Pavol Fabian

25. október 2015

Rádiodepeša z lode BVL Martin sa predsa len dostala do Bratislavy. V Bezpečnostnej rade štátu (BRŠ) informáciu prijali s nadšením, pretože experti z admiralitného odboru ju vyhodnotili a pochopili tak, že došlo k neľútostným bojom s nórskou ostrovnou posádkou a chrabrí slovenskí námorníci vybojovali hrdinské víťazstvo.

Pravda však bola taká, že nijakí Nóri, či už na ostrove, alebo na kontinentálnej pevnine, ani len netušili, že sa nejaká slovenská loď s dobyvačnými úmyslami blíži k ostrovu Jan Mayen.

Nóri mali iné starosti. Seizmológovia sledujúci stupňujúcu sa tektonickú aktivitu v celom podmorskom hrebeni usúdili aj z viacerých príznakov zaznamenaných priamo na ostrove Jan Mayen, že sa schyľuje k obrovskej erupcii vulkánu Beerenberg. Veliteľ ostrova Ivar Øvergaard o tom informoval svoju vládu. Nórske ministerstvo obrany okamžite vydalo príkaz evakuovať posádku stanice z ostrova. Našťastie, počasie sa popoludní prechodne zlepšilo, a tak na ostrove mohol pristáť vojenský Hercules C 130, aby Nórov odviezol do bezpečia. Veliteľ ostrova Ivar Øvergaard tak, ako sa na správneho veliteľa patrí, nastúpil do lietadla ako posledný, pretože pred odchodom ešte prešiel všetky miestnosti a skontroloval, či sú dotiahnuté vodovodné kohútiky, vynesené smeti a zhasnuté svetlá. Toto zdržanie sa mu stalo osudným – na ostrove si zabudol sveter s nórskym vzorom, ktorý počas dlhých večerov vlastnoručne uštrikoval.

Vo Vysokých Tatrách, na konci Kôprovej doliny, Plechova vláda vybudovala supertajné komunikačné zariadenie (modrú turistickú značku kvôli nemu odklonili do chránenej Tichej doliny) určené na spojenie s loďou BVL Martin a s ostrovom Jan Mayen. Zariadenie strážil nevycvičiteľný stredoázijský ovčiak, pre ktorého vláda vybavila výnimku zo Zoznamu zakázaných bojových plemien psov. Najpozoruhodnejšou vlastnosťou špičkového komunikačného zariadenia bolo, že sa mu s loďou podarilo spojiť len jeden jediný raz, aj to len na pár sekúnd..

26. október 2015

Posádka lode BVL Martin o seizmickom nebezpečenstve a ani o tom, že Nóri ostrov opustili, vôbec netušila. Námorníci stáli na palube a tešili sa, že vďaka zlepšeniu počasia môžu pozorovať ostrov, ktorý bol už na dostrel palubných mínometov (keby, pravda, mali čím strieľať).

Nikomu, vrátane kapitána, sa nezdalo čudné, že z vrcholu Beerebergu stúpa čím ďalej hustejší stĺp dymu. Spojenie s Bratislavou stále nefungovalo, takže sa nemali ako dozvedieť o akútnom seizmickom nebezpečenstve.

O 14,35 hod. sa ozval temný výbuch. Z krátera začali vyletúvať žeravé kamene a kusy zemskej magmy, ktoré, zanechávajúc za sebou dymiaci chvost, dopadali na svahy sopky.

„Nóri nás museli zbadať a vítajú nás ohňostrojom!„ mylne vyhodnotil situáciu kapitán, zvyknutý z Bratislavy, že rozličné privátne a firemné ohňostroje sa v meste konajú osem dní v týždni.

„Nemyslím si, že je to uvítací ohňostroj…„ namietol plavčík Rudolf Ivanička – jediný, ktorý sa na plavbu prihlásil motivovaný skvelou možnosťou poznávať cudzie svety a nie vysokým žoldom.

„Čo iné by to mohlo b…?„ chcel povedať kapitán, ale v tom momente sa zo severovýchodnej steny Beerenbergu odštiepila obrovská časť vrcholu a zo vzniknutého lievika sa začala vylievať žeravá láva. Loď BVL Martin bola od ostrova vzdialená sotva pol kilometra.

„…láva! Je to láva!„ zvolal užasnutý kapitán a hneď si tak aj odpovedal na vlastnú nedopovedanú otázku.

Tretí dôstojník, ktorého obľúbenou pesničkou bola „Povice vi mojej žeňe, že ja v karčme…“ nebol ani dnes práve najtriezvejší. Erupciu sopky si nevšimol, ale zaregistroval kapitánovo zvolanie. Zaregistroval, ale neporozumel. Pridal sa svojim hulákaním ku kapitánovi, ale namiesto „láva“ volal:

„Sláva, sláva!“

Ostatní námorníci sa k nemu stádovito pridali, bez toho aby si uvedomili nebezpečenstvo:

„Sláva, sláva!“

„Erupcia. Beerenberg začal chŕliť!„ nadšene zvolal plavčík Rudolf Ivanička a rozbehol sa do kajuty po fotoaparát[1].

Vtedy sa ozvalo ďalšie zadunenie, silnejšie ako to prvé a zároveň omnoho temnejšie a hrozivejšie. Zdalo sa, akoby vychádzalo spod morskej hladiny. Posádka lode Martin stála takmer kompletná na palube. Všetci boli svedkami nevšedného úkazu. S vytreštenými očami sledovali, ako sa celý ostrov na okamih nadvihol, aby vzápätí klesol do pôvodnej úrovne.

Chvíľu sa zdalo, že sa všetko upokojilo, ale pokoj trval len pár sekúnd. Sopečný kužeľ sa zrazu za obrovského hrmotu kolmo rozdelil takmer na presné polovice a z jeho útrob začalo do mora vytekať obrovské množstvo do červena rozpálenej lávy. Potom ostrov ešte raz nadvihlo a za temného dunenia sa tentoraz už nevrátil do pôvodnej polohy, ale zrútil sa kamsi do stredu svojej podstaty, akoby tam vznikla nejaká obrovská diera. Trvalo len niekoľko okamihov a celý ostrov zmizol pod hladinou mora. Obrovská vlna, vysoká ako bratislavský Manderlák, rútiaca sa proti lodi BVL Martin bolo to posledné, čo členovia výpravy zazreli.

Ostrov Jan Mayen zmizol z povrchu zemského (či skôr z hladiny mora) rovnako ako zmizla v nenávratne bývalá výletná a neskôr vojenská loď Martin. Zámer výpravy naplniť mimokontinentálne nároky Slovenskej republiky a opanovať ostrov Jan Mayen sa nenaplnil. Dlho trvalo, kým v Bratislave vôbec pochopili, že výprava skončila nezdarom a teda bez patričného plánovaného efektu.

Jediným hmatateľným výsledkom tohto pomerne utajeného vládneho projektu zostala skutočnosť, že v rámci Ministerstva obrany vytvorený odbor admirality v zložení:

1 kontraadmirál,

3 admiráli,

10-členná Admiralitná rada,

8 odborov admirality (konštruktérsky, výzbrojný, rádiotelegrafický, zásobovací, regrutačný, personálny, vodný a podvodný),

27 korvetných kapitánov,

81 prvých lodných dôstojníkov,

243 druhých lodných dôstojníkov,

425 tretích – až tridsiatich piatich lodných dôstojníkov

1 211 námorníkov,

zostal aj naďalej pracovať v štruktúre štátnej správy hoci Slovenská republika odvtedy už nikdy nevlastnila ani jednu jedinú vojenskú loď.

Náplňou práce tohto malého, ale pracovitého a perspektívneho ministerského odboru, bolo každoročne organizovať oslavy výročia odvážnej plavby lode Martin na ostrov Jan Mayen a odmeňovať zaslúžilých členov Admirality novovzniknutým štátnym vyznamenaním (Rad bieleho tučniaka).

Veliteľské stanovisko bývalej výletnej lode Martin. Monitor navigačného zariadenia ukazuje, že loď sa už nachádza v tesnej blízkosti ostrova Jan Mayen. (pravdepodobne posledná fotografia R. Ivaničku získaná z plavčíkovho digitálneho fotoaparátu, ktorý vyplavilo more na holandskom pobreží pri meste Katwijk)

O pár rokov neskôr výskumníci severopolárnych krajín začali s úžasom vo voľnej prírode pozorovať výskyt tučniakov, ktoré sa dovtedy vyskytovali len v oblasti južného pólu. Nedokázali však vysvetliť, akými chodníčkami evolučného vývoja sa stalo, že zakladatelia týchto chovných kŕdľov (dalo by sa teda povedať, že pramamy a praotcovia severopolárnych tučniakov) mali pod krídlami akýsi blednúci obrazec pripomínajúci trojvršie s čudným dvojkrížom…

Tučniak s inventárnym číslom: tuč. arm. SR, DKP 5643-12/2015 vyslaný kapitánom lode Martin s depešou do Bratislavy, do hlavného mesta nikdy nedorazil. Po získaní voľnosti nabral smer na juh a išiel za hlasom svojho srdca.

Naposledy bol videný pri brehoch Kerguelenových ostrovov. Ležal uvoľnene na chrbte, krídla mal spokojne založené za hlavou, vodná hladina ho nadnášala, zubaté slniečko mu prehrievalo belostné bruško a okolo neho sa šťastne ponárali a vynárali jeho dve mladé družky (bez inventárneho čísla).

[1] Po návrate z misie plánoval vrátiť sa k vdove Gertrúde Oberwinkelhauptovej a chcel jej na fotkách ukázať, kde všade bol.