Pavol Fabian

Tak a je to tu! Už aj u nás vyšla knižka rakúskej zverolekárky Jutty Zieglerovej Psy by žili dlhšie, keby… (s podtitulom Čierna kniha veterinárneho lekárstva.)

Keď som ju v kníhkupectve zbadal, hneď som si v nej začal listovať. Po prelistovaní pár strán vo mne vzkypela žlč – čo sú to za bludy? Veď to je čosi podobné tomu typu kníh, ktoré majú názvy – Ako vyliečiť rakovinu počas troch dní pomocou šteklenia husacím pierkom na palci pravej nohy.

Knihu som si kúpil a poctivo prečítal. Musím priznať, že ak nič iné, tak donúti človeka k zamysleniu. To však neznamená, že moje výhrady k textu stratili opodstatnenie. Počas čítania som si zaznačil vyše päťdesiat poznámok. Nemôžem sa však venovať všetkým – to by som musel napísať novú knižku.

Spomeniem teda len niektoré.

S autorkou knihy mám takmer zhodný vek. Máme teda obaja za sebou rovnako dlhú prax prežitú v rovnakej časovej etape vývoja veterinárnej medicíny a priemyslu venujúceho sa psím krmivám. S tým rozdielom, že rakúska zverolekárka celú svoju prax prežila v podmienkach rozvinutého kapitalizmu spojeného so širokým trhom veterinárnych liečiv, techniky a krmív. Ja som polovicu svojej praxe prežil v podmienkach socialistického hospodárstva, keď napríklad vakcíny pre psy neboli bežne dostupné (a ak nejaké boli – Canvipar, Canvipar D, tak nie veľmi kvalitné), keď sa krmivá pre psy u nás žiadne nepredávali (maximálne sem-tam psie suchary zn. Dingo) a keď na celú Bratislavu stačili tri veterinárske ambulancie zamerané na malé zvieratá (dnes je ich okolo 70).

Ak by som teda zhrnul posolstvo knihy naznačené aj v jej názve do jednej vety, tak Dr. Zieglerová tvrdí, že psy by žili dlhšie, keby neboli toľko očkované, odčervované a najmä, keby neboli kŕmené komerčnými krmivami. Ako som už naznačil, v prvej polovici mojej veterinárskej kariéry neboli u nás psy takmer očkované (okrem besnoty), odčervovanie tiež pokrivkávalo (k dispozícii bol len Taenifugin a Helmirazin, ktorý pôsobil predovšetkým ako účinný prostriedok na zvracanie) a neboli ani komerčné krmivá. Vlastne to tu všetko fungovalo tak, ako to dnes preferuje Dr. Zieglerová. Rozhodne si však nemyslím, že psy vtedy žili dlhšie! Iste, nedisponujem žiadnym relevantným výskumom, či štatistikou, mám len svoj osobný pocit a skúsenosť a z nich vychádza moje jednoznačné konštatovanie, že dnešné psy žijú „napriek“ očkovaniu, odčervovaniu a kŕmeniu komerčnými krmivami výrazne dlhšie. Samozrejme, vplyv na to má aj lepšia dostupnosť veterinárskej starostlivosti, nové poznatky vo veterinárnej vede a vybavenie ordinácií novými diagnostickými prístrojmi. Napriek tomu si myslím, že už názov knižky Dr.Zieglerovej je zavádzajúci.

Poďme však ku konkrétnym citáciám Dr. Zieglerovej:

“Už netrpezlivo čakám na krmivo pre psy, ktoré pri cikaní zdvíhajú pravú nohu a pre tie, ktoré dvíhajú ľavú.“

Tu možno súhlasiť. Niektoré firmy vyrábajú už až také „špecializované“ krmivá, že každý rozumný človek si musí uvedomiť, že ide iba o obchodný trik a rozdiel v krmivách nie je takmer žiadny.

Podľa Dr. Zieglerovej nejestvujú normy dennej potreby minerálnych látok u psov a ak aj nejaké jestvujú, vychádzajú vraj väčšinou zo živočíšnej výroby (ošípané a teľatá) a preto sú stavané na rýchly rast a krátku dobu životnosti hospodárskych zvierat. Kritizuje pridávanie vitamínu D (reguluje vápnikovo-fosforovú výmenu látok a ovplyvňuje resorpciu vápnika a fosforu z čreva) do komerčných krmív. Rakúska veterinárka tvrdí, že nadmerný prísun syntetických vitamínov A a minerálnych látok (Ca a P) sú faktory ovplyvňujúce vznik osteochondróz a dysplázií bedrového kĺbu. Podľa nej vraj fakt, že „kedysi pred zavedením hotovej potravy sa mohli šteňatá do sýtosti najesť a pritom u nich nevznikli defekty kostí svedčí o tom, aký veľký vplyv majú hotové krmivá na vznik týchto ochorení“. Nuž na to môžem opäť len zaloviť vo svojej pamäti a jednoznačne konštatovať, že v časoch, keď u nás nebolo komerčných krmív pre psy, výskyt rozličných rachitíd, osteomalácií a iných ochorení kostnej sústavy bol jednoznačne vyšší! Mimochodom, práve počas čítania Zieglerovej knižky navštívil našu ordináciu majiteľ 6-mesačného labradora. Prišiel na očkovanie proti besnote. Pes už na prvý pohľad nevyzeral dobre. Ixovité postavenie panvových končatín, zhrubnuté kĺby, celkovo nefyziologický postoj.

„Čím kŕmite vášho psa?“ pýtam sa ho.

„Barfom.“ hrdo odpovedal majiteľ psa. BARF – z anglického Biologically Appropriate Raw Foods (biologicky vhodná surová potrava) je momentálne módne kŕmenie surovým mäsom odporúčané aj dr. Zieglerovou.

„Asi to vášmu psovi neprospieva.“ naznačujem mu.

„Ako to? Veď robím všetko tak, ako mi na cvičáku kážu skúsení chovatelia.“ namietol.

Vysvetlil som mu, čo na psovi vidím a vyjadril svoje presvedčenie, že minerálny metabolizmus psa je úplne rozhádzaný. Nechcel tomu veriť, ale napokon sa dal presvedčiť na odber krvi. Vyšetrenie krvi ukázalo úplne prevrátený vápnikovo-fosforový pomer (samozrejme pomer podľa tabuliek, ktoré Dr. Zieglerová veľmi neuznáva). Majiteľ sa dal presvedčiť a sľúbil, že buď bude do barf kŕmenia pridávať potrebné minerálie v správnom pomere alebo prejde na komerčné krmivo.

Keď už hovoríme o kŕmení surovým mäsom – čo za kvalitu môže mäso dodávané v tzv. barf balíčkoch mať, keď dnes aj mäso z hypermarketov určené pre ľudský konzum je často pochybnej kvality, prevážané v mraziakoch z druhého konca sveta, pochádzajúce z rozmrazených 20-ročných záložných rezerv štátu, prebaľované, „občerstvované“ kúpaním v octe a pod. Tých afér, ktoré vyplávali na povrch bolo množstvo! Neviem si teda dobre predstaviť čo za „kvalitné“ mäso sa balí do takzvaných „barf balíčkov“ pre psy.

Čo sa týka vakcinácie, má pani doktorka pravdu v tom, že u mačiek očkovanie proti besnote môže spôsobiť v mieste vpichu vznik malígneho fibrosarkómu a aj jeho včasné chirurgické odstránenie len málokedy zabráni, aby nádor do mesiaca, do dvoch na tom istom mieste nerecidivoval. Tento závažný dôsledok vakcinácie sa však nevyskytuje masívne. Nevediem si presnú evidenciu, ale odhadujem, že za celú svoju prax pri malých zvieratách som sa s postvakcinačným fibrosarkómom stretol u takého počtu mačiek, ktorý by sa dal zrátať na prstoch jednej ruky. Pravda, je, že okrem jednej z nich, všetky museli byť nakoniec po opakovaných reoperáciách a recidívach utratené. Doktorka Zieglerová však v knihe zabudla spomenúť, že už nejaký čas je na trhu nová protibesnotová vakcína pre mačky, ktorá by postvakcinačný novotvar nemala spôsobovať.

Aj ja, rovnako ako pani doktorka Zieglerová, som zástancom názoru, že čím menej chémie a liekov do tela, tým lepšie (nielen u zvierat, ale aj u ľudí). Preto netrvám na očkovaní proti besnote u mačiek, ktoré za celý svoj život neopustia panelákový byt (takých je množstvo – mačky sa stávajú módnym mestským domácim zvieratkom). Besnotu si na topánkach do bytu nezavlečiete. Rozhodne však odporúčam takéto mačky očkovať proti infekčnej panleukopénii, kaliciviróze a herpesviróze. Je popísaný prípad mačky žijúcej na Manhattane, ktorá za celý svoj život ani raz neopustila byt na 30. poschodí a napriek tomu ochorela. Tieto vírusy odolné vo vonkajšom prostredí si totiž dovliecť do bytu môžete hoci aj na topánkach.

Dr. Zieglerová stojí skôr na pozíciách odporcov vakcinácie – čo je dnes módna tendencia aj v humánnej medicíne u tzv. alternatívne zmýšľajúcich ľudí… Svojimi riadkami značne podkopáva odhodlanie majiteľov očkovať svoje zvieratá a teda podkopáva všeobecnú vakcinačnú disciplínu. Pritom všetky jej spochybňovania vakcinácie úplne najjednoznačnejšie vyvracia práve efekt očkovania. Keď som začínal s veterinou, padali šteňatá ako muchy na parvovirózu a psinku, (obe ochorenia vykazujú vysokú mortalitu, prípadne u psinky potrebu utratiť zviera pre nervové následky ochorenia). Liečba bola drahá, nedostupná a najmä takmer neúčinná. Dnes môžem konštatovať, že som sa najmenej posledných desať rokov s ani jedným klinickým prípadom parvovirózy či psinky v praxi nestretol a je otázne, či by dnešní mladí kolegovia vôbec vedeli také ochorenie diagnostikovať, keďže ho nikdy nevideli. Nestretli sa s ním práve vďaka pomerne slušnej plošnej zaočkovanosti psov! Akonáhle začneme spoločne s Dr. Zieglerovou vakcinácie spochybňovať a vyhýbať sa im, tieto smrteľné choroby sa vrátia. Ďalší argument v prospech vakcinácie poskytuje skutočnosť, že Slovensko je dnes vyhlásené za krajinu bez výskytu besnoty (i keď pred 2 rokmi prebehla akási besná líška z Poľska na naše územie – v Poľsku, na Ukrajine i v Maďarsku besnota stále je!) Slovensko je bez výskytu besnoty práve vďaka očkovaniu! Desiatky rokov sa u nás povinne očkujú nielen psy, ale vykonáva sa plošná vakcinácia líšok orálnymi vakcínami a dnešný stav je výsledkom práve tejto vakcinácie. D. Zieglerová tvrdí, že v Nemecku a Rakúsku ako v krajinách bez besnoty sa vyžaduje očkovanie proti tomuto ochoreniu už len u zvierat, ktoré cestujú do zahraničia. Ak je to naozaj tak, nepovažujem to za rozumné, lebo obe krajiny hraničia s krajinami, kde sa besnota vyskytuje.

V jednom však s Dr. Zieglerovou možno súhlasiť. U niektorých ochorení je každoročné preočkovanie zbytočné. Ale to nie je nič nové – vyplynulo to zo záverov európskeho imunologického kongresu, ktorý sa konal v Prahe už pred cca 10 rokmi. Problém je v tom, že odporúčaniam imunológov sa zatiaľ neprispôsobujú farmaceutické firmy a nevyrábajú zvlášť také vakcíny, ktoré stačí preočkovať po troch rokoch a také, čo po roku. Zachovávajúc doterajšiu polyvalentnú skladbu vakcín a doterajšie vakcinačné schémy, nedávajú zverolekárom veľmi na výber. Je pre mňa nepochopiteľne, prečo rakúska veterinárka hádže špinu na zverolekárov, ktorí napriek najnovším poznatkom, vraj vytrvalo presadzujú každoročné preočkovávanie, ktoré údajne škodí(?).

Podľa nej to robia len z dôvodu vlastného obohacovania sa. Pravda je však taká, že farmaceutické firmy sa ani v najmenšom týmto novým názorom vo veterinárskej imunológii neprispôsobili. Zverolekár sa teda môže rozhodnúť len medzi dvomi možnosťami – očkovať ako doteraz alebo neočkovať. A v tom prípade rozhodnutie je jednoznačné – očkovať! A nie je motivované prízemnými kšeftovými dôvodmi.

Dr. Zieglerová vo svojej knižke hlása: „proti mačaciemu leukovírusu by sa mali očkovať iba mačky, ktoré majú voľný výbeh a aj to len po predchádzajúcom vykonaní krvných testov.“

Osobne nepoznám veterinára, ktorý by to robil inak.

O očkovaní psov proti borelióze autorka hovorí, že jeho prínos je úplne bezvýznamný, pretože ochorie menej ako 5% psov infikovaných kliešťami. Nuž neviem, Bratislava a jej okolie, je kliešťami infikovanými boreliózou priam zamorená. Výsledky krvných testov a klinické príznaky boreliózy u psov napadnutých kliešťami sa určite vyskytujú v omnoho väčšom percente prípadov, ako spomína pani doktorka. Možno tam, kde pôsobí ona, je prostredie bezboreliózové, ale ak je to aj tak, mala by si uvedomiť, že to tak nemusí byť všade. Poznám imunológov, ktorí toto očkovanie spochybňujú, ale na základe niekoľkoročnej osobnej skúsenosti si myslím, že má skôr pozitíva. Rozhodne nemôžem súhlasiť so slovami Dr. Zieglerovej, že „veterinári nekriticky dodržiavajú odporúčania farmaceutického priemyslu a preháňajú nebezpečenstvo možného ochorenia na boreliózu.“ Nemôžem s týmto jej tvrdením súhlasiť už len z toho dôvodu, že som sa sám už tri krát stal objektom záujmu boreliou infikovaného kliešťa a musel som sa pri liečbe tejto choroby kŕmiť antibiotikami v sumárnom počte 126 dní(!). Ak by existovalo očkovanie proti borelióze u ľudí, určite by som neváhal. Nehovoriac o tom, že očkovanie u psa je dôležitejšie ako by to bolo u človeka už len z toho dôvodu, že človek neprehliadne, ak sa infikuje boreliózou, pretože sa mu na koži vytvorí typický veľký fialový fľak v mieste infestácie kliešťa. U psov sa čosi také buď nevytvára, alebo to majiteľ v hustej srsti prehliadne a na ochorenie sa príde až o jeden, dva roky, keď už je neskoro a pes má trvalé následky.

Ako najhorší vedľajší účinok vakcinácie autorka udáva „anafylaktický šok, ktorý za určitých okolností môže skončiť aj smrťou v dôsledku zlyhania obehových orgánov“. Áno, alergické reakcie sa občas vyskytnú, ale vo vlastnej praxi som nemal ani jeden prípad, ktorý by skončil úhynom. Alergické reakcie na vakcináciu viac-menej hravo vyrieši injekcia kalcia, antihistaminika, prípadne kortikoidu. Ak došlo k nejakým úhynom po očkovaní, stalo sa tak možno pri tzv. bezplatných hromadných očkovacích akciách proti besnote, ktoré sa ešte stále zvyknú usporadúvať na dedinách pred miestnym úradom. V takých podmienkach si to viem predstaviť, pretože tam sa vakcinácia vykonáva ako na bežiacom páse (inak to nejde) a nie je čas zisťovať a vyšetrovať zdravotný stav zvieraťa v deň očkovania. Ak tam niekto s vidinou šetrenia privedie chorého, zanedbaného, oslabeného dedinského psa, môže takéto nevhodne načasované očkovanie neprežiť.

Kapitolu o používaní antidepresív a piluliek na chudnutie u psov nemienim ani komentovať, pretože v knihe spomínané prípravky nielen u nás, ale ani v západnej Európe nie sú dostupné. Je to americký výmysel, od ktorého je Európa zatiaľ ušetrená. Obávam sa, že nie na dlho…

Autorka brojí aj proti používaniu grizeofulvínu pri infekčných ochoreniach kože, ale ani tento prípravok nie je u nás dostupný.

Podľa dr. Zieglerovej skrmovanie komerčných krmív a nadužívanie liekov vyvoláva ohromný nárast ochorení ako sú diabetes, Cushingov syndrom či ďalšie chronické ochorenia. Pravdou je však skôr to, že tie ochorenia tu boli vždy, len veterinárom chýbali patričné diagnostické metódy, vyšetrenia, prístroje… Je len logické, že s prudkým rozvojom v tejto oblasti, zaznamenali štatistiky zvýšenú záchytnosť týchto ochorení.

Dr. Zieglerová brojí aj proti užívaniu antibiotík ako liekov prvej voľby. Iste, s antibiotikami treba opatrne. Ale zase robiť z týchto užitočných liekov strašiaka? Dr. Zieglerová varuje pred úpornými hnačkami po podávaní antibiotík… Samozrejme, ojedinele sa môže stať, že liek vyhubí črevnú flóru. Stáva sa to však len pri skutočne dlhodobom podávaní antibiotík (napr. práve pri liečbe boreliózy, proti ktorej neodporúča Dr. Zieglerová očkovať.) Aj vo veterine existujú probiotiká, ktoré, ak sa už hnačka dostaví, pomáhajú tento problém riešiť. Hnačkovú reakciu na antibiotiká však rozhodne nepovažujem za takú častú a dramatickú, ako to zdôrazňuje Dr. Zieglerová.

Nepatrím k tým, ktorí hneď v prvý deň zažívacích ťažkostí nasadia psovi lieky. Nevoľnosť a hnačka môže sem-tam potrápiť každého z nás (nieto ešte psa oblizujúceho kadečo na ulici) a často stačí jeden deň hladovky a následná diétna strava a všetko sa dá do poriadku samé. Dr. Zieglerová však tvrdí, že veterinári v honbe za ziskom hneď nasadia aj troje druhov liekov, len aby čo najviac klienta zodreli z peňazí. Nepochybujem, že sa vyskytujú aj takí kolegovia, ale omnoho častejší prípad je, že keď vysvetľujete klientom, aby ešte jeden deň s liečbou počkali, že sa ešte môže všetko upraviť samé len diétnym opatrením, dívajú sa na vás ako na šarlatána, ktorý chce psa skántriť, prípadne ako na veterinára, ktorý svojmu fachu nerozumie a rozhodne od vás žiadajú lieky. A ak im ich odmietnete dať, otočia sa rozčarovane na opätkoch a idú do inej ambulancie, kde si také hemungy s aplikáciou liekov nerobia. A prichádzať takto o klientelu je už trochu iný level.

Rozumiem, čo chce dr. Zieglerová povedať. Mnohí dnešní mladí kolegovia majú iný typ rozmýšľania. Je pravda, že etiku miestami nahrádza komercia nielen v humánnej, ale aj vo veterinárnej medicíne. Lenže takto je nastavený celý systém, ktorý sa tu zaviedol v 90. rokoch a vychoval si nielen lekárov, ale aj klientov k obrazu svojmu. Klientov, ktorí to inak ani nechcú(!) – a ak sa im neprispôsobíte, idete dolu vodou. A ak si predsa len vážite svoje svedomie a snažíte o akýsi kompromis medzi ním a biznisom, tak sa rozhodne nevozíte v poslednom type Mercedesa. Nie je to teda len o nenásytných zverolekároch, ako sa snaží naznačiť a ako kydá do vlastného hniezda kolegyňa Dr. Zieglerová.