeho nemeckého veterinárneho chirurga – Hansa Lugera von Berretastein[2].

Slovenské výletno-vojnové plavidlo napredovalo vnútrozemím Nemecka a Jakub Dovanič, ale ani nikto iný z posádky netušil, čo popri plavbe spôsobilo. Medzi členmi posádky však napriek tomu stúpala nervozita. Kapitán sa usiloval uplatňovať voči svojim námorníkom metódu cukru a biča. Keď sa loď priblížila k Bambergu a posádka začala naznačovať, že má chuť na čapované pivo, Dovanič pochopil, že nastal čas na uplatnenie cukru:

„Kormidlo vľavo, smer prístav! Pristaneme v Bambergu!“

„Zmena plánu? Namiesto Jan Mayena dobyjeme Nemecko?“ čudoval sa 1.dôstojník[3].

„Ale čoby! Len majú chuť na čapované…„ vysvetlil kapitán, „…a ja tiež.“

Tesne popoludní loď prirazila k pontónu č. 3 a plavčík 2. triedy Ivan Uzliar pripútal loď lanami ku brehu. Kapitán dal na palube zhromaždiť posádku a vydal pokyny:

„Námorníci, do siedmej máte voľno. Podľa možnosti sa veľmi nevzďaľujte od prístavu, aby sme mohli presne o pol ôsmej vyplávať. Kto sa ožerie pod obraz Boží bude mesiac dennodenne drhnúť palubu! Na lodi zostanú: tretí dôstojník, námorníci 1. triedy Dezider Lakatoš a Štefan Gunda a námorníci 2. triedy Adam Kolečáni, Peter Hvizdoš, Rolex Šarközy a ja. Rozchod!“

Vysmädnutí členovia posádky bývalej výletnej lode Martin sa vyhrnuli na breh nedočkavo ako tropická cunami. S neodbytnou nástojčivosťou sa prehnali prístavným dokom a všetci skončili v najbližšej krčme s názvom znejúcim malebne pre každého pivára – Kaiserdom Brauereigasthof. Palubný navigátor Imrich Strelka prepašoval na breh aj tučniaka s evidenčným číslom tuč. arm. SR, DKP 5643-12/2015, ktorého námorníci familiárne oslovovali Lojzo. Bolo mu ľúto nechať svojho kartárskeho partnera na palube[4].

Plavčík Rudolf Ivanička, ktorý sa na plavbu prihlásil motivovaný skvelou možnosťou spoznávať cudzie svety, krčmu obišiel širokým oblúkom a jediný sa vydal do mesta hľadať historické pamiatky. Slovenskí námorníci netušili, že krčma Kaiserdom Brauereigasthof bola v Bambergu známa, ako domovský podnik miestnych pravicových extrémistov. Už pred príchodom námorníkov z lode BVL Martin ich tam sedelo zo desať. Popíjali pivo, arogantne hulákali, podchvíľou sa s rukami prepletenými pod pazuchami knísali v rytme bavorskej dychovky znejúcej z jukeboxu alebo na plné hrdlo spievali agresívne znejúce piesne obľúbené v prostredí nemeckej ultrapravicovej spoločnosti[5]. Popritom sledovali správy o demonštráciách proti pravicovému extrémizmu, ktoré sa zjavovali na stíšenej televíznej obrazovke umiestnenej na stene. Spravodajské šoty o zákrokoch polície proti extrémistom boli pre nich čosi podobné ako červená muleta pre býka v koride.

Do sály zneli ich zlostné nadávky a vyhrážky zamerané proti:

1. Židom
2. Rómom
3. Arabom
4. Homosexuálom,
5. Invalidom
6. Žltým
7. Čiernym
8. Iným etnikám
9. Inak politicky zmýšľajúcim
10. Proste proti každému okrem nich

Do tejto atmosféry vstúpila posádka lode, ktorej takmer polovicu tvorili osadníci z Letanoviec. Vrcholom však bolo, keď sa do krčmy vknísal tučniak s evidenčným číslom tuč. arm. SR, DKP 5643-12/2015, ktorého námorníci familiárne oslovovali Lojzo. Bolo to akoby si drobná myška dovolila vliezť v zoologickej záhrade do klietky s levom. Alebo ako keby pápež Joseph Ratzinger požehnal zápalnú šnúru bomby.

Oči mladíkov v kožených bundách podliate krvou od množstva skonzumovaného alkoholu sa podliali ešte viac. Od členov posádky lode BVL Martin to bola neskutočná a hlavne netušená opovážlivosť poškvrniť ich posvätnú pôdu. Atmosféra v podniku zhustla. Námorníci z Martina si objednali pivo[6]. Keď im ho priniesli, detinsky sa z neho začali vytešovať. Pramálo pozornosti venovali príchodu ďalších a ďalších vyholených zákazníkov v ramenatých kožených bundách.

Námorníci si objednávali pivo za pivom a k tomu si pod stolom tajne nalievali bošácku slivovicu prinesenú z lode[7]. Onedlho bolo v krčme viac extrémistov ako členov posádky[8]. Vo vzduchu visel prúser[9]. Okrem toho na stene visela aj dekoratívna atrapa oštepu bájnej Wagnerovej Walkýry tiahnucej do boja na okrídlenom koni.

Netrvalo dlho a povestná kvapka pretiekla. I keď vzhľadom na výbušnosť situácie by bolo presnejšie napísať, že preskočila iskra. Pravda však je, že vhodnejšie je prirovnanie o kvapke. Tučniakovi s evidenčným číslom tuč. arm. SR, DKP 5643-12/2015, ktorého námorníci familiárne oslovovali Lojzo nemotorne manipulujúceho svojimi krídelkami s prineseným príborom, nechtiac odfŕkal kvapka oleja z treščej pečene rovno na čiernu koženú bundu vodcu miestnych extrémistov Helmuta Raabeho. Už nie celkom triezvy vodca extrémistov vstal od stola a pristúpil k nič netušiacemu tučniakovi. Raabeho zlosť navyše potencovala skutočnosť, že tučniak bol „vo fraku“. Raabemu tak pripomínal časopiseckú fotografiu z Plesu v opere, na ktorej bol zobrazený rovnako oblečený biznismen Jicchak Lowwenstein, prezident viacerých globálnych firiem. Jicchak Lowenstein, ktorého pravicoví extrémisti na celom svete považujú za jedného z tých, čo ovládajú svet, za zdroj všetkého zla.

Helmut Raabe strelil tučniakovi s evidenčným číslom tuč. arm. SR, DKP 5643-12/2015, ktorého námorníci familiárne oslovovali Lojzo, zvučné zaucho. Z tučniakovej hlavy vyletelo zopár uvoľnených pierok a z ruky vidlička. Nechápavo sa pozrel na Raabeho a priateľsky ho ďobol zobákom do lýtka. Raabe si to vysvetlil ako akt agresie a ruku natiahol k ďalšiemu zauchu.

Takmer súčasne aj letanovský osadník Sandokán Stopka spoznal, že atrapa oštepu bájnej Wagnerovej Walkýry nie je úplne dekoratívna. Pobočník miestneho vodcu pravicových extrémistov Wolfgang Schlapke mu ním rozťal obočie s výkrikom:

„Für sauberes Deutschland!“

To bol signál, po ktorom sa holohlaví chlapíci s krvavými očami vrhli na počerných námorníkov zo Slovenska. Osadníci z Letanoviec chceli v prvom momente z krčmy utiecť, ale vtom sa ukázala občianska solidarita, po akej volajú naši politici. Slovenskí námorníci potúžení pivom a bošáckou sa začali brániť. Tučniak s evidenčným číslom tuč. arm. SR, DKP 5643-12/2015, ktorého námorníci familiárne oslovovali Lojzo, nezostal bokom. Ďobal zobákom a tlapkami kopal extrémistov presne do bolestivého miesta tesne pod kolenom. Obrana posádky z Martina bola taká účinná, že po chvíli časť anabolikami nafúknutých extrémistov potupne zdupkala a časť zostala ležať na zemi. Bolestivo si treli zasiahnuté časti tela a vzdychali: „Ó liebe Mutti“ „…es tut mir weh…“

Bitka s extrémistami pomohla námorníkom z Martina trochu vyventilovať alkohol z tela. Mierne dotrhaní, sem-tam krvaví, s pár modrinami na tele sa presne o siedmej vrátili víťazoslávne na palubu lode. Kapitánovi o extempore nepovedali ani slovo, stav ich oblečenia si v padajúcom súmraku Jakub Dovanič nevšimol. Na palubu sa vrátili všetci, okrem plavčíka Rudolfa Ivaničku, ktorý sa na plavbu prihlásil motivovaný skvelou možnosťou poznávať cudzie svety a na breh sa vydal s cieľom navštíviť miestne pamätihodnosti.

„Kde ten Ivanička trčí?!“ vrčal nespokojne o pol ôsmej kapitán Dovanič.

„Išiel hľadať historické pamiatky!“ vysvetlil mu 3. dôstojník.

„Veď je tma, všetky musia byť už zatvorené!“ nechápal kapitán.

Keď sa Rudolf Ivanička nevrátil ani o hodinu, kapitán bol už poriadne nervózny. Zastávku v Bambergu vymyslel svojvoľne, bez porady s admiralitou v Bratislave, takže teraz ju nemohol ani požiadať o radu.

Keď Rudolf Ivanička neprišiel ani o ďalšiu polhodinu, vybral sa kapitán do prístavu na miestne oddelenie spolkovej polície a požiadal ich o pátranie po nezvestnom.

Policajný dôstojník vyslal hliadku skontrolovať všetky mestské pamätihodnosti, či tam niekde nenájdu strateného námorníka. V sedemdesiattisícovom Bambergu ich našťastie nebolo až tak veľa. Keď Ivaničku, nikde nenašli, vyslal hliadky aj do všetkých okolitých krčiem, ale policajti sa aj odtiaľ vrátili s negatívnym výsledkom.

Nervozita kapitána Dovaniča sa zväčšovala – veď bol ohrozený časový harmonogram plavby! Policajtom s poľutovaním oznámil, že žiaľ jeho loď má dôležité poslanie a nemôže sa zdržiavať neplánovaným pobytom v Bambergu. Požiadal ich, aby po Rudolfovi Ivaničkovi ďalej pátrali:

„Ak ho nájdete, pomôžte mu prosím, dopraviť sa do niektorého z miest na dolnom toku Rýna. Tam by sme ho mohli zobrať na palubu.“

Na kus papiera im načrtol predpokladaný časový harmonogram plavby, k nemu pridal číslo svojho mobilu a aby sa im ľahšie pátralo, zanechal im kópiu Ivaničkovej fotografie z jeho lodnej knižky. Potom sa vrátil na palubu Martina a hodinu pred polnocou loď zdvihla kotvy.

[1] Išlo prevažne o psov plemená nemecký ovčiak a rotvajler. Jednak preto, lebo sú to nemecké národne plemená a tiež preto, že v rozpočte nemeckej polície je dostatočne vysoká položka nazvaná Krmivové zabezpečenie služobných psov. Naproti tomu finančne podvýživená slovenská polícia v tom období prešla na ekonomicky menej náročné plemená psov (jorkšírsky teriér, maltézsky pinč, pekingský palácový psík…),

[2] Významného žiaka legendárnej dvojice amerických hipiatrických chirurgov, pánov Smitha & Wessona

[3] V civile to dotiahol najďalej v relácii Olivera Andrásyho a Eleny Vacvalovej Aj múdry schybí, kde sa stal celkovým víťazom.

[4] Niektorí členovia posádky tvrdili, že nie je len jeho kartárskym partnerom.

[5]O Tannenbaum, o Tannenbaum wie treu sind deine Blätter

[6] Tučniak s evidenčným číslom tuč. arm. SR, DKP 5643-12/2015, ktorého námorníci familiárne oslovovali Lojzo si objednal treščiu pečeň s oblohou.

[7] Ktosi im povedal, že v nemeckých krčmách je draho.

[8] Nielen preto, že niektorí z námorníkov ich začali vidieť dvojmo.

[9] Ak bude jazykovým korektorom tohto textu ktosi zo Slovenskej národnej strany pravdepodobne vymení slovo „prúser“ za slovo „galiba“. Ale to by nebolo pre ďalší dej dobré! Ako by sa dala do príbehu zapojiť a vysvetliť prítomnosť vo vzduchu visiaceho Gábora Galibu, profesora Maďarskej akadémie vied, šéfa oddelenia molekulárnej biológie (viď. http://www.richem.hu/en/staff/galiba ) v krčme Kaiserdom Brauereigasthof?