4. október 2015
Bývalá výletná loď Martin sa za monotónneho vrčania motorov približovala k Duisburgu, poslednému väčšiemu mestu pred holandskou hranicou, keď kapitánovi Dovaničovi zazvonil mobil:
„Herr Kapitän, wir haben Ihrer Schiffsjunge Herr Iwan Nitschka gefunden.“
„Iwan Nitschka?“ nerozumel kapitán.
„Ja, Iwan Nitschka! Kennen Sie ihn nicht?“
Až teraz sa kapitánovi rozležalo v hlave:
„Jáááj, Ivanička, ich verstehe.“
Policajný komisár Wolfgang Müller Dovaniča informoval, že Ivaničku o desať minút privezie do duisburského prístavu:
„Vyzdvihnite si ho!“
Bolo že to radosti, keď z kapitánskeho môstika Dovanič rozoznal, že na prístavnom pontóne naozaj stojí plavčík Ivanička v spoločnosti neznámeho vysokého muža, pravdepodobne komisára Müllera. Na palube sa zhromaždila celá posádka, rozjarene ukazovala na breh a radostne vykrikovala:
„Rudo! Rudo!“
„Chvalabohu, že si sa našiel!“
„Vitaj Ivanička!“
„Dúfam Rudo, že si nerozfrcal všetky prachy a vrátiš mi tú päťdesiatku, čo som ti požičal.“
Málokto si v prvom momente uvedomil, že Ivanička je akýsi iný. Vážil aspoň o desať kíl viac ako pred týždňom, namiesto pracovného odevu mal na sebe slušivý tmavý oblek z kvalitnej látky, v ruke držal zapálenú nie najlacnejšiu cigaru a z náprsného vrecka mu okrem vreckovky ladiacej s kravatou vytŕčala zlatá kreditná karta.
Keď Ivanička vstúpil na palubu, otázok nebolo konca kraja:
„Kde si sa celý ten týždeň flákal?“
„Čo sa to s tebou stalo?“
„Odkiaľ máš ten oblek?“
„Dúfam Rudo, že si nerozfrcal všetky prachy a vrátiš mi tú päťdesiatku, čo som ti požičal?“
Ivanička sa len záhadne usmieval a mlčal. Kapitán ho chytil za lakeť a odviedol kúsok bokom:
„Tak ale naozaj! Kde ste boli? Viete, že váš čin by sa dal pokladať za dezerciu?! Viete, že by ste mohli mať kvôli svojmu konaniu vééééľke problémy?!“
Ivanička so sklopenou hlavou smutno pritakával.
„Tak kde ste boli?“
„No…„ neisto začal vysvetľovať, „…išiel som hľadať historické pamiatky Bambergu.“
„Azda mi len nechcete nahovoriť, že ste ich hľadali týždeň?!“
„Nie! To nie.“
„Tak ako to teda bolo s tými vašimi starinami?“
„Hneď z prístavu som sa vybral k starobylému, architektonicky nesmierne zaujímavému, bývalému benediktínskemu kláštoru na Michaelsbergu a tam v kláštornom parku som stretol…“
Ivanička sa odmlčal.
„Koho ste stretli?!“ horel zvedavosťou kapitán.
Plavčík sa pozrel na kapitána pohľadom takmer nežným a s rumencom na tvári šepol:
„… historickú pamiatku!“
Kapitán chvíľu ohúrene hľadel na Ivaničku. Nevedel určiť, či si z neho nerobí žarty.
„Koho?!“
„Gertrúdu Oberwinkelhauptovú.“
„Čože?!“
„Gertrúdu Oberwinkelhauptovú.“
Kapitán ničomu nerozumel. Hľadel na Ivaničku ako puk. Plavčík pochopil, že vysvetlenie v tejto forme postačovať nebude:
„Gerti je vdova. Bohatá vdova po vysokom bankovom úradníkovi. Má síce už sedemdesiatpäť rokov, ale štíhla je ako prútik, udržiavaná, prosto vyzerá sotva na päťdesiat!“
„Na päťdesiat?!“ nezdalo sa kapitánovi.
„No dobre, na päťdesiatpäť.“ pripustil plavčík.
Kapitánovi sa začalo pomaly rozvidnievať. Pátravo hľadel na štyridsaťročného plavčíka a na tvári sa mu zjavil opatrný, trochu chlapácky a trochu neveriaci úsmev:
„Vy ste ju zbalili…!“
„Nie!“ ohradil sa Ivanička.
„Nie?“
„Nie! Ona zbalila mňa!“
Kapitán neveriacky pokrútil hlavou.
„Sedela na lavičke a keď som išiel okolo, z úst jej vypadla…“
„Zubná protéza?“ neodpustil si kapitán.
„Nie!“ takmer sa urazil plavčík,“… vypadla jej tá vecička… ako sa to volá… inhalátor… veď viete, čo vdychujú astmatici.“
„A?“
„Myslel som, že jej prišlo zle, tak som priskočil, zdvihol som inhalátor a podal jej ho. Spýtal som sa jej, či nepotrebuje nejakú pomoc… a vtedy sa to stalo!“
„Čo?“
„Slabým hlasom zvolala: Ich brauche Hilfe! Chytila ma za kravatu, pritiahla k sebe a priložila svoje pery na moje. Začal som jej teda dávať umelé dýchanie, ale po pár minútach som pochopil, že jej nejde o dýchanie z úst do úst.“
„Tak akú pomoc potrebovala?“
Ivanička sa okúňal s odpoveďou:
„No… potrebovala prvú pomoc. Tak som jej ju poskytol. Potom ale vysvitlo, že ona nechce len prvú pomoc, ale aj druhú, tretiu a ďalšiu.“
„Taká bola slabá?“
„Ale čoby! Nič jej nebolo! Bola zdravá ako rybička. Ako neskôr vysvitlo, to s tým inhalátorom bola len taká finta. Chcela odo mňa pomoc úplne iného druhu….“
„Akého?“
Ivanička sa ešte viac zapýril:
„No… veď viete… Gerti je predsedníčka bamberského združenia FKK[1] A členky FKK sú v Nemecku známe svojou náruživosťou.“
„Chcela vás sexuálne zneužiť!“ vyhŕkol kapitán.
„Tak by som to nenazval. Ako som už spomínal, bola to vdova po vysokombankovom úradníkovi. Veľmi bohatá. Platila mi… veď vidíte…“ povedal a prstom ukázal na svoj drahý oblek z kvalitnej látky.
„Zneužila vás a ešte vám za to aj platila!“
„Nie! To rozhodne nie!“ ohradil sa Ivanička, „…keď sme večer v jej rozľahlej vile sedeli pri sviečkach, popíjali šampanské, jedli kaviár a ona mi zriadila účet a dala k nemu zlatú kreditnú kartu, tak som sa do nej zamiloval!“
Kapitán neveriacky hľadel na Ivaničku. Uvedomil si, že ide o historický okamih – Slovensko plné mladých vystajlovaných, plastickými chirurgmi upravených zlatokopiek sa dočkalo svojho prvého zlatokopa!
„Prečo ste sa teda vrátili na loď?“ nechápal kapitán.
„A či som ja chcel?“ znechutene zareagoval protiotázkou a pokračoval v rozprávaní:
„Okolo deviatej som vyšiel na chvíľu na ulicu pofajčiť si svoju prvú rannú cigu. Gertinka totiž cigaretový dym vo vile neznášala. Oproti práve išlo policajné auto s hliadkou. Prešlo okolo mňa, ale potom zastavilo. Policajti sa začali ňúrať v nejakých papieroch a potom zrazu cúvli ku mne. Chceli odo mňa doklady, ale ja som si lodnú knižku a všetky doklady zabudol na lodi. Spýtali sa ma, či som Rudolf Ivanička. Rozumiete, oni vedeli moje meno! Povedal som – že som. A už ma aj brali do auta. Gerti síce vybehla na ulicu a kričala na nich: Was machen sie?, was machen sie? Ale nič to nepomohlo. V Nemecku sú vraj teraz nejaké nepokoje a tak sa policajti s ľuďmi veľmi nebabrú… Nemáš doklady? Ideš s nami! No a tak som sa dostal sem…“ ukončil smutne svoje rozprávanie.
Kapitán si vypočul rozprávanie zamilovaného plavčíka, ale napriek romantikou nabitému príbehu nemohlo nasledovať nič iné, než trest. Veliteľ však prejavil značnú dávku zhovievavosti a ľudskosti. Keďže do Bratislavy nezvestnosť člena posádky nenahlásil a plavčík sa, i keď nie dobrovoľne, vrátil, rozhodol sa, že to nebude rozmazávať. Ivaničkovi udelil len mierny trest[2] lebo si uvedomil, že najväčší trest sa mu už stal. Bola ním strata jeho mecenášky. Vzápätí vydal rozkaz, ktorým zakázal komukoľvek vystúpiť na breh, kým sa budú plaviť nemeckým územím.[3]
[1] FKK (Freikorperkultur alebo klub „kultúry nahého tela“). V Nemecku aj medzi seniormi veľmi populárna nudistická organizácia.
[2] Týždeň šúrovať podlahu na palube.
[3] Tým „komukoľvek“ myslel samozrejme v prvom rade Ivaničku, ale v takomto znení ten rozkaz vyzeral lepšie. Okrem toho Dovanič už ani nemal v pláne robiť ďalšiu zastávku v Nemecku – pochopil, že by to mohol byť zas prúser galiba.
Celá debata | RSS tejto debaty