Pavol Fabian

Prvá oficiálna zaistená cesta (Klettersteig) na Slovensku je Ferrata Horskej záchrannej služby na Martinských holiach. Poskytuje dve trasy stupňa obtiažnosti B a C.

My sme sa rozhodli ich navštíviť presne v ten deň, keď začala dvojtýždňová uzávera cesty pod Strečnom a preto sme do Martina nedorazili autom, ale vlakom – čiže sme sa nedopravili priamo na parkovisko, ktoré sa nachádza v mieste nástupu na trasu, ale len na martinskú železničnú stanicu.

Vybudovanie ferraty je iste záslužný čin, ale jej propagácia je žiaľ dosť mizerná. Na železničnej stanici v Martine ani nikde inde po ceste nenájdete žiadny smerový ukazovateľ, upútavku, nič, čo by vás navigovalo k vášmu cieľu. Ak by sme nemali GPS navigáciu a nenaštudovali si doma na mape, kam treba ísť, asi by sme dosť blúdili. Nástup na ferratu, resp. turistický chodník vedúci k nej sa nachádza v mestskej časti Martin – Stráne. Tá je od stanice vzdialená asi 4 kilometre, takže peši sa trmácate po asfaltkách cca hodinu. Druhou okolnosťou, ktorá podľa mňa obmedzuje návštevnosť ferraty je skutočnosť, že dostať sa do východzieho miesta mestskou hromadnou dopravou je prakticky nemožné. Autobus tam chodí tak štyri krát za deň, aj to nie z vlakovej či autobusovej stanice. Mestská hromadná doprava však asi bude celoplošný martinský problém, súdiac aspoň podľa toho, že jednotlivé mestské spoje sú na všetkých linkách také riedke ako zuby vyslúžilého celoživotného poctivého žuvača listov koky.

Problém s propagáciou bude ale asi aj inde. Hoci v deň našej nedeľnej a prázdninovej návštevy bolo krásne počasie, veľa ľudí sme na ferrate nestretli. S radosťou sme to, samozrejme, ocenili, na druhej strane budovateľov ferraty a majiteľov novovybudovaného Wellness penziónu Ferrata umiestneného hneď  pri nástupe na turistickú značku to asi až tak neteší.

Nuž, ale poďme k veci. Od zastávky MHD v Martine na Stráňach možno vyraziť po starom doprava – to znamená po žltej značke, alebo po novom doľava podľa šípky umiestnenej pod veľkou orientačnou mapou – čo je novšia verzia trasy. Červená značka vás vedie okolo spomínaného penziónu až k ústiu do kaňonu Pivovarského potoka, v ktorom je táto jednosmerná ferrata zasadená.

Drtička kamenia pri opustenej rudnej bani

Chodník spočiatku vedie nenáročným terénom niekoľkonásobne prekračujúc potok mostíkmi vybudovanými z dvoch brván pospájanými latami. Vo výške 930 metrov začínajú prvé technické pomôcky a o kúsok ďalej je vhodné miesto na navlečenie sa do ferratového setu.

Ďalšia trasa stupňa obtiažnosti B vedie najmä po ľavej strane Pivovarského potoka a nenáročne traverzuje po skalných stienkach. Zaistená je oceľovým lanom, jedným kovovým rebríkom a občas oceľovými stúpačkami či kramľami. Vo výške cca 1 130 metrov sa ferrata rozdvojuje – vľavo pokračuje béčkovou obtiažnosťou, doprava vedie náročnejšia trasa C. V tomto mieste sa nachádzajú dva drevené stoly s lavicami, poskytujúcimi odpočinok i dostatok času rozhodnúť sa, ktorou trasou ďalej.

Ja som, žiaľ, musel pokračovať ľahšou trasou, lebo som tam bol aj s manželkou (čo už samé o sebe bol malý zázrak, pretože naposledy – pred cca 35 rokmi, keď sme boli na Ostrom Roháči – v tom kratučkom úseku s reťazou, ktorý tam je, dostala hysák a odvtedy sa zaprisahala, že na žiadne takéto „nebezpečenstvá“ so mnou už v živote nepôjde),

S manželkou sme sa teda vydali béčkovou trasou a dcéra s priateľom pokračovali trasou C. Vzhľadom na to, že z miesta, kde sa obe trasy rozdeľujú možno značnú časť trasy C posúdiť vizuálne i vzhľadom na dcérino a priateľovo neskoršie hodnotenie sa nazdávam, že nielen trasa B, ale aj trasa C je z hľadiska obtiažnosti mierne nadhodnotená, čo však neznamená, že nemôže byť nebezpečná.

Vedeli to (alebo podceňovali) aj turisti, ktorých sme stretli. Ich vybavenosť ferratovými setmi bola tak 50 : 50 a to aj u tých, ktorí sa vydali na ťažšiu trasu C.

Je pravda že ani ja som sa na béčkovej trase všade neistil (manželke som to prikázal, aby jej to dodalo aký-taký pocit istoty, i keď nedodalo), ale práve tu sa po pár minútach ukázalo, že ani zdanlivo ľahké stienky s nevysokou výškou netreba podceňovať. Jeden z dvojice neistiacich sa mladíkov, ktorí išli pred nami a ktorý v rozhovore s nami pár minút predtým spomínal, že ani zďaleka nie sú na svojej prvej ferrate, sa v klzkom žľabe pošmykol a zletel dolu kamenným korytom minimálne tri metre. Padol do jazierka plného ľadovej vody. Našťastie, jeho jedinou ujmou bolo to, že sa skrz-naskrz premočil. Zo stredu jazierka však trčala ostrá skala a keby padol trochu nešikovnejšie mohlo to skončiť veľmi smutne…

Obe trasy sa vo výške 1 250 metrov opäť spájajú a starou lesnou cestou sa dá dostať na hrebeň Martinských holí a v neďalekej chate sa občerstviť pivkom. Návrat je pomerne nezáživnou trasou po žltej značke do miesta, z ktorého sme vyšli (k zastávke takmer nechodiacej MHD).

To, že Ferratu HZS možno najviac odporučiť práve začínajúcim „ferratárom“ najlepšie dosvedčuje skutočnosť, že ju bez nejakých väčších problémov dokázala prejsť moja manželka, ktorá vyše 30 rokov tvrdila, že už nikdy viac! Takže odporúčam ako príjemný výletík – pre niekoho maximálne adrenalínový, pre iného len s jemnou príchuťou adrenalínu.