Pavol Fabian

10. október 2015

Na Slovensku sa zatiaľ darilo misiu na Jan Mayen viac-menej úspešne zatajovať. I keď vyskytlo sa zopár prípadov, ktoré utajenosť misie nabúravali. Napríklad známa outdoorová cestovka Lavínatour patriaca manželke ministra obchodu trochu predčasne (a veľmi nediplomaticky) na svojej webovskej stránke avizovala v rámci výhľadových akcií na budúci rok Zájazd na slovenský ostrov Jan Mayen. Anotácia k tejto akcii hovorila:

„Odkázaní sami na seba“ – výlet do Arktídy na ostrov, kde nie je nič! Holé nič! Počas celého pobytu budete musieť vyžiť len z potravín, ktoré si prinesiete a ich konzumáciu si budete musieť umne rozplánovať tak, aby vám vystačili na celý mesiac. Na ostrove nemôžete rátať so žiadnym dodatočným nákupom potravín, oblečenia, čohokoľvek, pretože tam nie je jediný obchod. Rovnako neprístupná bude aj lekárska pomoc, lieky, televízia, internet, skrátka všetko, čo sa v civilizovaných krajinách považuje za samozrejmé. Orientačná cena zájazdu:

2 500 eur.

Pár dní po zverejnení ponuky tejto outdoorovej akcie sa ozval predseda SSD (Spolok slovenských dôchodcov) Ervín Pomočný a tlačovej agentúre TASR poslal nasledovné stanovisko:

„Výkonný výbor Spolku slovenských dôchodcov na svojom zasadnutí s rozhorčením konštatoval, že cestovná kancelária Lavínatour blízka ministrovi obchodu za drahé peniaze ponúka údajne exotický zájazd poskytujúci nevšedné adrenalínové zážitky spojené so skromnosťou a živorením účastníkov. Spolok slovenských dôchodcov odkazuje ministrovi obchodu a celej vláde premiéra Plecha, že slovenskí penzisti si nemusia kupovať tento predražený zájazd. Všetko to, čo ponúka cestovná kancelária Lavínatour ako adrenalínový zážitok, každý z dôchodcov prežíva vďaka minimálnym dôchodkom dnes a denne bežne.“

11. október 2015

Seržant John Hutchkins, ktorý mal práve službu pri obsluhe sonaru americkej jadrovej ponorky USS Maryland triedy Ohio zbystril pozornosť. Na jeho monitore sa zjavilo čosi čudné. Seržant si spočiatku myslel, že ide o smrteľne zraneného delfína, ale čím viac sledoval monitor, tým menej sa mu to zdalo pravdepodobné. Vzhľadom na to, že jadrová ponorka USS Maryland so stopäťdesiatimi štyrmi riadenými strelami Tomahawk s jadrovými hlavicami na palube vykonávala svoju pravidelnú mierovú hliadkovú plavbu nebolo veľmi vhodné, že sa do jej okolia priplietlo niečo, čo spočiatku vyzeralo ako smrteľne ranený delfín a neskôr vyzeralo ako niečo, o čom seržant Hutchkins netušil, čo to je.

To niečo rozhodne nevyzeralo ako ktorékoľvek normálne plavidlo.

Seržant sa rozhodol, že na veliteľský môstik zavolá kapitána ponorky Patricka Dukakisa[1].

Bývalá výletná loď Martin sa medzitým ďalej nerušene plavila Severným morom a zanechávala za sebou výraznú olejovú škvrnu, ktorú by aktivisti Greenpeace klasifikovali ako ekologickú katastrofu 3. stupňa. Olejový závoj za loďou bolo to, čo seržant John Hutchkins omylom spočiatku považoval za krvavú stopu za smrteľne raneným delfínom.

Keď bývalá výletná loď Martin začala výrazne strácať výkon, všimol si aj 3. dôstojník, že z lode uniká olej. Nestalo sa to počas tejto plavby prvý raz. Tretí dôstojník preto presne vedel, kde je slabé miesto lode a kde olej uniká. Schytil rýchlo kľúč na uťahovanie matíc číslo dvanásť a ponáhľal sa dotiahnuť tesnenie na kritickom mieste. Náhla nečakaná prudšia vlna a šmykľavý povrch paluby spôsobili, že dôstojník sa zapotácal. V úsilí udržať sa na nohách vypustil z ruky kľúč, aby sa mohol chytiť zábradlia. Kľúč na uťahovanie skrutiek letiaci vzduchom nabral taký nešťastný smer, že prepadol cez palubu a zmizol pod hladinou.

Privolaný kapitán americkej jadrovej ponorky USS Maryland triedy Ohio Patrick Dukakis, ktorý doma v malom pobrežnom mestečku Millsboro (štát Delaware) zanechal svoju manželku Abigail v šiestom mesiaci tehotenstva a svojich dvoch synov (4 a 6 rokov), sa sklonil nad monitor a nad chrbát seržanta Johna Hutchkinsona. Horúčkovito rozmýšľal, či mu seržant nemal prepustiť svoje miesto za monitorom a či nie je ponižujúce, že sa hrbí nad svojim podriadeným.

„Čo tam máte seržant?“ spýtal sa hlasom, ktorý na prvé počutie prezrádzal, že ide o rozvážneho vzdelaného a po všetkých stránkach sympatického a vlasti oddaného človeka.

„Čosi nad nami je! Vyzerá to ako smrteľne ranený delfín a nie je to smrteľne ranený delfín.“ oznámil mu seržant svoje pozorovanie.

Kapitán Patrick Dukakis, absolvent Vojenskej námornej akadémie v Annapolise[2] si razom spomenul, čo ho učili na tejto prestížnej škole. Kontraadmiral Roscoe Johnson frekventantom neraz prizvukoval:

“Všetko, čo na sonare bude vyzerať ako smrteľne ranený delfín je buď ruský alebo čínsky torpédoborec alebo krížnik. Dajte na to pozor, je to ich typické maskovanie!“

Nevedno prečo, si v tej chvíli kapitán Dukakis spomenul aj na svoju manželku Abigail v šiestom mesiaci tehotenstva a svojich dvoch synov (4 a 6 rokov) a uvedomil si, že musí byť ostražitejší ako inokedy aj kvôli nim.

Z kapitánových úvah o manželke a z ľahko ťažko erotickej spomienky na ňu[3] ho vyrušil zvuk, aký môže vydať len náraz driftujúcej protiponorkovej míny alebo úder uťahovacieho kľúča číslo dvanásť o oceľový plášť ponorky.

Kapitán Patrick Dukakis na okamih stŕpol a s ním aj ďalších 14 dôstojníkov a 140 námorníkov tvoriacich posádku jadrovej ponorky USS Maryland triedy Ohio[4]. Všetci s obavami očakávali tlmený výbuch explodujúcej míny, po ktorom sa v trupe ponorky zjaví trhlina a veliteľské stanovisko začne zalievať prúd vody.

Bežné typy uťahovacích kľúčov číslo dvanásť, však na rozdiel od protiponorkových mín, nie sú vybavené ani nárazovým galvanickým aktivačným zariadením ani nijakou trhavinou, takže k žiadnemu výbuchu nedošlo.

Rozvážny, vzdelaný a po všetkých stránkach sympatický a vlasti oddaný kapitán Patrick Dukakis sa prebral z chvíľkového ohromenia a okamžite si spomenul na slová ešte rozvážnejšieho, vzdelanejšieho, po všetkých stránkach sympatickejšieho a vlasti oddanejšieho človeka, kontraadmirála Roscoe Johnsona, ktorý frekventantom Námornej akadémie v Annapolise neraz prízvukoval:

„Ak sa vám na sonare ukáže čosi, čo bude vyzerať ako smrteľne ranený delfín a zároveň sa ozve zvuk, aký môže vydať len náraz driftujúcej protiponorkovej míny alebo kľúča na uťahovanie matíc číslo dvanásť o oceľový plášť ponorky, je čas na vyhlásenie najvyššej bojovej pohotovosti.“

Patrick Dukakis si slová skúseného prešediveného kontraadmirála, účastníka pamätnej operácie Púštna búrka[5] dobre pamätal. Nezaváhal ani chvíľu.

„Vyhlasujem stav najvyššej bojovej pohotovosti!“ vykríkol.

Prvý dôstojník vzápätí prepol na paneli viacero tlačidiel z polohy „green“ do polohy „red“. Pri úzkych oválnych vchodových dverách do jednotlivých sektorov ponorky začalo blikať červené výstražné svetlo, takže sa začali podobať na vchodové dvere do verejného domu. Imidž nevestinca narúšal len nepríjemný zvuk sirény, ktorý sa začal ozývať súčasne, takže to naďalej evokovalo imidž vstupu do nevestinca, ale takého, v ktorom vypukla epidémia pohlavnej choroby.

Kapitán Dukakis nestratil duchaprítomnosť a prikázal:

„Zapnite Polymath 1!“

Polymath 1 bol najnovší výkrik americkej vojenskej high-tech – geniálny počítačový analyzátor, ktorý pomocou kombinácie akustických, tlakových, obrazových a rádiových informácií bol za pár sekúnd schopný omnoho presnejšej analýzy ako obyčajný sonar. Obchodný zástupca firmy vyrábajúcej tento geniálny prístroj v časoch keď sa rozhodovalo, či ho vláda kúpi do svojich ponoriek na prezentácii názorne predviedol, že Polymath 1 je schopný kilometer pod vodnou hladinou rozoznať vo vode dokonca aj odhodený ohorok od cigarety[6].

„Polymath 1 zapnutý!“ odpovedal 1. dôstojník.

„Zacieliť v smere neznámeho objektu!“ velil kapitán.

„Zacielené v smere neznámeho objektu!“

„Analytickú funkciu zvýšiť na 90 percent!“

„Zvýšené na 90 percent!“

Polymath 1 tíško priadol a na monitore naskakovalo množstvo zatiaľ nič nehovoriacich čísel.

Na palube bývalej výletnej lode Martin 3. dôstojník medzitým našiel náhradný kľúč na uťahovanie matíc číslo dvanásť a začal priťahovať skrutky okolo olejového tesnenia. Jedna z nich však už držala len na poslednom závite, takže po dotyku kľúča sa z neho zvliekla a nezadržateľne padla do mora. Tretí dôstojník mal pri sebe náhradnú, a tak si z tejto, v podstate bezvýznamnej udalosti, ťažkú hlavu nerobil.

V ponorke USS Maryland plávajúcej o pol kilometra nižšie sa ozval signál naznačujúci, že Polymath 1 ukončil analýzu.

„Prvý dôstojník, aký je výsledok?“ spýtal sa kapitán Dukakis.

Námorný dôstojník sa sklonil k monitoru a čítal:

„Neznámy objekt nachádzajúci sa na hladine o päťsto štyridsať metrov vyššie, v smere juho-juho východ, dvanásť stupňov od polohy USS Maryland je vyhodnotený buď ako zhluk ohorkov od cigariet[7] alebo ako smrteľne ranený delfín.“

Ani analýza Polymathu 1 nedala teda jednoznačnú odpoveď, ale opätovná zmienka o objekte podobnom smrteľne ranenému delfínovi kapitánovi Dukakisovi zase pripomenula slová kontraadmirála Roscoe Johnsona:

“Všetko, čo na sonare bude vyzerať ako smrteľne ranený delfín je buď ruský alebo čínsky torpédoborec alebo krížnik!“

V tej chvíli do ponorkového plášťa presne na mieste, kde sa nachádzala veliteľská sekcia plavidla, narazila skrutka uvoľnená z olejového tesnenia bývalej výletnej lode Martin. Nebol to taký silný zvuk ako keď do ponorky udrel uťahovací kľúč, ale bol o to záhadnejší a zlovestnejší.

Kapitán Dukakis sa inštinktívne prikrčil. Nepochyboval o tom, že záhadný nepriateľský objekt plaviaci sa nad nimi púšťa na jeho ponorku podmorské míny. Myseľ mu zaletela k manželke Abigail v šiestom mesiaci tehotenstva a k svojim dvom synom (4 a 6 rokov).

Rozvážny, vzdelaný a po všetkých stránkach sympatický a vlasti oddaný kapitán Patrick Dukakis bol však muž na svojom mieste. Neváhal ani chvíľu:

„Operačný plán jeden!“

„Operačný plán jeden!“ zopakoval 1. dôstojník a stlačil akési tlačidlo.

Operačný plán jeden znamenal, že prvé štyri riadené strely typu Tomahawk nesúce jadrovú hlavicu zacielené na Kremeľ, ruskú raketovú základňu riadených striel Iskander pri Kaliningrade, na budovu Štátnej rady v Pekingu a na čínsku raketovú základňu Si-čchang sa aktivizujú.

„Pripravte na odpálenie riadené strely Tomahawk v šachtách číslo jeden, šesť, dvanásť a dvadsať štyri, kód „Last thunderstorm[8]“!

Prvý dôstojník prepol štyri tlačidlá na paneli do polohy „active“:

„Riadené strely Tomahawk v šachtách jeden, šesť, dvanásť a dvadsať štyri pripravené na odpálenie!“ potvrdil.

Na palube bývalej výletnej lode Martin 3. dôstojník dotiahol skrutky tesnenia a olej konečne prestal vytekať. Spokojný s dobre vykonanou prácou, pospevujúc si: Ja parobek z Kapušan, nemám ženy ľem som sám… zmizol v kajute.

Na palube USS Maryland bolo všetko pripravené k odpáleniu štyroch riadených striel typu Tomahawk nesúcich jadrovú hlavicu. Kapitán jadrovej ponorky Patrick J. Dukakis mysľou zaletel na adresu:

351 Peachtree Lane

Millsboro, DE19966 (štát Delaware)

kde v rodinnom domčeku žila jeho tehotná manželka Abigail s dvomi synmi (4 a 6 rokov).

a ani ho nenapadlo pomyslieť napr. na matku dvoch detí:

Екатеринy Зайцевy, (Jekaterinu Zajcevovú)

ул. Воздвиженка, 3/5,

119019, Москва,

alebo na matku dvoch detí:

邓琳琳 (Teng Lin-lin)

中国北京市东城

区崇文门外大街3-18

号邮编100062,

ktoré na rozdiel od jeho manželky a synov bývali v bezprostrednej blízkosti cieľa jeho rakiet.

„Commander, azda by sme mali počkať na pokyn z Pentagonu…“ neisto namietol 1. dôstojník i keď obaja vedeli, že rádiové spojenie s Veliteľstvom námorných síl v Arlingtone sa zatiaľ nepodarilo nadviazať. Včera ešte fungovalo a veliteľstvo ich, okrem iného, pomerne detailne informovalo aj o napätej situácii v Európe, presnejšie v Nemecku, ktoré už dva razy v histórii bolo pri vzniku svetovej vojny.

„Čo ak tam hore už nastala apokalypsa? Čo ak je už Pentagon zrovnaný so zemou?“ spýtal sa kapitán.

Prvý dôstojník vedel, že toto je háklivá téma, pretože pobrežné mestečko Millsboro, kde v rodinnom dome žila kapitánova tehotná manželka Abigail a jeho dvaja synovia (4 a 6 rokov) bola vzdialená od Arlingtonu – sídla Pentagonu len 118 míľ, teda čosi vyše dvoch hodín jazdy po diaľnici. Ak nepriateľ na zničenie Pentagonu použil jadrové zbrane bez následkov by nezostalo ani Millsboro.

„Skúste sa spojiť s veliteľstvom ešte raz!“ prikázal kapitán radistovi.

Radista, ktorý sa o spojenie pokúšal aj bez jeho príkazu len beznádejne pokrútil hlavou:

„Nedá sa!“

Nikto z posádky ponorky USS Maryland, trieda Ohio netušil, že kľúč na uťahovanie matíc číslo dvanásť sa po dotyku s plášťom ponorky zamotal do anténneho systému komunikujúceho na veľmi dlhých vlnách a odtrhol ho, čím znemožnil spojenie podmorského plavidla s veliteľstvom.

Rozvážný a vzdelaný a po všetkých stránkach sympatický a vlasti oddaný kapitán Patrick J. Dukakis pochopil, že nadišiel dejinný okamih a on je jeho hlavným aktérom. Napravil si brigadírku, vypol hruď, skromne pretrel stužky vyznamenaní na hrudi a postavil sa do pozoru, aby prehovoril k dôstojníkom na veliteľskom môstiku a prostredníctvom lodného rozhlasu aj k ostatným námorníkom:

„Vojaci, osud tak chcel, aby sa naša loď, naša USS Maryland, trieda Ohio stala rozhodujúcou silou pri obrane našej drahej vlasti a možno aj pri záchrane celého sveta. Päťsto metrov nad nami sa plaví neznámy objekt, pravdepodobne ruské alebo čínske útočné plavidlo a púšťa na našu ponorku podmorské míny. Náš USS Maryland bol zasiahnutý dvomi mínami, ktoré našťastie zlyhali, Pentagon sa nehlási, v Nemecku je výnimočný stav, napätie sa šíri celou Európou, a tak mi nezostáva iné, ako postupovať podľa operačného plánu jeden. Nech to dopadne akokoľvek, Amerika bude na vás hrdá! Boh nás všetkých ochraňuj!“

Na tvárach ľudí zhromaždených na veliteľskom môstiku bolo vidieť silné pohnutie. V tom tichu by bolo počuť padnúť aj špendlík, nieto ešte ďalšiu skrutku z Martina. Kapitán sa zrazu napol ako struna, vzorovo zasalutoval a s rukou pri šilte brigadírky zavelil:

„Odpáľte Tomahawky v šachtách jeden, šesť, dvanásť a dvadsaťštyri!“

[1] V ponorkách väčšinou nie je problém privolať kohokoľvek. Dá sa z nich len ťažko vzdialiť (zvlášť keď sa nachádzajú kilometer pod hladinou mora).

[2] Absolvoval s vyznamenaním (ako inak?)

[3] Ponorka bola na svojej misii už ôsmy týždeň a hormóny pracujú rovnako zodpovedne aj kilometer pod hladinou, v podmienkach bez atmosférického kyslíka

[4] Naproti tomu na palube bývalej výletnej lode Martin sa nachádzalo štyri krát menej námorníkov , nehovoriac o tom, že nazývať ich námorníkmi bolo dosť trúfalé, vzhľadom na to, že drvivá väčšina z nich prvý raz videla more 6. októbra

[5] Kontraadmirál Roscoe Johnsona mal tiež manželku. Po návrate z operácie Púštna búrka jej na pamiatku priviezol naozaj príhodný darček – burku. Evelyn Johnsonová si typický odev žien islamského vierovyznania zakrývajúci celé telo aj tvár hneď aj obliekla. Chcela tým manželovi urobiť radosť. O pár okamihov neskôr však pre totálnu stratu orientácie narazila hlavou o roh kredenca. Hoci ju záchranka okamžite odviezla do nemocnice, kvôli masívnemu krvácaniu do mozgu na druhý deň zomrela. Tento nešťastný prípad sa neskôr stal hlavným argumentom americkej propagandy, keď sa usilovala dokumentovať, že operácia „Púštna búrka“ nemala „kolaterálne straty“ len na irackej, ale aj na americkej strane.

[6] Obchodný zástupca samozrejme nepriznal, že pri prezentácii bola použitá atrapa cigaretového ohorku napustená rádioaktívnym olovom, aby sa lepšie zobrazila.

[7] Aj tento skvelý prístroj mal skrátka svoje limity!

[8] „Posledná búrka“