Založ si blog

Cestopis z Plešivca alebo správa o fungovaní slovenskej verejnej dopravy – 1. časť

S kamarátom sme sa rozhodli navštíviť Gemer.

Bol to dobrý nápad.

Temer.

Vstávali sme pred piatou, pretože náš vlak mal opustiť Krásavicu nad Dunajom štyri minúty po šiestej. Asi sa mu v Krásavici zapáčilo lebo vlak smerujúci do Zvolena meškal už pri štarte desať minút. Keby sa to stalo Usainovi Boltovi už by sa ani nemusel unúvať.

Optimista by sa nazdával, že rušňovodič stratu do Zvolena doženie, ale optimizmus zjavne nie je to, čo prevláda v nálade slovenského obyvateľstva. Ani rušňovodič mu očividne neholdoval. Do Zvolena sme prišli s polhodinovým meškaním. Vlak do Plešivca, na ktorý sme mali prestúpiť nás nepočkal.

Pani v pokladni zvolenskej stanice nám vypísala potvrdenie o zmeškaní prípoja, hoci napokon sa ukázalo, že je to potvrdenie o strate.

 

(po kliknutí na fotografie sa zväčšia)

 

Ďalší vlak do Plešivca nám išiel o 11,13. Ten vychádzal z Bratislavy o ôsmej. Takže sme sa vlastne nemuseli, ako Bludní Holanďania potácať Bratislavou tmavým ránom, aby sme chytili vlak o šiestej. Mohli sme sa vyspať a ísť na tento neskorší.

Lenže aj tento vlak prišiel do Zvolena presne s polhodinovým meškaním a vo mne skrsla kacírska myšlienka, či by nebolo jednoduchšie posunúť v cestovných poriadkoch všetky časy odchodov vlakov o pol hodinu? Cestujúci aj Árpad Érszek by boli spokojní!

 

 

Za týchto okolností to vyzeralo, že náš plán sa rúca ako newyorské Dvojičky preslávené najmä tým, že poskytli dokonalý depozitár pre cestovné doklady Muhammada Attu. Posledný vstup do Gombaseckej jaskyne je o 14,30 a nám bolo jasné, že stihnúť ho môžeme len v takom prípade, ak by okolo išla kolóna vládnych vozidiel s policajným majákom vpredu aj vzadu a pán premiér by bol ochotný zastaviť dvom postarším stopárom z prostého ľudu.

Sprievodca kontrolujúci lístky prezrel najprv doklad môjho kamaráta. Spokojne mu ho vrátil. Potom prezrel presne taký istý môj lístok a oznámil mi, že ho mám neplatný, pretože sa veziem v inom vlaku než na aký bol vystavený. (vždy sa mi páčila precízna dôslednosť a pozornosť štátnych úradníkov). Podal som mu potvrdenku o zmeškaní vlaku. Sprievodca na ňu hľadel pohľadom nepoučeného dievčaťa na svoje nohavičky pri prvom menzese.

„Dobre, dobre, tak to má byť!“ zahabkal neisto s maďarským prízvukom a až do konca cesty sa vyhýbal možnosti prejsť okolo nášho kupé.

Aj rušňovodič tohto vlaku sa zachoval podobne ako Moliérov Lakomec – čo si nahonobil, toho sa už nechcel vzdať. Reč je o počte minút meškania vlaku.

Do Plešivca sme prišli čosi pred druhou popoludní. Pôvodný plán bol, že do Gombaseckej jaskyne sa dostaneme z plešiveckej stanice po modrej a neskôr po zelenej turistickej značke, čo by nám zabralo pol druhej hodiny. Vďaka Železniciam Slovenskej republiky táto možnosť padla. Nestihli by sme to. Zostala len možnosť, že z námestia pred Fresh marketom pôjde nejaký autobus, alebo si čosi stopneme. Vzhľadom na to, že ani jeden nevyzeráme ako šťavnatá osemnástka s mierami 90-60-90 a tiež vzhľadom na to, že gúglením po webovej stránke Úradu vlády sme sa dozvedeli, že premiér so svojou čeliadkou dnes nemá výjazdové zasadnutie v Gombaseckej jaskyni (hoci schovávať po tmavých dierach by sa mohli) sme autostop zavrhli.

Rozhodli sme sa skúsiť autobus.

Na odstavnej ploche autobusovej stanice stáli tri autobusy a na zastávke asi dvadsať čakajúcich cestujúcich. Od Fresh marketu sa blížil Cigán s ťahacou harmonikou zavesenou na krku, v oboch rukách plné igelitky potravín najmä tekutého a 40%-ného charakteru. Neomylne došiel k môjmu kamarátovi a povedal:

„Daj mi päťdesiat centov na deti.“

Kamarát je penzista, a tak jeho odpoveď bola viac než logická:

„Sám dostávam almužnu, na rozdávanie nemám!“

Cigán sa však nedal:

„Mám doma šesť detí!“

„Mal si zvoliť inú rodinnú politiku.“ namietol kamarát.

Rozhovor ďalej prebiehať nemohol, pretože na zastávku prišiel jeden z troch odstavených autobusov. Vpredu nad šoférom svietil nápis: Rožňava.

Nedočkavo sa vrhnem k šoférovi:

„Idete do Gombaseckej jaskyne?“

„Nie, ale o chvíľu pôjde kolega.“ prstom ukázal na jeden z autobusov, čo zostali na odstavnej ploche.

A skutočne! O minútku vyšiel z dverí Fresh marketu vodič označeného autobusu rovnako obťažkaný igelitkami ako onen zarastený Cigán (či aj s rovnakým tovarom, to neviem, vzhľadom na jeho povolanie by som to videl na jasnú kontraindikáciu). Náhlivo nastúpil do autobusu, naštartoval a zmizol tak rýchlo, akoby potravinový obchod práve vylúpil a v diaľke už húkali policajné sirény. Ani mu len nenapadlo zastaviť na zastávke.

Začudovane sa obzeráme a nechápeme. Spolučakajúci však nevyzerajú prekvapene.

Zakrátko prichádza ďalší autobus.

„Idete do Gombaseckej jaskyne?“

„Nie. Tam išiel ten autobus predo mnou.“

„Ten tu ale nezastavil!“

Autobusák len nechápavo pokrútil hlavou.

„A vy nejdete aspoň tým smerom?“ dobiedzame.

Vysvitlo, že ide presne tým smerom, ale neodbáča k jaskyni a zastaviť nám na rušnej ceste 1. triedy mimo zastávku nesmie. Vysvetľujeme mu situáciu. Bez jeho pomoci jaskyňu už nestihneme. Všetko je v jeho rukách. Trmácame sa sem až z Bratislavy. Nadávame na slovenské železnice dúfajúc, že sa v ňom ozve stavovská hrdosť a pocíti potrebu ukázať, že autobusáci nie sú takí babráci, ako železničiari.

Zabralo to.

„Tak nastúpte! Odveziem vás k odbočke do jaskyne.“ privolil.

Natešene sme nastúpili a chceme si kúpiť lístok. Odmietol peniaze, veď na takúto trať nemal tarifu.

„Skúsim zavolať kolegovi z predchádzajúceho autobusu, aby vás počkal na moste.“ ponúkol sa a hneď aj chytil mobil do rúk.

Čo dodať, bol to človek, ktorý nám zachránil výlet. Teraz už len dúfam, že tento článok nebude čítať jeho šéf – za odvezenie bez úplaty a telefonovanie za jazdy by ho nejaká kancelárska šéfovská krysa mohla popoťahovať.

Na moste, kde nie je zastávka autobusu sa obe vozidlá stretli a my sme prestúpili. Vodič toho druhého sa nijako nesnažil vysvetliť nám, prečo odišiel z Plešivca bez nabratia cestujúcich. Za lístok vyinkasoval peniaze podľa tarify, ktorú si operatívne práve v tej chvíli vymyslel.

K drevenému domčeku, v ktorom sa predávajú vstupenky do Gombaseckej jaskyne sme prišli o 14,36. Teda šesť minút po poslednom vstupe. Nikde naokolo živej duše. Chlapík za okienkom evidentne balil krám. Na zaťukanie však otvoril.

„Dobrý deň, dalo by sa ešte ísť do jaskyne?“

„Koľko je hodín?“ spýtal sa s pedagogickým tónom v hlase a s pocitom jasnej prevahy, pretože veľmi dobre vedel koľko tých hodín je.

„14,36.“

„Posledný vstup je o 14,30!“ pohotovo vyštekol bez zjavného úmyslu pokračovať v ďalšej debate.

Začali sme mu vysvetľovať, že cestujeme až z Bratislavy, nadávali sme na železnice, vysvetľovali mu, že za náš neskorý príchod nemôžeme a bezohľadne sme tlačili na jeho svedomie.

Trošku sme ho nalomili, ale predsa to ešte skúsil s nádejou v hlase, že príde dnes k manželkinej sukni o čosi skôr:

„No ale najmenšia skupina pre vstup sú štyri osoby a vy ste len dvaja. Museli by ste si kúpiť štyri lístky.“

„Zaplatíme za štyroch!“ súhlasím.

To, čo ďalej napíšem, by som asi písať nemal, lebo aj on, podobne ako autobusák má iste nejakého šéfa. Skrátka, speleológ napokon súhlasil, že zaplatíme len za troch. Tým štvrtým bol asi on sám.

Gombaseckú kvapľovú jaskyňu objavili v novembri 1951 rožňavskí jaskyniari. Z celkovej dĺžky jaskyne (1 525 m), bolo od roku 1955 pre verejnosť sprístupnených 300 m. V minulosti sa jaskyňa využívala aj ako sanatórium na liečbu dýchacích ciest, ale na tento účel sa už jaskyňa prestala používať pravdepodobne na nátlak farmakofiriem, ktorým to bralo biznis.

V tejto jaskyni žije tvor, taký ojedinelý, že ho nemožno nikde inde na svete nájsť. Nie, nejde o Andreja Danka, tvor sa volá Typhloiulus sp. a je to náš najnohatejší živočích. Má 147 párov nôh. Tento živočích má obrovský hospodársky význam len je žiaľ dosiaľ nedocenený. Stačilo by na akúkoľvek demonštráciu na námestie SNP priniesť zopár exemplárov a neprajní novinári by nemohli napísať, že tam nebolo ani nohy!

My sme tohto tvora, žiaľ, videli len vyobrazeného na informačnej tabuli pred vstupom do jaskyne.

Po prehliadke Gombaseckej jaskyne sme sa rozhodli stihnúť ešte navštíviť aj Silickú ľadnicu. Speleológ nám poradil, že najkratšia cesta tam vedie po žltej značke. Asi mal pravdu, ale nepovedal nám, že žltá vedie priamo do kopca takzvanou direttissimou. (direttissimou sa v horolezectve označuje najpriamejšia cesta k vrcholu – väčšinou býva najzložitejšia, najnamáhavejšia) viď foto:

Značenie turistického chodníka, najmä v jeho vyšších partiách nebolo bohvieaké. Značkár pravdepodobne prideľoval značky jednotlivým stromom podľa toho, kde ho práve chytila cvrkpauza. A že to nebol prostatik bolo zrejmé!

Je polovica októbra, zo stromov už opadáva do žlta sfarbené lístie zakrývajúce nevýrazný chodník. Občas blúdime, ale po necelej poldruha hodine sme na mieste. Mohutná skala už z diaľky pôsobí impozantnejším dojmom ako gule Svätoplukovho koňa na Bratislavskom hrade. Na odbočku do jaskyne vás upozorní zelené zábradlie. Silická ľadnica je priepasť v strednej časti Silickej planiny. Ide o najnižšie položenú ľadovú jaskyňu na svete, nachádzajúca sa v nadmorskej výške 503 m n.m. Žiaľ, namosúrená Gréta asi predsa len bude mať pravdu, pretože toto leto bolo také suché a horúce, že ľad vymizol. Čierna diera do zeme je napriek tomu ohromujúca a pôsobí skľučujúcim dojmom.

 

 

Dlho sa tu však zdržiavať nemôžeme. Potrebujeme sa dostať za svetla aspoň von z lesa, ak nie až priamo do Plešivca. Rozhodujeme sa, či pôjdeme späť bezpečnejšie vo vlastných stopách, alebo zvolíme neznámy terén po zelenej k Mestskej priepasti a potom po modrej až do Plešivca. Skôr by som uprednostnil už overenú cestu, ale kolega je dobrodružnejšej (alebo ľahkovážnejšej?) povahy. Keď prechádzame okolo horárne na Závoznej, rozhodujem sa konzultovať ďalšiu trasu s horárom.

Horáreň na Závoznej

Na záhrade pobieha len poľovný pes, ale jeho brechot napokon donúti vyjsť pred dom aj horára. Sivovlasý vráskavý pán šuchtavým krokom príde k bránke a otvára ju. Hľadím na neho a jeho výzor ma presviedča o tom, že sa musel osobne poznať ešte s Jozefom Dekrétom-Matejovie. Zároveň s otvorením bránky púšťa von aj psa. Je to veselý tvor. Rád víta príchodzích. A zároveň je aj športovo založený. Najviac obľubuje skoky. Do výšky a do diaľky. Výsledkom kombinácie týchto dvoch športových disciplín je to, že doskočisko sa nachádza v oblasti môjho rozkroku. Horár síce trasľavým hlasom okrikuje psa, ale jeho povely majú na chlpatého tvora vážiaceho okolo 40 kilogramov taký účinok, ako policajtov príkaz: Rozíďte sa občania, vyslovený na mieste vraždy hneď vedľa na ulici ležiacej obete. Večer v sprche si obzerám chúlostivé partie svojho tela a sú belasé ako duša slovanistu.

„Prosím vás, je trasa do Plešivca cez Mestskú priepasť dobre značená? Je zreteľná? Nezablúdime, ak nás prikvačí tma?“ vyhŕkneme na neho množstvo otázok.

„Pokojne ňou choďte, nemôžete sa stratiť. Cesta je jasná aj bez značiek, je vyjazdená, veď tadiaľ chodia aj traktory.“ informuje nás bez najmenšieho zaváhania či pochybností.

Nuž komu by mal človek v hore veriť, ak nie horárovi? Vydávame sa po neznámom chodníku a cesta je skutočne vyjazdená od lesných mechanizmov. Po 25 minútach by sme mali prísť k Mestskej priepasti. Lenže nič také sme nenašli ani po 35 a ani po 45 minútach. Akurát sme naďabili na modrú značku. Chodník sa postupne mení. Už to nie je cesta pre traktor, ale len pre multikáru, potom pre motorku a nakoniec nanajvýš pre bicykel – a aj to by pred ním museli ísť aspoň dvaja mačetéros a kliesniť cestu. Úmerne s klesaním kvality chodníka sa stále viac zmráka. Značky už skôr len tušíme než by sme ich videli. Uvažujem, kedy tu staručký horár kráčal naposledy. Možno v minulom storočí a aj to asi za dňa. Zo tri razy prichádzame na križovatku dvoch priezorov medzi stromami, ktoré považujeme za chodníky, pričom správny smer nie je označený (značkár asi necítil potrebu cvrkpauzy). Každý sa vydávame jedným z nich a ak nájdeme značku, zakričíme na seba. Neverili by ste, ako rýchlo sa v tmavom lese strácajú zvuky kričiaceho turistu, zvlášť ak je krytý nejakou terénnou nerovnosťou. V jeden okamih sa zdá, že sme sa jeden druhému stratili.

Tma ako v riti, po Plešivci ani stopy, rovnako po značke a do toho sa spustí dážď. Našťastie netrvá dlho. Topánky však stihol premočiť, pretože nevidíme kam stúpame – na pevnú zem alebo do mláky. Po dvoch hodinách, keď sme už podľa horára dávno mali byť v Plešivci, sa pomedzi stromami pár krát zablysnú vzdialené svetlá.

Civilizácia! A ak sa zadarí, možno je to aj Plešivec!

Vďaka tomu, že sme zišli zo značky, naše priblíženie sa k civilizácii trvá ešte ďalšiu hodinu. Majiteľka penziónu v Gemerskej Hôrke, kde máme dohodnuté ubytovanie nám dáva ultimátum a telefónne číslo na miestneho taxikára. Nemieni na nás čakať v penzióne dlhšie ako do ôsmej. Keď konečne vkročíme do Plešivca, na benzínovej pumpe sa vrháme do regálu s pivom. Taxikár nezdvíha a nás čakajú ešte takmer dva kilometre do Gemerskej Hôrky. Pred plešiveckým Fresh marketom stojí akýsi taxík. Idem k nemu a cez otvorené okno oslovím taxikára. Nečakal to.

Zľakne sa, akoby mu do okna strčil hlavu Tyranosaurus rex z Jurského parku. Netvrdím, že som manekýn, ale zas až tak zle nevyzerám. Asi nie je príliš zvyknutý na výskyt klientely v tejto dva a pol tisícovej obci. Je však ochotný nás odviezť. V penzióne Skalná ruža sme o 5 minút a za dve eurá.

Zdroj fotografii: autor textu

Cestopis z Plešivca alebo správa o fungovaní slovenskej verejnej dopravy – 2. časť

05.11.2019

Nocľah sme mali zabezpečený aj s raňajkami. Dali sme si ich prichystať tak, aby sme stihli autobus do Plešivca o ôsmej. Tanier praženice bol po okrajoch ozdobený kolieskami klobásy. K tomu čaj viac »

Socialisti. sk – konečne v TV debate

04.11.2019

Vo včerajšej diskusnej relácie na TA3 sa zúčastnili podpredsedníčka Demokratickej strany Kiššová, predseda Kresťanskodemokratického hnutia Hlina, šéf novej strany Dobrá voľba Drucker a viac »

Článok pre mužov nad päťdesiat – časť štvrtá

30.10.2019

Po predchádzajúcich osvetových článkoch o kolonoskopii TU a TU a gastroskopii TU dnes popíšem čosi o urologickom vyšetrení. Teda o vyšetrení, ktorému sa každý chlap vyhýba ako Ladislav viac »

Jemen /

Pri dopravnej nehode na juhovýchode Iránu zahynulo 28 Afgancov

14.11.2019 19:25

Irán má celosvetovo jednu z najhorších bilancií bezpečnosti na cestách.

Moldavsko / Igor Dodon / Maia Sanduová /

Moldavský krok od Európy

14.11.2019 19:15

Päťmesačný experiment, počas ktorého sa zdalo, že najrozkradnutejšia krajina Európy namiesto geopolitického smerovania začne riešiť svoj najvážnejší problém - korupciu, sa skončil.

Aktuálna informácia, horúca novinka, práve sa stalo, PRAVDA

Indonéziu zasiahlo silné zemetrasenie, vydali výstrahu pred cunami

14.11.2019 18:12

Podľa údajov indonézskeho geofyzikálneho ústavu dosiahli otrasy magnitúdu 7,4, zatiaľ čo americká geologická služba USGS, ktorá monitoruje seizmickú aktivitu vo svete, ju vyčíslila na 7,1.

Partizánske, erb

V Partizánskom majú nového investora, na Slovensku už je

14.11.2019 18:02

Do Partizánskeho mieri investor. Americká spoločnosť Medline, ktorá sa zaoberá výrobou a distribúciou zdravotníckych pomôcok, tam plánuje zamestnať 300 ľudí.

Pavol Fabian

o cestovaní, o horách, o knižkách, o hocičom...

Štatistiky blogu

Počet článkov: 210
Celková čítanosť: 701354x
Priemerná čítanosť článkov: 3340x

Autor blogu

Kategórie