Pavol Fabian

Z veliteľského môstika na palube bývalej výletnej lode Martin sa vykláňal kapitán s 3.dôstojníkom, ktorý pred chvíľou dotiahol tesnenie na olejovom potrubí. Pozorovali vodu za kormou lode.

„Zdá sa, že olej prestal vytekať!“

„Chvalabohu, ešte by sa na nás zavesili nejakí blázniví grínpisáci a prezradili našu tajnú misiu.“

Od radosti, že sa ošemetnú situáciu podarilo vyriešiť, sa nevdojak objali. Tretí dôstojník vytiahol odkiaľsi fľašku spišskej borovičky (čím sa zároveň vysvetlilo, prečo mu pri oprave tesnenia padol do mora kľúč na uťahovanie skrutiek číslo dvanásť a skrutka). Otrčil ju kapitánovi:

„Dajte si!“

Kapitán bývalej výletnej lode Martin sa spočiatku zdráhal, veď bol predsa v službe! Ale radosť z odstránenie havarijnej situácie bola taká veľká, že si nakoniec z fľašky uhol. Potom ju podal tretiemu dôstojníkovi. Ten si uhol tiež a podal ju kapitánovi. Kapitán sa tentoraz už zdráhal menej a uhol si.

Podal fľašku tretiemu dôstojníkovi.

Tretí dôstojník si odpil.

Podal fľašu kapitánovi.

Kapitán si odpil.

Podal fľašku tretiemu dôstojníkovi…[1].

Keď dopili aj druhú fľašu v družnom objatí podopierajúc jeden druhého na neistých nohách zamierili dnu do veliteľskej miestnosti. Tretí dôstojník (Rusnák z Čabín) k tomu spustil zvučným hlasom svoju obľúbenú:

„Pomož mi božičku do domu trafity…“

Na veliteľskom môstiku v ponorke USS Maryland, trieda Ohio po kapitánovom rozkaze zavládlo na okamih hrobové ticho. Svet nikdy, ale naozaj nikdy, a to dokonca ani za povestnej kubánskej krízy v roku 1962 nebol tak blízko na pokraji jadrovej vojny.

Do patetického ticha sa ozval hlas seržanta Johna Hutchkinsa, ktorý obsluhoval v ten historický deň sonar. Vôbec neznel hrdinsky:

„Commander, neznámy objekt na sonare už prestal vyzerať ako smrteľne ranený delfín![2]“

Kapitán Patrick Dukakis najprv ako keby nepochopil význam jeho slov, potom neochotne striasol zo seba patetickú pózu a sklonil sa nad obsluhu sonaru:

„Ukážte!“

A po chvíli prekvapene dodal:

„Naozaj!“

Neznámy objekt prestal vyzerať ako smrteľne ranený delfín. A kapitán Dukakis sa márne usiloval rozpamätať, či im kontraadmirál Roscoe Johnson niekedy niečo hovoril o nebezpečnosti neznámych objektov vyzerajúcich ako zdravý neporanený delfín, ale rozhodne nevyzerajúcich ako ktorékoľvek normálne plavidlo…

„Nemali by sme sa vynoriť na periskopovú hĺbku a zistiť, čo to vlastne je?“ navrhol prvý dôstojník a z hlasu bolo zrejmé, že sa netúži po tom, stať hrdinskou postavou 3. svetovej vojny v učebnici dejepisu.

Kapitán uznal, že na tej myšlienke čosi je. Čudoval sa, že mu nenapadla samému, ale okamžite si ju osvojil a vyčítavo pozrel na 1. dôstojníka:

„Práve som chcel vydať rozkaz na vzostup k hladine.“

Potom hlasnejšie zavelil:

„Stúpame do hladiny desať metrov! Tomahawky jeden, šesť, dvanásť a dvadsať štyri nechať v pohotovostnej polohe!“

Vo veliteľskej miestnosti bývalej výletnej lode Martin kapitán s tretím dôstojníkom načali tretiu fľašu spišskej a spievali:

„Povice vi mojej žeňe, že ja v karčme…“

V podpalubí, v lodnej kuchyni chystal kuchár Elemír Volek pre mužstvo ryžový nákyp s tvarohom. Zvyšok mužstva sa venoval rôznym kratochvíľam – od samoobslužných sexuálnych praktík až po čítanie diela Atómová bomba a budúcnosť človeka od existencionalistu Karla Jaspersa[3]. Nikto z posádky ani len netušil, že svet nikdy, ale naozaj nikdy, a to dokonca ani za povestnej kubánskej krízy v roku 1962 nebol tak blízko na pokraji jadrovej vojny.

Ponorka USS Maryland, trieda Ohio pomaly nehlučne stúpala k hladine. Seržant John Hutchkins pozorne sledoval monitor sonaru:

„Už to nevyzerá na zdravého delfína. Je to väčšie! Možno veľryba. Alebo zhluk plastových fliaš, rozhodne to však nevyzerá ako ktorékoľvek normálne plavidlo…“

Kapitán Dukakis si hlásenie vypočul a naďalej mal nepreniknuteľnú tvár. Akú inú aj mohol mať – veď bol rozvážny a vzdelaný a po všetkých stránkach sympatický a vlasti oddaný.

„Dosiahli sme cieľovú hĺbku desať metrov.“ oznámil prvý dôstojník.

Na bývalej výletnej lodi Martin si nikto nič nevšimol. Nemal ani kto. Vonku bolo pomerne chladno, všetci boli zalezení. Na palube sa nachádzal len hliadkujúci plavčík 2. triedy Ivan Uzliar. Namiesto pozorovania obzoru a priestoru pred čelom lode sa schoval za lafetu 120 mm húfnice typu D-30. Tam nepríjemný severozápadný vietor fúkal o čosi menej a Uzliar si mohol rozložiť trojdielnu plnofarebnú skladačku nachádzajúcu sa v strednej časti časopisu Playboy, na ktorej sa slastne naťahovala bohom (ale nie rozumom) obdarená modelka Suzane Sweet. Táto fotografia patrila medzi členmi posádky lode Martin k najobľúbenejším, pretože bola štýlová. Modelka Suzan Sweet bola totiž oblečená príhodne – v námorníckom štýle[4].

„Myslím, že to nakoniec predsa len bude veľryba!“ omnoho istejším hlasom oznámil seržant John Hutchkins od sonaru.

Kapitánovi Patrickovi Dukakisovi sa jeho sen o ďalšej stužke na hrudi začal pomaly rozplývať.

„Musíme mať istotu! Vystúpiť do periskopovej výšky!“ nariadil kapitán a presunul sa k stĺpovitému optickému zariadeniu.

Keď sa jadrová ponorka USS Maryland, triedy Ohio ocitla v päťmetrovej hĺbke, kapitán roztvoril rukoväte periskopu a tubus vysunul nad hladinu. Oči k okuláru priložil práve v tej chvíli, keď na palubu bývalej výletnej lode Martin vyšiel kuchár Elemír Volek. V rukách niesol veľký hrniec plný pripáleného ryžového nákypu s tvarohom. So slovami – šľak, aby to trafil – ho vykydol do vôd Nórskeho mora. Vôbec pri tom nezbadal, že kúsok od lode sa vysunul spod hladiny periskop americkej jadrovej ponorky USS Maryland, trieda Ohio.

Väčšina ryžového nákypu čľupla do vody a stala sa potravou pre tie morské živočíchy, ktoré nie sú schopné rozoznať kvalitatívny rozdiel medzi dobre uvareným a pripáleným ryžovým nákypom. Časť bielej lepkavej hmoty však pristála aj na optike ponorkového periskopu a ostala tam prichytená s urputnosťou sekundového lepidla. Stalo sa to presne vo chvíli, keď kapitán jadrovej ponorky Patrick Dukakis priložil oči k okuláru. Z neznámeho a záhadného plávajúceho objektu stihol za zlomok sekundy, ktorý mal k dispozícii zazrieť akurát tak nejasnú kontúru skreslenú stekajúcimi kvapkami po skle optiky a vzápätí na nej pristála dávka spálenej ryže. To kapitán Dukakis nečakal. Od úľaku reflexne odskočil od periskopu a zahrešil:

„Damned!“

Potom opäť prisunul hlavu k okuláru, ale celé zorné pole bolo zastreté akousi belavou lepkavou hmotou.

V tej chvíli sa ozval radista:

„Anténa na komunikáciu na veľmi dlhých vlnách je síce nefukčná, ale vzhľadom na to, že sme sa takmer vynorili, podarilo sa spojiť s Pentagonom pomocou krátkovlnného vysielača. Na veliteľstve Námorných síl o žiadnej vojne nevedia. Platí zelený bezpečnostný kód.“

Po tejto informácii bolo zreteľne počuť ako si viacerí dôstojníci na veliteľskom môstiku uľahčene oddýchli. Zostalo vyriešiť záhadu s neznámym objektom (a zachovať si pritom pred mužstvom tvár rozvážneho a vzdelaného a po všetkých stránkach sympatického a vlasti oddaného dôstojníka).

Kapitán Patrick Dukakis sa ešte raz pozrel do okulára periskopu a potom vyhodnotiac vlastné pozorovanie spolu s informáciami od radistu a od obsluhy sonaru znechutene povedal:

„Zrušte aktiváciu Tomahawkov v šachtách jeden, šesť, dvanásť a dvadsať štyri. Je to len skurvená veľryba! A prejavuje nám sexuálnu náklonnosť! Na optike periskopu práve pristála riadna dávka veľrybieho ejakulátu! Musíme odtiaľto hneď zmiznúť, lebo inak nás ten veľrybí samec poje…“

A tak sa skončila kríza, ktorá bola omnoho dramatickejšia a nebezpečnejšia ako povestná kubánska kríza z roku 1962. A neznámym, ale o to väčším hrdinom, ktorý zabránil tomu, aby sa svet vrhol do obrovskej jadrovej apokalypsy, nebol nikto iný, ako slovenský námorník, kuchár Elemír Volek a jeho ryžový nákyp s tvarohom.

Známy grafik a autor výtvarných návrhov slovenských poštových známok Štefan Bršlic – Nedomrlý v predstihu vytvoril návrh 25 centovej známky, ktorú by Slovenská pošta mala vydať pri príležitosti anexie ostrova Jan Mayen.

[1] Toto sa v rýchlom slede opakovalo cca sedemnásť krát, ale autor z dôvodu šetrenia papiera a teda aj našich lesov to tu nebude podrobne rozpisovať. Ak niektorému pozornému čitateľovi vŕta v hlave, ako si mohli dvaja ľudia sedemnásť krát odpiť z jednej fľaše spišskej borovičky, autor považuje za potrebné vysvetliť, že po ôsmom dúšku sa obaja námorníci už realizovali na novej fľaši.

[2] Ako už pozorný čitateľ vie, na palube bývalej výletnej lode Martin sa podarilo zastaviť únik oleja, ktorý na americkej ponorke omylom pokladali za krv vytekajúcu zo smrteľne raneného delfína.

[3] Pravda bola taká, že z námorníkov Námorných síl Armády SR plaviacich sa na bývalej výletnej lodi Martin sa čítaniu diela Karla Jaspersa nevenoval nikto. Drvivá väčšina ak už niečo čítala, tak ohmatané čísla časopisu Playboy, ktoré kolovali po lodi s rovnakou pravidelnosťou ako Gagarinove pozostatky na obežnej dráhe okolo Zeme. Informácia, že posádka číta vo voľnom čase Jaspersovo filozofické dielo sa uvádzala len v pravidelnom hlásení pre bratislavské veliteľstvo, aby sa vyvolalo zdanie, že na lodi panuje oduševnená, pracovná a priekopnícka atmosféra.

[4] Na nechtoch mala namaľované módne bielo-modré námornícke prúžky.