Spoločnosť obchodujúca s letenkami, ktorá má vo svojom logu vtáka s nákupnou taškou namiesto zobáka občas ponúkne letenky, ktorým sa nedá odolať. Tak sme sa ocitli s kamarátom v Marrákeši. Podľa niektorých zdrojov by sa v slovenčine mal názov mesta vyslovovať „Murrákuš“, ale nepoznám nikoho, kto by to tak praktizoval. A Sibyla sa ešte k tejto téme nevyslovila. A aj keby sa vyslovila, ťažko by sa niečo zmenilo.
Marrákeš je sídelné kráľovské mesto vzdialené okolo 50 kilometrov od pohoria Atlas. Leží v nadmorskej výške 440 metrov, žije tu okolo milióna obyvateľov a nezistiteľný počet mačiek, oslov, koní a tiav.
mopedistka
Fiaker na námestí Jemaa el-Fna
pohľad od letiskovej budovy, v pozadí Atlas
Po prílete do Marrákeša si človek chtiac-nechtiac musí na letisku vymeniť aspoň zopár eur za miestne dirhamy. V čeesóbečke v Bratislave si dirhamy nekúpite a nejako sa z letiska do mesta dostať musíte. Vymieňať peniaze priamo na letisku býva väčšinou v každej krajine nevýhodné, ale tu sa ukázalo, že práve na letisku je kurz najlepší.
letisko Menara
Letisko je od centrálneho námestia Jemaa el-Fna vzdialené len čosi málo nad 6 kilometrov, takže teoreticky by sa presun dal zvládnuť aj peši, ale najmä v lete by to s batohom na chrbte bolo asi riadne úmorné. A načo šetriť tam, kde šetriť netreba. Veď lístok na autobus linky č. 19 spájajúcej letisko Menara s námestím Jemaa el-Fna stojí 30 dirhamov (cca 3 eurá). Lístok sa kupuje priamo u vodiča. Zastávka autobusu sa nachádza uprostred parkoviska rozprestierajúceho sa pred letiskovou budovou. Ale rovnako možno použiť aj taxík. Ak sa s taxikárom dobre zjednáte (tak ako sa nám to podarilo pri návrate), tak vás zavezie na letisko za presne tú istú sumu, akú by ste zaplatili v autobuse.
príletová hala
Ubytovanie v Marrákeši poskytujú okrem veľkých (a drahých) hotelov stovky tzv. riadov. Sú to vo väčšine prípadov typické pavlačové domy, v ktorých izby nemusia mať okná do ulice, ale do dvora s terasou. My sme si zvolili Riad Haj Thami na ulici Derb Aghrab 18.
Väčšina riadov, tak ako aj ten náš, sa nachádzajú v marrákešskej medine. Medina je čosi ako Staré mesto v Bratislave. Marrákešská Medina je jedna z najznámejších v arabskom svete. Tvorí ju bludisko úzkych uličiek, niektoré z nich nie sú širšie ako meter, takže v nich nemôžu jazdiť autá. Dopravu tu zabezpečujú motocykle a bicykle. Mopedisti sa preplietajú na svojich strojoch s bravúrou cirkusových jazdcov. Medzi množstvom prechádzajúcich ľudí kľučkujú ako slovenský politik pred otázkou novinára o pôvode svojho majetku. Vyhnú sa vám v poslednej chvíli, keď to už-už vyzerá, že dôjde ku kolízii. Vzhľadom na to, slabšie povahy pred vstupom do mediny by mali užiť diazepam a silnejšie povahy si obuť pracovné topánky s kovovou špičkou. Niektoré uličky sú dokonca zastrešené, čo spolu s výfukovými plynmi množstva mopedov vytvára ovzdušie štipľavejšie ako koreniny na miestnom trhu. Medina čoby sieť úzkych krivolakých uličiek bola takto stavaná preto, aby vytvárala skutočné bludisko a tým miatla, prípadne spomalila v postupe prípadných útočníkov.
Marrákešska medina
Marrákešska medina
Marrákešska medina
Marrákešska medina
Marrákešska medina
Marrákešska medina
Hoci sme sa nepovažovali za útočníkov, medina zmiatla aj nás. Náš riad nebolo jednoduché nájsť. Kamarát, s ktorým som Marrákeš navštívil síce navrhoval zobrať si taxík a dať sa k nášmu ubytovaniu zaviezť, ale nesúhlasil som s takýmto riešením. Pred čosi vyše dvadsiatimi rokmi som už v Marrákeši bol a dobre som si pamätal miestnu medinu. Vedel som, že taxík by nás pre nepriechodnosť uličiek sotva doviezol na danú adresu. A tak sme sa spoľahli na aplikáciu Google map. Hoci som si už doma stiahol offline mapu Marrákeša, bola mi na dve veci a ani jedna z nich nebola užitočná. V spleti uličiek vám offline mapa neukáže chodecký smer, takže sa neviete orientovať. Nezostávalo iné, ako si dokúpiť dáta pre Maroko a hľadať za pomoci online mapy. To však neodporúčam, pretože je to príšerne drahé. Jeden MB dát stojí 10 eur. Použitie online máp sa tak môže stať najdrahšou položkou vašej návštevy Marrákeša. Navyše, ako to stalo aj nám, balík dát sme vyčerpali skôr, ako sme adresu nášho riadu našli. Bezradne sme zastali na prvej križovatke a dohadovali sa, ktorým smerom ísť.
Marokánci sú biznismeni v každom okamihu. Hneď vycítia, že by z vás niečo mohli získať. Jeden takýto nezištný „aktivista“ sa k nám okamžite prikmotril s otázkou, čože to hľadáme sklonení nad displejom mobilného telefónu. Hoci bolo zjavné, že sám nevedel, kde sa Riad Haj Thami nachádza, ponúkol sa, že nás tam odvedie. Pracoval metódou vyzvedania sa od okoloidúcich. Zároveň nás ubezpečoval, že google mapy v marrakéšskej medine jednoducho nefungujú (a mám pocit, že mal čiastočne pravdu).
Keďže sme naozaj boli v koncoch, súhlasili sme s tým, že nás na miesto odvedie. Ukázalo sa, že to už vôbec nebolo ďaleko – cca 300 metrov. Lenže 300 metrov, na ktorých sa dalo najmenej toľkokrát nabrať aj úplne iný nesprávny smer! Za jeho sprievodcovania sme boli o päť minút na mieste. Akékoľvek smerové tabule, ktoré by vás navigovali k Riad haj Thami tu absentovali, ba aj samotné ubytovanie bolo označené len veľmi nenápadne. Poďakovali sme sa mu a zazvonili na vstupných kovových dverách riadu.
Riad Haj Thami
Vchod do Riadu Haj Thami
Uličky vedúce k nášmu riadu vo večerných hodinách
Uličky vedúce k nášmu riadu vo večerných hodinách
Uličky vedúce k nášmu riadu vo večerných hodinách
Uličky vedúce k nášmu riadu vo večerných hodinách
Uličky vedúce k nášmu riadu vo večerných hodinách
Recepčný nám po chvíli otvoril a my sme chceli vojsť dnu. Ukázalo sa však to, čo sa dalo predpokladať. Náš sprievodca 5 minút svojho času neobetoval len tak! Natrčil ruku a čosi vyštekol. Vybral som z vrecka zopár dirhamov, ktoré mi zostali po kúpe lístkov na autobus. Viac miestnej meny sme si zatiaľ nevymenili. Nespokojne čosi zafrflal. Asi sa mu málilo. Pridal som ďalšie dirhamy, ale stále to nebolo ono. Samozvaný sprievodca rozčúlene ukazoval na mopedistu, ktorý sa stal svedkom našej dohadovacej sa scény a naznačoval, že aj on by mal niečo dostať. Nechápal som prečo. Chlapík mi dirhamové mince pchal naspäť do ruky a zároveň sa dožadoval čohosi iného. Skúsil som to s eurami. Dal som mu dvojeurovú mincu, ale ani tá ho neuspokojila a s hlasným krikom opäť ukazoval na mopedistu. S ťažkým srdcom som pridal ďalšiu dvojeurovku, lenže ani to sa mu nepozdávalo. Recepčný zatiaľ všetko mlčky sledoval a namiesto toho, aby sa zastal svojich budúcich klientov robil zo seba sfingu. Sprievodca mi vracal aj eurové mince a mrmlal čosi o tom, že sú mu nanič. Tušil som príčinu – mince mu v banke za dirhamy nevymenia! Rozhodol som sa, že dohadovanie ukončím tým, že vojdem do budovy bez odmeny sprievodcovi, lenže kamarát, ktorý skúsenosť so svetom orientu zatiaľ nemal, vytiahol z peňaženky päťeurovú bankovku. Nesúhlasil som s tým a chcel som „obchodné rokovanie“ rázne ukončiť, ale sprievodca po bankovke chmatol ako pes po údenom. Spolu s mojou dvojeurovkou, s čistým ziskom sedem eur za päťminútové sprevádzanie na 300 metrovom úseku konečne aktívny marokánsky hajzlík spokojne odchádzal…
Zdroj fotografií: autor textu
(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Celá debata | RSS tejto debaty