Pavol Fabian

V novembri má vyjsť moja nová, v poradí už siedma knižka s názvom Muž, ktorý padol do trhliny, ale nie na hlavu.

Vydavateľstvo odo mňa chce, aby som vybral na obálku knihy pätnásťriadkovú ukážku textu. Pomôžte mi, prosím, z týchto piatich vybrať takú, ktorá má najväčšiu šancu osloviť náhodného hľadajúceho v kníhkupectve, ktorá je schopná vyvolať jeho zvedavosť, čo sa bude diať ďalej, ktorá ho donúti kúpiť si knihu.

Samozrejme, síce nerád, ale budem musieť akceptovať aj odpovede typu – Vykašli sa na zliepanie takýchto kydov a venuj sa radšej niečomu užitočnejšiemu…

Vopred srdečná a úprimná vďaka všetkým, ktorý mi napíšu názor.

1. Blížil sa večer a Luha sa ešte stále trápil v ľadovom žľabe. Ako drobný mravec, sotva postrehnuteľný v dlhočiznom kuloári sa nachádzal ledva v jeho polovici. Sekať s hodinárskou opatrnosťou bezpečné stupy a chyty bola ukrutná drina. A navyše tá kurevská zima! Slnečné lúče sa uzavretému žľabu po celý deň vyhýbali. Luha bol premrznutý ako nepredané nanuky na konci letnej sezóny. Rukavice mal plné kryštálikov ľadu, ktoré mu do nich napadali pri sekaní. Cítil ako mu omŕzajú končeky prstov. Strácal v nich istotu. Napriek tomu s odhodlanou zúrivosťou sekal čakanmi do ľadu ďalej a ďalej a pomaly, pomaličky postupoval na predných hrotoch mačiek dolu. Pozorne počúval zvuk, ktorý vydávali čakany pri zaťatí do ľadu, aby zistil, či sa dá na vytvorený chyt spoľahnúť alebo treba seknúť znova. Robil tak až do chvíle, kým celou svojou váhou nezaťažil čakan na štande, ktorý považoval za bezpečný.
Lenže nebol.
++++++++++
2. Kopnutie do auta neušlo pozornosti Sambhaji Čakravartího, ktorý vlastnil hneď pri ceste malú autodielňu. O indických automechanikoch je známe, že dokážu spojazdniť aj egyptskú Sfingu. Nikoho znalého pomerov teda nemohlo prekvapiť, že Čakravartí o vrak Luhovho auta prejavil záujem. Slovo dalo slovo a o chvíľu si už na znak dohovoru tľapli za slušných 5 800 rupií.
Šťastie sa však Luhu dlho nedržalo. O dve hodiny neskôr, počas jazdy na streche linkového autobusu smerujúceho do Kalkaty, kde sa vedno s ním tiesnilo ďalších dvadsať cestujúcich, jeho peňaženka s 5 800 rupiami v duchu hinduistického princípu reinkarnácie zomrela v jeho vrecku, aby bola znovuzrodená v inom – skrátka okradli ho. Zistil to až v Kalkate, keď autobus aj všetci cestujúci boli dávno preč.
+++++++++
3. Salvador Allende vstal zo svojho kresla a presunul sa k oknu. Vyzrel z neho, ale hneď sa zase stiahol, pretože z námestia sa ozvala salva zo samopalu.
„Čo mi to urobili? Čo mi to urobili?“ opakoval v šoku.
Ľudia nachádzajúci sa v salóne intuitívne odstúpili od okien a zhromaždili sa uprostred miestnosti.
„Kto im velí? Kto im velí?“ rozčúlene zvolal prezident, ale nikto mu nevedel dať odpoveď.
„Azda sa Augustovi nič nestalo…“ staral sa prezident.
Netušil, že jedným zo štyroch generálov, ktorý riadia vojenský prevrat, je práve ním nedávno dosadený veliteľ ozbrojených síl, generál Augusto Pinochet.
Peter chytil Alejandru za ruku a pošepol jej:
„Vypadnime odtiaľto!“
+++++++
4. Do miestnosti vošli ďalší muži a s nimi jedna žena – prezidentova dcéra Beatriz v obkolesení členov ochranky hlavy štátu.
„Otec!“ vzlykla a vrhla sa k nemu.
„Augusto nás zradil!“ neschopný akéhokoľvek pohybu jej oznámil.
„Čože? Augusto?“ zvolalo viacero ľudí.
„Ten hajzeľ!“
Do miestnosti začal prenikať pravidelný rachot vrtuľníkových rotorov. Vnútorný hlas Petra Luhu mu nedal pokoj. Priam kričal – okamžite preč, okamžite preč!“
Peter vstal, prešiel za Alejandrino kreslo, sklonil sa k nej a pošepol jej:
„Vypadnime odtiaľto!“
++++++
5. Telefón v obývačke na Downing street 10 vyzváňal dlho, predlho. Margaret Thatcherová sa najprv prevalila na druhý bok a zakryla si uši poduškou. Neodbytné zvonenie však počula aj tak. Voľky-nevoľky sa pozviechala z postele, navliekla si šľapky a presunula sa k aparátu:
„Thatcherová, prosím.“
„Ahoj Maggie.“ ozval sa čulý hlas prichádzajúci z druhej strany Atlantiku.
„Kto volá?“ spýtala sa rozospato.
„Tu je Ronnie, čo ma nepoznávaš po hlase?“ čudoval sa Reagan.
„Ach Ronnie… tu sú tri hodiny ráno!“
„Áno? Vy musíte byť vždy niečo extra. U nás je…“ zavtipkoval americký prezident.
Thatcherová mala rada Reaganov humor, akurát si nebola istá, či o tretej ráno:
„Čo potrebuješ?“