Pavol Fabian

Pred pár dňami som bol v Etiópii. V deň odletu z krajiny sme sa v reštaurácii na brehu jazera Tana, v meste Bahir Dar vďaka zapnutému televízoru dozvedeli o parížskej masakre z 13. novembra, pri ktorej zahynulo 129 a zranených bolo 352 ľudí. Samozrejme, všetkých nás to ohúrilo i vydesilo. V lietadle smerujúcom domov nikto z nás nemal najlepšie pocity, napriek tomu, že let bol pokojný.

Päť a pol hodiny letu do Istanbulu bolo o čom premýšľať – dnešný svet je plný paradoxov. V Etiópii nie je žiadnou zriedkavosťou zbadať na ulici chlapa s omotanou handrou na hlave a s kalašnikovom v ruke. Dvaja takíto týpkovia strážili napríklad náš hotel v Gondare. A neboli jediní, v centre mesta sa promenovalo na uliciach viacero civilov so zbraňami. Ďalší dvaja nás vo funkcii skautov sprevádzali počas treku Simienskými horami. Viacerí chlapi s kalašnikovmi postávali v 80-tisícovom Debarku pred správou Národného parku Simien mountains a uchádzali sa o možnosť sprevádzať turistov. V Etiópii sa skrátka nikto nepozastavuje nad tým, keď na ulici zbadá človeka so samopalom.

Predstavte si, že by sa náš skaut (viď. foto) alebo, ktosi jemu podobný, s handrou omotanou okolo hlavy a s kalašnikovom v ruke prechádzal v Paríži po Champs-Elysées…

Inokedy rušná ulica by bola okamžite ľudoprázdna, ak pravda nerátam príslušníkov špeciálnej protiteroristickej jednotky na obrnených transportéroch, ktorí by sem zakrátko istotne dokvitli.

Pritom aj v Etiópii žijú moslimovia. Je ich okolo 34 percent. A kresťanov okolo šesťdesiat.

Etiópia je sekulárny štát a terorizmus tam takmer nepoznajú.

Náš skaut

Aby sme sa z Adis Abeby dostali do Prahy, museli sme v Istanbule prestúpiť na iné lietadlo. Ja som sa však na Atatürkovom medzinárodnom letisku s našou partiou rozlúčil. Popoludní za mnou mala priletieť manželka s ďalším manželským párom, aby sme v Istanbule strávili štyri dni.

Vymedzený istanbulský čas uplynul ako voda a my sme sa chystali na návrat domov.

Deň pred odletom som sa na internete dočítal, že na Atatürkovom medzinárodnom letisku zatkli osem podozrivých členov extrémistickej organizácie Islamský štát (IS), ktorí plánovali ilegálne odcestovať do Nemecka.

Týždeň po našom návrate z Istanbulu vybuchla pri stanici metra Bayrampaša v čase dopravnej špičky rúrková bomba a zranila päť ľudí.

Môj synovec je momentálne na dovolenke v Thajsku – pred dvomi dňami thajská polícia oznámila, že dostala varovanie od ruskej tajnej služby FSB týkajúcom sa desiatich Sýrčanov, ktorí údajne chystajú útoky v Thajsku. Vraj sú napojení na Islamský štát.

Nuž a tak sa pýtam: Dá sa v tomto poondiatom svete ešte vôbec cestovať? Alebo budeme všetci ľapieť doma na ritiach?

A ešte jeden paradox z dní minulých – všetci z našej sedemčlennej skupiny do Etiópie viezli v batohoch plynové bomby do varičov. V africkej krajine sa vraj nedajú zohnať, nehovoriac o tom, že na zháňanie sme nemali ani čas. Potrebovali sme ich počas treku Simienskymi horami, aby sme si mohli navariť.

Viem, že bomby – a to ani plynové – sa do lietadla brať nesmú. Lenže ľudia cestujúci na expedície do hôr to tak bežne robia.

Pri odbavovaní v Prahe ani v Istanbule kontrola bomby neodhalila. Všetky bomby nám kompletne odhalili a zhabali až na letištiatku v 15-tisícovej etiópskej Lalibele, kde nefungoval ani len pás na výdaj batožín, nieto plno ďalších bežných letiskových vymožeností. Aj skener lalibelského letiska určite nepatril k najmodernejším. Nehovoriac o zaškolenosti lalibelských bezpečákov oblečených v teplákových súpravách či zodraných oblekoch po staršom bratovi.

Ako je možné, že pri všetkých tých európskych najmodernejších protiteroristických opatreniach v Prahe aj v Istanbule prešla cez kontrolu batožina siedmych ľudí obsahujúca desať plynových bômb?