Nad Aténami sa vypínajú… no vypínajú… vyčnievajú nad strechy domov – dva kopce. Jeden sa volá Filopáppos a nachádza sa v tesnej blízkosti Akropoly. Pri pohľade od Parthenónu sa vám môže zdať, že výstup naň bude náročný, ale keď zídete na parkovisko pri vchode do areálu Akropoly zistíte, že parčíkom ste na vrchole za päť minút. Cestou na vrchol môžete stretnúť skôr voľne pobehujúcich túlavých psov ako turistov. Tých na Akropolu vyviezli autobusy, ale na Filopáppos (147 m. n. m.) už asfaltka nevedie – tak prečo by tam išli. V parčíku je však ukrytá pozoruhodnosť – väzenie, v ktorom držali Sokrata a na vrchole je Filopáppov pomník (Gaius Julius Antiochus Epiphanes Philopappos – rímsky konzul)
Likavittós
Filopáppov pomník
Filopáppov pomník
Pohľad z Filoppápu na Akropolu, v pozadí Likavittós
Mimochodom, to Sokratovo väzenie nebola žiadna stiesnená kobka s rozmermi 2×2 metre, ale čosi čo sa pri predaji panelákového bytu označuje ako 4+1. Podľa toho, čo je známe o Sokratovej manželke Xantippe (raz mu dokonca vyliala na hlavu obsah nočníka), možno mu v tom väzení bolo aj lepšie ako doma. Zvlášť, ak je známy aj jeho výrok:
Ak dostaneš dobrú ženu, staneš sa výnimkou, ak zlú, staneš sa filozofom.
So Sokratom to však dobre nedopadlo, skončil podobne ako pred pár dňami v priamom prenose Bosniansky Chorvát generál Slobodan Praljak v Haagu.
Sokratovo väzenie
Keď sme vyliezli na vrchol Filopáppu, videli sme, že od západu sa ženú ťažké sivé búrkové mraky. Obávali sme sa, že zmokneme na kosť. V poslednej chvíli však mraky stočilo iným smerom a my sme sa mohli premiestniť k druhému kopcu trčiacemu nad mestom. Ten je o čosi vyšší (277 m.n.m) a volá sa Likavittós. Okolie kopca a výstup naň vzdialene pripomína výstup na Sacré–Cœur v parížskej štvrti Montmartre. Pre tých, čo sa im nechce po vlastných – na vrchol sa dá dostať aj lanovkou. Na vrchole sa nachádza kaplnka Agios Geórgios z 19. storočia. Popri ostatných aténskych pamätihodnostiach je však svojim významom prirovnateľná k makovému zrnku v makovom koláči.
Z výstupu na Likavittós
Agios Geórgios na vrchole kopca Likavittós
Z kopca je však skvelý výhľad na mesto a ak sem prídete v čase, ktorý fotografisti nazývajú zlatá hodinka (označuje sa tak svetlo približne hodinu po východe a hodinu pred západom Slnka, ktoré je vo všeobecnosti považované za najlepšie svetlo pre zachytenie krajiny), tak nafotíte určite lepšie snímky ako ja. Pri pohľade z Likavittósu vás opäť upúta Akropola, ktorá sa nad mestom vypína ako menšia verzia venezuelskej stolovej hory Roraima. A dovidíte až do Pirea a teda k moru.
Pohľad z vrcholu Likavittósu
Pohľad z vrcholu Likavittósu
Pohľad z vrcholu Likavittósu
Napriek tmavým mrakom preháňajúcim sa celý deň nad Aténami sme v ten deň schytali len asi sedem a pol kvapky dažďa. O to viac nás večer v hoteli prekvapili z domova sa valiace esemesky z domova: Žijete? Ste v poriadku? Nič sa vám nestalo?
Paradoxne až zo Slovenska sme sa dozvedeli, že na západnom okraji Atén dnes búrky a prívalové dažde spôsobili potopu s rozsiahlymi následkami, ktorá si, žiaľ, okrem veľkých materiálnych škôd vyžiadala aj 19 ľudských životov a viacero nezvestných.
Televízne zábery z nešťastia sme však už sledovali v útulnej krčmičke na ulici, na ktorej sa nachádzal náš hotel. Krčma patrila akýmsi Rusom a čapovali v nej toto:
Amstel
Okrem toho, majiteľka piekla aj akési posúchy. Ťažko povedať, či ich vôňa, alebo hlad, prilákal aj malé dievčatko, ktoré vstúpilo hanblivo do podniku a chodilo od stola k stolu žobrúc o kúsok jedla. Majiteľka situáciu vyriešila tým, že jej jeden posúch zabalila a poslala ju preč. Nuž kapitalizmus v praxi…
Mimochodom, náš hotel… volal sa Pergamos. Nachádzal sa v širšom centre na ulici Acharnon č. 14. Vzhľadom na pomer cena/výkon bol vyhovujúci (raňajky v cene), všetko bolo, ako má byť, akurát… akurát sprchy… Pri ich projektovaní sa zjavne rátalo predovšetkým s návštevami turistov z etnika Pygmejov:
Sprchovací kút pre Pygmejov
(Všetky fotografie: P.Fabian)
Celá debata | RSS tejto debaty