Pavol Fabian

Prezidentské voľby sa blížia, treba sa rozhodnúť koho voliť a tak som sa rozhodol, že navštívim predvolebný míting Zuzany Čaputovej, aby som sa od nej dozvedel odpoveď na otázku, ktorá ma najviac trápi a ktorá je pre mňa dosť rozhodujúca v tom, koho budem voliť. Išlo o to, či pani Čaputová ako prezidentka podpíše za chrbtami občanov potajomky pripravovanú Dohodu o obrannej spolupráci s USA, ktorá môže znamenať trvalý pobyt amerických vojsk na území Slovenska, alebo aspoň postupný krok k jeho príprave.

Stretnutie prezidentskej kandidátky s občanmi sa konalo v Dunajskej Strede. Do mesta som pricestoval s vyše hodinovým predstihom, takže som mal čas prejsť sa centrom. Plagát oznamujúci konanie tejto akcie som však nevidel ani jeden. Jediná informácia o podujatí visela len na facebookovom profile Zuzany Čaputovej. Dokonca ani na budove Europa center, v ktorej sa stretnutie s občanmi malo konať nebol vylepený žiaden plagát/oznam/nič. Že tu prezidentská kandidátka predsa len bude mať stretnutie s občanmi som usúdil len podľa toho, že pred budovou parkovali viaceré luxusné limuzíny a pred vchodom sa motali nabúchaní chlapi v oblekoch, ktorým z ucha trčal telefónny drôt, aký kedysi spájal slúchadlo s prístrojom pevnej linky.

Do dejiska stretnutia som prišiel cca 10 minút pred začiatkom a miestnosť už bola plná, sedadlá obsadené. Na boku v uličke postávali ďalší ľudia – hlavne zástupcovia médií. Odhadujem, že dokopy išlo o cca 80 ľudí, z čoho štvrtinu tvorili ľudia od médií. Pani Čaputová prišla na stretnutie s občanmi, ktoré malo podľa plánu trvať poldruha hodiny, presne.

Hneď na úvod moderátorka oznámila, že organizátori sú pripravení aj na tlmočenie, ale vzhľadom na to, že je vymedzený len určitý čas, bolo by vhodné, keby sa nemusel strácať prekladom. Keďže sa nikto z publika neozval s požiadavkou na tlmočenie, pokračovalo sa po slovensky.

Prvých približne 25 minút viedla moderátorka s prezidentskou kandidátkou rozhovor. Publikum sa v ňom nedozvedelo nič nové, len to, čo obligátne hovorí všade – o tom, ako pracovala najprv v pezinskej samospráve, v neziskovke Via Iuris, ako bojovala proti pezinskej skládke, o Goldmanovej environmentálnej cene a o tom, ako si napokon uvedomila, že ak chce bojovať proti zlu nestačí len boj v rámci mimovládiek, ale musí vstúpiť do politiky.

Po úvodnom expozé som musel priznať, že pani Čaputová je vcelku sympatická žena, ktorá vie zaujať nielen zjavom, ale aj vynikajúcou rétorickou schopnosťou, vie vyvolať dojem úprimnosti. Skrátka je to o niekoľko levelov šikovnejší model Kiska 0.2 ako bol uvzdychaný model Kiska 0.1, ktorý bol schopný povedať len to, čo sa nabifľoval, alebo to, čo prečítal z papiera a ešte aj tak to neznelo úprimne.

Po necelej polhodine moderátorka oznámila, že nastal čas pre otázky občanov. Pretože sa mi neušlo miesto na sedenie a stál som na boku vpredu pomerne blízko k predsedníckemu stolu, za ktorým sedeli obe ženy, bol som neprehliadnuteľný. Obe museli vidieť, že sa odprvoti intenzívne hlásim o slovo. Napriek tomu moderátorka po každej výzve, aby sa prihlásili ľudia, ktorí chcú položiť prezidentskej kandidátke otázku, ma prehliadala ako agronóm lán pšenice. Nechcem tvrdiť, že pýtajúci sa boli vopred zvolení a otázky pripravené. Nemám na to dôkazy. Nech to však bolo, ako chcelo, tí, ktorí dostali slovo kládli otázky skutočne „zásadného“ významu, napríklad, či Zuzana Čaputová vymenuje Roberta Fica za predsedu Ústavného súdu.

(Vzhľadom na to, že táto otázka sa v posledných týždňoch preberala v slovenských médiách častejšie ako gravidita Jasminy Alagič spôsobená Patrikom Rytmusom a sama Čaputová na ňu odpovedal záporne už niekoľkokrát, zdala sa mi takáto otázka zbytočným plytvaním vzácneho času prezidentskej kandidátky. Nehovoriac o tom, že sám Fico vyhlásil, že ak ešte bude do Ústavného súdu kandidovať, tak za 12 rokov, čo už určite nebude riešiť Zuzana Čaputová, aj keby bola do prezidentskej funkcie zvolená hneď dve volebné obdobia po sebe.

Ďalšiu otázku položil chlap, ktorý to poňal trochu investigatívnejšie, spýtal sa pani Čaputovej, ako by ako prezidentka SR zareagovala, keby Rusko vojensky napadlo tri pobaltské štáty. Uznávam, že táto otázka by mala svoj zmysel, keby na severozápadných hraniciach Ruskej federácie panovala napätá situácia a ruské vojská stáli s naštartovanými tankami ako Lewis Hamilton na pole position. Lenže nič také sa nedeje, čiže opäť jalová otázka a zbytočné plytvanie časom.

Ďalšie dve otázky takisto nevynikali tvorivosťou ani neboli administratívne príslušné do kompetencie prezidenta.

Korunu všetkému nasadila pani, ktorá sa doslova spýtala (ide o presný prepis, zvukový záznam mám, ale nedokážem ho sem umiestniť):

„Z koľkých pilierov by ste dokázali urobiť prezentáciu smerom k Európskej únii na Slovensko?“.

Najprv som si myslel, že problém je v nedostatočnej výške môjho IQ, ale ako vzápätí vysvitlo, ani pani Čaputová nepochopila vo co go?

Takže zvedavá pani ešte duchaplne dovysvetlila (presný prepis): „Čo pokladáte za veľmi dôležité, veľmi dôležité, čo sa týka Slovenska… a smerom k Európskej únii?“

No a to bola posledná otázka, ktorú mohlo publikum dať.

Keďže do avizovaného konca podujatia chýbalo ešte okolo 40 minút, dovolil som si ozvať sa s pripomienkou, že som si myslel, že toto je stretnutie s občanmi a nie s médiami, s ktorými sa môže Čaputová stretávať každý deň a upozornil som na to, že ešte nedostali možnosť položiť otázku viacerí hlásiaci sa (nebol som sám).

Obe ženy už stáli na odchode a zarazená moderátorka čosi zahabkala, že teda mám položiť otázku. Publikum však nespokojne hučalo. Myslím si, že v danej situácii by normálna reakcia suverénneho prezidentského kandidáta bola nasledovná: „Pani moderátorka, ale veď som sa prišla porozprávať s občanmi a ak pán cíti takú silnú potrebu položiť mi ešte otázku tak mu to umožnime!“ Lenže Zuzana Čaputová mala v očiach výraz zranenej lane a schovávala sa za moderátorkin chrbát.

Keď som začal klásť otázku, Slušné Slovensko zhromaždené v publiku (alebo fanklub Svedkov Kiskovových pretransformovaný na fanklub Svedkov Čaputových) začalo v duchu demokracie a tolerancie vykrikovať a snažili sa ma prerušiť. Suverénny prezidentský kandidát by v takej chvíli skrotil svojich verných nejakou vetou podobnou tejto: „Ale veď nechajme pána spýtať sa čo ho zaujíma, sme predsa tolerantní…“ Nie tak pani Čaputová, tá ďalej hľadala vyslobodenie v úteku.

Vzhľadom na vzniknutú situáciu som nemohol otázku položiť tak, ako som chcel a ani som nemohol doplniť otázku ďalšiu. A tak môj úprimný záujem dozvedieť sa Čaputovej postoj ostal nenaplnený. Síce pomedzi stojacich ľudí ešte čosi zahabkala, že by musela vidieť tú zmluvu, ale to bolo všetko. Na zvukovom zázname to už pre nespokojne vykrikujúce Slušné Slovensko nie je počuť.

Medzitým, v priebehu dňa už ministerstvo zahraničných vecí začalo tvrdiť, že ide naozaj len o vybudovanie muničného skladu pre potreby americkej armády a nie o základňu. Lenže aj to je nebezpečné! Takéto veci sa zvyknú obvykle riešiť salámovou metódou – dnes muničný sklad, zajtra vojenská základňa a pozajtra jadrové rakety.

Slovensko by malo byť principiálne aj proti vybudovaniu muničného skladu na leteckej základni Kuchyňa, pretože jednak nikto neoznámil, čo presne sa tam bude skladovať, či nepôjde náhodou aj o jadrový materiál, jednak nikto neoznámil, kto tie sklady bude môcť kontrolovať. Americké vojenské zariadenia väčšinou nepatria pod jurisdikciu hostiteľského štátu. Budeme teda vôbec vedieť, čo sa v našej Kuchyni deje?

Nehovoriac o tom, že aj zriadenie amerického muničného skladu bude pre ruských generálov dostatočným dôvodom, aby svoje rakety doteraz hlivejúce niekde v sklade, namierili na Kuchyňu či iné objekty na území SR.

A tak som sa teda odpoveď na svoju otázku veľmi nedozvedel. Možno niekto iný bude šikovnejší. A ak motyka vystrelí, tak ten šikovnejší bude dokonca novinár – ale tomu veľmi neverím.