V súvislosti s práve prebiehajúcou olympiádou v Rio de Janeiro mi napadlo, že by nebolo od veci pripomenúť si meno v tom čase najslávnejšieho kolegu – zverolekára na svete. Je pravda, že jeho sláva bola síce okamžitá a celosvetová, ale krátka ako život podenky. Veď kto si dnes už spomenie na meno Barry Larkin?
V roku 1956 bol Larkin študentom veterinárnej medicíny na St. John College na University of Sydney. V tomto roku sa olympiáda po prvý raz v histórii konala na južnej pologuli, v austrálskom Melbourne. Larkin a osem ďalších študentov sa rozhodli uskutočniť protest proti olympijskej pochodni, pretože tradíciu pochodní zaviedli v roku 1936 na Letných olympijských hrách v Berlíne nacisti.
Študenti naplánovali, že jeden z nich si oblečie biele trenky a biele tričko a ponesie falošnú pochodeň. Pochodeň vyrobili z nohy drevenej stoličky, ktorú natreli striebornou farbou a na vrch pripevnili plechovku od vianočného pudingu. Do plechovky natlačili dvoje opotrebovaných spodných nohavíc, ktoré v prospech akcie venoval jeden zo študentov a zaliali petrolejom. Spodky mali poskytnúť požadovaný oheň. Iný študent, vydávajúc sa za člena pojazdnej motocyklovej eskorty si obliekol leteckú uniformu.
V olympijskom roku 1956 štafetoví bežci niesli olympijský oheň naprieč Austráliou severojužným smerom. Bežali z mesta Cairns do Melbourne, kde sa mali letné hry konať. Štafetu postihla séria neúspechov. Prívalové dažde pochodeň načisto premočili. Od páliaceho slnka takmer skolaboval jeden z bežcov. Plameň niekoľkokrát zhasol, a pochodeň dokonca spadla na zem a neďaleko mesta Lismore sa rozbila. Napriek všetkému štafetový beh pokračoval ďalej, aby sa napokon v Sydney udialo čosi, čo bolo v olympijskej histórii jedinečné.
Pochodeň mal do Sydney priniesť známy šampión v orientačnom behu Harry Dillon. Odovzdať ju mal starostovi Sydney Patovi Hillsovi pred mestskou radnicou. A ten, po krátkom príhovore mal posunúť pochodeň ďalšiemu bežcovi, športovému komentátorovi Bertovi Buttonovi.
Ulice Sydney čakajúc na Dillonov príchod lemoval dav tridsaťtisíc ľudí. Reportéri stáli pripravení so svojimi kamerami, aby nasnímali historickú udalosť. Konečne o pol desiatej sa bežec prinášajúci oheň zjavil a dav sa rozjasal. Ľudia sa začali tlačiť dopredu a policajný kordón ich musel zadržať, aby ho ochránili. S policajným sprievodom sa bežec – mladý, silno sa potiaci muž v šedých športových nohaviciach, v bielej košeli a kravate blížil ulicami Sydney k mestskej radnici. Vybehol po schodoch a odovzdal pochodeň čakajúcemu starostovi, ktorý ju zhovievavo prijal. Starosta sa obrátil k ľudom, aby začal svoj krátky slávnostný príhovor. V tej chvíli si uvedomil, že čosi nie je v poriadku. Rukoväť pochodne bola lepkavá, pretože strieborná farba ešte nezaschla. Potom niekto zašepkal starostovi do ucha: „To nie je pochodeň!“
Zrazu si starosta uvedomil, čo drží. V ruke hrdo nezvieral majestátnu olympijskú pochodeň, ale nohu drevenej stoličky s pripevnenou plechovkou, v ktorej horeli pánske spodky. Starosta sa obzrel za bežcom, ale ten už zmizol medzi divákmi a dav ho pohltil.
Mestský štatutár situáciu zvládol graciózne. Povedal davu: „Bola to len generálka! Naši priatelia z univerzity si myslia, že takéto veci sú vtipné. Bol to podvod. Dúfam, že ste sa potešili z tohto vtipu.“
Identita falošného bežca vyšla najavo až neskôr. Pritom Larkin nemal byť bežcom, ktorý odovzdá pochodeň starostovi. Tým mal byť iný z deviatich študentov, ktorí túto recesiu pripravili. Ten bol oblečený do bielych treniek a bieleho trička. Lenže na poslednú chvíľu spanikáril, keď mávajúc pri behu prudko rukou, vypadli mu z pochodne horiace spodky. Zmätene pochodeň odhodil. Peter Gralton – ďalší zo študentov zdvihol horiace spodky a vrátil ich späť do pochodne, ktorú potom podal Larkinovi, kopol ho do zadku a prikázal mu, aby bežal. Larkin hoci mal na sebe kravatu a sivé dlhé tesilové nohavice, teda rozhodne nebol oblečený športovo, sa rozbehol…
Vzhľadom na to, že oficiálny posol mal už pred Sydney meškanie, dav predpokladal, že Larkin je skutočný bežec, najmä keď sa k nemu pripojil aj policajný sprievod. Barry Larkin si na to neskôr v rozhovore spomínal:
„Hluk bol celkom ohromujúci. Blesky fotoaparátov blýskali. Cítil som sa veľmi zvláštne, pretože som vedel, že nesiem falošnú pochodeň. Jediné, na čo som myslel, bolo ju odovzdať starostovi Patovi Hillsovi. Vybehol so k nemu, vrazil mu pochodeň do ruky, zbehol po schodoch, zamiešal som sa do davu, nastúpil na električku a odviezol sa na univerzitu.“
Starosta prijal žart v dobrej nálade, ale dav, hneď ako si uvedomil, čo sa stalo, začal byť neovládateľný. Keď o pár minút neskôr dorazil skutočný bežec, ľudia sa chaoticky a vzrušene presúvali po uliciach, rozhorčení zo situácie. Nastala tlačenica, ženy začali kričať, obávajúc sa o bezpečnosť svojich detí. Pat Hills vyzval dav, aby sa upokojil. Bezpečný priechod skutočnému bežcovi zabezpečil až policajný konvoj.
Keď sa Larkin vrátil na internát, oslavovali ho ako hrdinu. Na druhý deň ráno, keď vošiel do jedálne na raňajky, jeho spolužiaci prepukli v búrlivé ovácie. Dokonca aj rektor vysokej školy došiel až k nemu a povedal mu: „Výborne, synu.“
Falošná pochodeň sa potom na istý čas ocitla v mestskej radnici a neskôr skončila vo vlastníctve Johna Lawlera, muža, ktorý sprevádzal olympijskú pochodeň v sprievodnom aute. Skladoval ju celé roky pod posteľou až nakoniec pri jednom upratovaní ju vyhodil.
Môj kolega z opačnej strany zemegule Barry Larkin sa neskôr stal váženým a rešpektovaným austrálskym zverolekárom.
Vďaka za zaujímavú pikošku. ...
...už ani z ateizmu by si skušku neurobil... ...
Podobne je to aj s tzv. "svätým" ...
Zaujímavé informácie, ďakujem ;-) ...
++++++++++++++++ Výborný článok :-)))))))))))))))))))))... ...
Celá debata | RSS tejto debaty